Mexický príbeh

„Fotku za dolár, pani?“ spýta sa Juana. Vystrie voľnú ruku, kým druhou si napraví svoj pahýľ. Usmeje sa svojím najširším úsmevom, ktorý jej znehybnie na tvári, keď ju obchádzajú turisti predierajúci sa hlavným námestím smerom ku katedrále. Juane sa zdá zvláštne, že ľudia docestujú až z Ameriky alebo Austrálie, aby si popozerali budovy, ale nechcú sa pozrieť na ľudí. Podľa Juany sú ľudia zaujímaví. Rozhodne zaujímavejší ako katedrála. Juana sa na katedrálu díva každý deň, celý svoj život. Popoludní na ňu sivé steny vrhajú tiene a lákajú turistov z celého námestia, ktorí jej potom skrížia cestu, ináč jej však nikdy nanič nebola. Oveľa užitočnejší sú turisti. Pristúpi k nej skupinka mužov, od slnka červených ako papriky. „Fotku za dolár, pane?“ Obaja odmietavo pokrútia hlavami a pokračujú vo svojej ceste. Juana sa zosunie na jednu z lavičiek na kraji námestia, aby spočítala svoj dopoludňajší zárobok. Keď z vrecka vytiahne ošúchanú umelohmotnú kabelku, cíti, ako sa k nej začnú približovať ostatné deti z námestia. Pravou rukou si chráni svoje peniaze. Veľa detí sa pokúša dať sa odfotografovať s turistami, ale Juana je zo všetkých najlepšia. Dobre vie, že má najväčší úsmev, a snaží sa vyzerať čisto, každé ráno sa poumýva a vlasy si stiahne do chvosta kúskom gumičky, ktorý našla na zemi. Gumička je ružová a hladká a musela vypadnúť z ruky nejakej turistke. Je to jej cenný majetok. Predstavuje si cudzinku, ako gumičku kupuje v americkom obchode, ako podáva predavačke doláre na ligotavom, čistučkom trhovisku, a nesie si ju domov vo vrecku z hnedého papiera, ako to voľakedy videla v televízii v Juanovej kaviarni. „Fotku za dolár, pani?“ Zdá sa, že pani sa vystrašila. Uteká preč. Možno, že Juana nevyslovila slová správne, alebo táto pani nehovorí po anglicky. Opäť sa pozrie na svoju kabelku. Dnes doobeda zarobila dva doláre, čo je akurát dosť; mama sa poteší. Mama pracuje na druhej strane katedrály, kde predáva koberce, ktoré lacno nakupuje a o niečo drahšie predáva bohatým turistom. „Robím ich sama,“ hovorí, ale Juana vie, že to nie je pravda. Niekedy je lepšie pravdu trochu zmeniť, lebo turisti prišli do Mexika kvôli jeho exotickosti a sklame ich, keď sa veci kupujú v obchodoch alebo sa dajú obyčajne vysvetliť tak, ako u nich doma. Juana vie dobre meniť pravdu a po anglicky vie lepšie ako jej mama. Niekedy sa angličtinu učí od turistov, schováva sa v kútoch Juanovej kaviarne a načúva ich dlhým samohláskam. Vie, že ak chce mať lepší život, musí sa naučiť po anglicky. „Fotku za dolár, pane?“ „Jasné, prečo nie? Tu pred katedrálou?“ Juana vie, že to znamená áno, a opäť predvedie svoj najširší úsmev. Vystrčí pahýľ v čo najdojímavejšom uhle a mužova žena urobí fotografiu. „Ako si prišla o nohu?“ Juana počuje slovo „noha“ a vie, že znamená pierna, a to znamená otázku o tom, prečo má len jednu. Vyskúšala už niekoľko odpovedí. Dnes sa zatvári smutne a rukami urobí gesto znázorňujúce výbuch, ktoré sprevádza hlasným „búúm“. Muž sa zatvári zhrozene a skôr, ako zmizne v katedrále, jej podá ďalší dolár. Juana si strčí peniaze do kabelky a tentoraz sa usmeje naozaj. Príbeh o výbuchu je najlepší, hoci ešte stále pracuje na preklade príbehu o tom, ako jej nohu niekto odsekol. Zdá sa, že turistom sa páčia strašidelné príbehy. V skutočnosti