Menšina v menšine prežije v každej totalite x

Dnes už len málokto, česť svetlým výnimkám, chce vydávať poéziu či experimentálne prózy. Zelenú väčšinou majú jednoznačne zábavné poviedky alebo bulvárom zaváňajúce škandalózne romány. Znamená to azda, že básne a všetko, čo si vyžaduje náročnejšie čítanie, už nemá nárok na existenciu? Má, malo a bude mať. A okruh čitateľov náročnejších textov sa už stáročia nemení. Vždy je to menšina. Čitatelia poézie tvorili menšinu v tejto menšine, všade. Dôležité je, aký nárok na existenciu by sme chceli: finančné ohodnotenie, masový čitateľský záujem, básnika ako megastar virtuálnych exhibícií? To všetko sú taľafatky nehodné diskusie. Bulvár vzrušuje bulvaristov na celom svete a zábavné poviedky rozveseľujú gazdinky a nervovo vypätých manažérov. Dôležité je, aby si menšina v menšine nedala vziať svoj nepatrný priestor slobody. A to neplatí iba pre literatúru. Má podľa vás diktát peňazí príchuť nového druhu totality? Peniaze sa rozmohli a už nie sú iba podpultovým tovarom. Ale aká je hodnota týchto peňazí? Na čo sa premieňajú a zamieňajú? Čo vytvárajú? A komu čo diktujú a kto si od nich čo dá diktovať? My sa práve teraz nachádzame v epicentre gangsterského kapitalizmu (pravého, ľavého, stredového, stredopravého a stredoľavého). Prehodiť výhybku nie je jednoduché, akosi sa zasekla. Gangsterský kapitalizmus sa vždy modlil za večný život totality peňazí. Doprajme mu jeho modlitby a nedobré konce. Menšina v menšine dokáže prežiť v každej totalite a vytvárať hodnoty, ktoré sa dosť dobre nedajú vyčísliť peniazmi. Ako sa cítite básnicky i vydavateľsky vo vate hypermarketovej slobody? Ďakujem za opýtanie, aj vy mňa! – odpovedal kedysi na podobnú otázku jeden slovenský humorista. Ale vážne. Snažím sa nestrkať nos do vaty hypermarketovej slobody. Je tam strašne veľa tlačítok a utajených čipov, ktorým nerozumiem. Človek si (samozrejme omylom) strčí pod kabát dvadsať deka tresky, šesť rožkov, mikrovlnku a naparovaciu žehličku a už pípa na celý hypermarket ako bránička na veľkopodnikateľovej chalúpke. Na to, aby si človek zachoval akú-takú nezjazvenú tvár, musí si počínať opatrne. Aj preto vydávame v našom vydavateľstve knihy, o ktorých sme presvedčení, že nám neurobia u čitateľov hanbu. Nie veľmi sa síce hodia do tejto hypermarketovej slobody, ale nech. Nevzniká dnes literatúra, schopná priam magicky zasahovať do života ľudí, na stoloch copywriterov reklamných agentúr? Bohužiaľ nevzniká. A aké majú možnosti! V reklame sa hromadia skoro všetky peniaze gangsterského kapitalizmu a napriek tomu stále nič! Do života síce zasahujú, ale amatérsky, lajdácky. Za tie milióny nedokážu ani poriadne zmanipulovať národ. Stačí si pozrieť jeden televízny reklamný blok (nemecký, francúzsky, slovenský, český, ruský, americký, japonský) a hneď viete, ktorá bije. Akoby na celom zglobalizovanom svete sedeli tí istí copywriteri – kedysi sa hovorilo: akoby ich jedna mater mala. Magicky zasahovať sa ešte nenaučili. Magické zasahovanie si totiž vyžaduje ľahkosť, odvahu odbočiť do protismeru, nočné videnie a spoľahlivé brzdy. Nemali ste niekedy i vy chuť zašiť sa niekam do bublifukovej výrobne reklamných sloganov? Nie, nemal. Poznám lepšie a menej nebezpečné zašivárne; a moje slová mi majú ešte čo povedať.