Akútnosť ostrých polemík okolo koncipovania zákona o menšinových jazykoch podčiarkuje aj to, že je to svojho druhu podmienka pre prijatie SR do prípravnej fázy európskych integračných procesov. U nás majú osobitnú históriu.
Zrod SR chápali nacionalistické subjekty ako príležitosť napraviť historické krivdy z minulosti. Prakticky väčšina slovenských politikov, vrátane autorov ústavy, podľahla starej ilúzii, že štát je tým pevnejší, čím menej práv dostanú menšiny. Prejavilo sa to napokon aj v zjavnom protirečení medzi chápaním ľudských práv podľa európskych noriem a proklamovaním nového štátu na národnom princípe. Je dostatočne známe, že Vladimír Mečiar, ktorý bol spočiatku odporcom kampane za zákon o štátnom jazyku, sa z rýdzo utilitárnych dôvodov usiloval prebrať zástavu protimaďarskej politiky z rúk SNS. Jeho vláda vedela sľubovať Európe prijatie zákona o jazyku menšín a súčasne produkovať jeden pseudodôvod za druhým, aby ho nemusela ani len navrhnúť.
Bolo by prikrášľovaním skutočnosti, keby sme tieto tendencie nevideli aj u demokratických politických subjektov, ktoré v časoch formovania protimečiarovskej opozície mali značné problémy otvorene prijať slovenských Maďarov ako organickú a rovnoprávnu súčasť demokratického prúdu. Najradšej by boli prenechali v novej vládnej koalícii maďarským politickým stranám, neskôr SMK, maximálne úlohu tichého podielnika. Opäť podľa princípu: Čo na to povedia naši voliči? Napokon sa táto tendencia prejavila i po víťazných voľbách. Pre niekoho bolo prekvapením, že sa takéto nálady prejavili aj v časti v SDĽ. Ich tlmočníkom sa stal mladý erudovaný politik, ktorý zrejme nestačil preštudovať leninskú zásadu (tej, sa komunizmus v praxi, žiaľ, nepridržiaval), že v právach menšín treba radšej presoliť ako nedosoliť. Inými slovami, že určité nadpráva menšine sa musia rentovať ako protiváha všetkým možným separatistickým tendenciám.
Málokto očakával, aké vášne prepuknú okolo formulácii zákona o jazyku menšín v koaličných stranách. Neprekvapujú iniciatívy terajšej opozície, ktorá organizuje podpisovú kampaň za vypísanie referenda o zákone o jazyku menšín, lepšie povedané proti, hoci ústava vylučuje všeľudové hlasovanie o základných ľudských právach. V koalícii panujú maniere, ktoré poznáme z čias bývalej vlády. Partajníctvo zvíťazilo nad princípmi, jednu súčasť vládnej koalície idú „obšťastniť“ zákonom, s ktorým nemôže súhlasiť, a odvolávajú sa pritom na väčšinu. Nie je to prvý raz, čo sa Dzurindov kabinet pokúša splniť svoje vlastné programové vyhlásenie spôsobom, ktorý má ďaleko od politickej prezieravosti. Ak vláda našla, hoci s neodpustiteľným oneskorením, odvahu povedať nepríjemnú pravdu o našej hospodárskej situácii a o dôsledkoch, ktoré z toho pre nás vyplývajú, prečo nie je schopná s rovnakou veľkorysosťou prísť s návrhom právnej normy, ktorú bubny opozície označia za zradu a ktorú spočiatku azda nie všetci koaliční voliči pochopia? V praxi totiž prinesie upokojenie vášní, ako napr. v prípade tzv. tabuľového zákona, a umožní dokázať, že slovenskí Maďari sú štátotvornou politickou silou.
Autor je predseda Slovenskej únie pre mier a ľudské práva