sa Juana nepamätá, že by niekedy pravú nohu mala alebo potrebovala. Jej pahýľ nastavený rúčkou zo starej metly sa jej páči. A má oveľa viac šťastia ako deti s dvoma nohami, ktorým sa nikdy nepodarí upútať turistov a odfotografovať sa s nimi. Juana vie, že o rok, o dva už nebude taká zlatá. Stalo sa to aj jej sestre Ane, ktorá teraz na vrchu kopca predáva umelohmotné mexické zástavky. Ane sa nikdy nepodarilo na zástavkách zarobiť a Juana vie, že ona by potrebovala niečo iné. Raz za čas zdvihne zrak zo špinavej dlažby námestia a pozrie sa na zelenkastú, sklenenú a čistú americkú žiaru kaviarne Starbucks. V tejto kaviarni sa dá zarobiť lepšie ako v ktorejkoľvek inej kaviarni okolo námestia. Americkí zákazníci platia za kávu dolármi a je možné, že sa deň čo deň vracajú a skamarátia sa s čašníčkami namiesto toho, aby zrýchlili krok a predstierali, že nevidia. Hovoria po anglicky a zaplatia dosť na to, aby Juana nasadla na autobus, ktorý ju zavezie až do Ameriky. Ešte nikdy nevidela, aby v kaviarni pracoval niekto s jednou nohou, ale ak sa naučí dosť dobre po anglicky, bude sa usmievať svojím najširším úsmevom a pracovať viac ako všetci ostatní, možno ju nakoniec zoberú. Juana hľadí na veľký ligotavý výklad a vidí paniu, ktorá si sadá s veľkou šálkou drahej kávy a vyzerá smutná. Musí prestať pritláčať nos na sklo výkladu. Odbehne trochu ďalej a pridá sa k ďalšej skupinke turistov. „Fotku za dolár, pani?“ Keď pózuje s dvoma ženami, snaží sa nepozerať sa znovu na kaviareň a zarobený dolár si odloží do kabelky. Helen si v kaviarni Starbucks po prvýkrát odpije zo svojej dvojitej latte, a keď sa jej dobre známa chuť kávy rozplynie na jazyku, vydýchne si. Musí sa takmer zasmiať, keď ukladá šálku na stôl ako posvätnú relikviu. Sedí tu s odhodlaním vychutnať si každú kvapku, uchlipkáva kávu v malých intenzívnych dúškoch a z pier si zlizuje horkasté stopy kávy. Toto by mohol byť takmer Londýn. Skoro by teraz mohla byť na Clapham High Street. Už klimatizácia sa jej zdá cudzia a na koži cíti nepríjemný nezvyčajný pocit, že sa nepotí ako v saune. Roztržito premýšľa, ako za túto klimatizáciu platia návštevníci, ktorým tu za šálku kávy účtujú vyše dvadsaťkrát viac ako v okolitých kaviarňach. Roztržito premýšľa o tom, či by sa mala cítiť vinná a neetická. Ďalej popíja kávu. Po chvíli sa pocit domova naruší, keď sa pozrie cez okno na námestie. Okno je čerstvo umyté a ligoce sa sterilitou kaviarne Starbucks. Za ním vidí ľudí. Pri pohľade na ich odhodlanie, keď kráčajú naprieč námestím s potom perliacim sa potom na čelách, pocíti čosi ako závisť. Má pocit, že okno je obrazovka a ona sleduje dokumentárny film o živote v Mexiku. Hľadí na jednonohé dievčatko s nohou nastavenou rúčkou zo starej metly, ktoré s obdivuhodným odhodlaním hopká za davom turistov prechádzajúcich cez námestie smerom ku katedrále. Hľadí na to, ako si dievčatko berie mince a pózuje vedľa tučného červeného pána s turistickým sprievodcom Lonely Planet v ruke, kým ich jeho partnerka fotografuje. Do kaviarne vojde ďalší zákazník a teplý vzduch, ktorý prúdi z námestia otvorenými dverami, naruší ilúziu kina. Keby tu bola Anna, asi by už boli v katedrále. Alebo, lepšie povedané, boli by tam už včera, s turistickými sprievodcami v ruke, len čo by vystúpili z autobusu na prašný chodník s autobusovou zastávkou Puebla. Nestrávili by včerajšok polihovaním na vrchnom ležadle v ošarpanom hosteli, neškvŕkalo by im v žalúdku a nesnažili by sa pozbierať odvahu, aby išli von a pohľadali nejaké jedlo na večeru. Nevydýchli by si úľavou nad balíčkom zemiakových lupienkov, ktoré im ostali z lietadla. Vyšli by rovno do ulíc, s mapou v ruke by hľadali cestu, smiali by sa a skúšali by miestne špeciality zo stánkov na trhovisku. Keby si všimli kaviareň Starbucks, ignorovali by ju alebo, čo je pravdepodobnejšie, Anna by poznamenala niečo uštipačné o kapitalizme. Bez Anny sa Helen drží kaviarne Starbucks ako záchranného kolesa. Bojí sa, že tu strávi každý boží deň po zvyšok svojho života. Dievčatko prichádza k ďalšej skupinke turistov. Helen sa díva, ako ju odháňajú preč a pochodujú naprieč námestím smerom ku katedrále. Objedná sa ďalšie café latte. Nasledujúci deň sa vráti do kaviarne Starbucks a takmer sa sama sebe smeje, ako sa jej uľaví, keď vstúpi z cudzej ulice dovnútra. Anna by pravdepodobne z Puebla už odišla a hľadala ďalšie dobrodružstvá. Vrátila by sa na prašnú cestu a nastúpila do autobusu smerom na Oaxacu alebo Palenque. Dievčatko znova pracuje a pobehuje za skupinkami turistov. Má krásny úsmev. Nemení sa, ani keď si ju nikto nevšíma. Helen si odštipkáva z muffinu a želá si, aby jedla nachos alebo quesadillas, niečo poriadne mexické. Premýšľa, či bola takáto vždy, či to bola Anna, ktorá bola odvážna a mala rada dobrodružstvá a ona odvahu získavala len od nej. Predstavuje si, ako teraz Anna učí ďalšie dievča, iné dievča, ako byť odvážna, a chce sa jej plakať. Objedná si ďalšie latte. Na tretí deň, ktorý trávi v kaviarni Starbucks, prejde z latte na cappuccino a premýšľa, či neskončí v mexickej nemocnici s predávkovaním kofeínom. Smrť v kaviarni Starbucks. Anna jej to vždy predpovedala a v londýnskych kaviarňach nad ňou obracala očami. Problém je, že Helen nevie, ako žiť bez Anny. V ich spoločnom živote sa uvoľnila, zrástli na dvojicu partneriek, neboli dve nezávislé ženy, vrástli jedna do druhej a neuvedomili si, že by sa jedného dňa museli od seba oddeliť. A teraz je Anna preč a Helen v kaviarni Stabucks cíti na perách jej bozky a vidí jej úsmev v úsmeve postihnutého dievčatka na hlavnom námestí a cíti jej odvážnu samostatnosť v každom z cestovateľov s ruksakom, ktorí sa deň čo deň hrnú z hostela, bez strachu a plní odhodlania. Helen premýšľa, či si Anna, keď sa rozišli, nevzala so sebou aj kúsok z nej, niečo, po čom ostala diera, takže Helen je stratená a zbytočná a navždy v pasci kaviarne Starbucks v Mexiku. Juana sa díva na cudzinku prichádzajúcu do kaviarne Starbucks. Tento týždeň tu bola každý deň a celé dni trávi pitím kávy z veľkej bielej šálky. Juana premýšľa, či bude jedného dňa môcť tráviť dni v kaviarni Starbuck ako tá pani. Premýšľa, prečo vysedáva v kaviarni a nejde ku katedrále ako všetci ostatní. Helen vidí, ako sa na ňu díva dievčatko s pahýľom namiesto nohy. Vyhne sa jej, vráti sa do hostela a predtým, ako o ôsmej zalezie do postele, pri ošúchanom stole vo vstupnej hale zje na večeru muffin, ktorý si doniesla z kaviarne Stabucks. Layla McCay pochádza zo Škótska, v súčasnosti pracuje v Londýne ako psychiatrička. Poviedky publikuje v britských literárnych periodikách. Preložila Svetlana Žuchová