„Neznalosť zákona neospravedlňuje!“ Túto zásadu pozná každý absolvent právnickej fakulty. Bude sa ňou počas svojej profesionálnej dráhy riadiť, keď bude vychádzať z nevyvrátiteľnej domnienky, že každý, komu právo ukladá povinnosť alebo priznáva subjektívne právo, o nich, vie a čo je nemenej dôležité im aj rozumie. Systémy aplikácie a zvlášť ochrany a presadzovania práva sa dôsledne opierajú o uvedenú zásadu, lebo im nič iné neostáva, lebo inak by nemohli fungovať. Každý orgán aplikujúci právo musí bez ohľadu na prípadné vnútorné pochybnosti ľudí, ktorí ho tvoria, vychádzať z predpokladu, že pozná a správne vykladá normu, ktorú aplikuje. Pritom nemôže zohľadňovať, či ju tí, voči ktorým ju uplatňuje, naozaj poznali a vzhľadom na ich reálnu situáciu poznať mohli. Na čo je Zbierka zákonov? Na zmenšenie rozdielu medzi realitou a fikciou nevyvrátiteľnej právnej domnienky znalosti a zrozumiteľnosti práva musia byť zákony a iné všeobecne záväzné normatívne právne akty publikované spravidla zákonom stanoveným spôsobom. Na Slovensku musí byť Zbierka zákonov SR navyše prístupná na každom obecnom úrade. Problémom však ostávajú súdne rozhodnutia, ktoré sa v rozpore s tradičnou kontinentálnou doktrínou stávajú jedným z prameňov práva. Nejde pritom o všetky súdne rozhodnutia, ale najmä o viaceré rozhodnutia najvyšších a ústavných súdov. Ktorá časť ktorého súdneho rozhodnutia obsahuje právne normy – je otázka pre vysokokvalifikovaného právnika a neraz na ňu existuje viacero odpovedí. Ešte väčší problém ako prístupnosť textov obsahujúcich právne normy a v prípade súdnych rozhodnutí, ale i niektorých ďalších právnych textov aj rozlíšenie právnych noriem v ich rámci predstavuje zrozumiteľnosť práva vrátane ústavy. Pred niekoľkými mesiacmi jeden zo senátov Ústavného súdu SR po dlhej diskusii dospel k jednotnému rozhodnutiu o neprijateľnosti podnetu na ďalšie konanie, povedané zrozumiteľnejšie, rozhodol, že sa podaním občana podľa práva nemôže zaoberať. I keď sa sudcovia priklonili k názoru, že podnet treba odmietnuť, ukázalo sa, že ani opačný právny názor sa nedá vylúčiť a že by profesionálne nediskvalifikoval jeho presadzovateľa. Odmietnutie návrhu na začatie konania je a podľa práva musí byť najčastejším rozhodnutím Ústavného súdu SR – a dovoľujem si vysloviť hypotézu, že i väčšiny iných ústavných súdov. Pritom spravidla ide o návrhy týkajúce sa ochrany základných práv a slobôd, čiže jadra právneho statusu jednotlivca, ktoré sa v porovnaní s väčšinou právneho poriadku aspoň zdanlivo formulujú v základnom zákone štátu jasne a zrozumiteľne. Paradoxne ich práve súdna ochrana a presaditeľnosť zbavili jednoznačnosti a jasnosti, lebo relatívne stručné a na prvý pohľad jasné texty katalógov ľudských práv v ústavách a medzinárodných dokumentoch „obalila“ judikatúra súdov, ktoré poskytujú ochranu pred ich individuálnymi porušeniami. Možné rozličné výklady Samotný text normatívneho právneho aktu spravidla neposkytuje laikovi zrozumiteľnú a prístupnú informáciu o jeho právach a povinnostiach. Nevyhnutne umožňuje rozličné výklady, z ktorých je „správny“ ten, pre ktorý sa rozhodne právo aplikujúci orgán. Viaceré normatívne texty sú však zrozumiteľné iba úzkemu okruhu expertov, ktorý neraz nie je totožný s množinou ich adresátov. Význam normatívneho textu, ktorý presadzuje verejná moc, treba spravidla hľadať v jej rozhodnutiach a všetkej relevantnej praxi. Od poznania a pochopenia tohto významu často závisí uplatniteľnosť a presaditeľnosť práv, a to vrátane základných. Až v tejto súvislosti sa prejaví význam osvieteneckej tézy, podľa ktorej je sudca len ústami zákona, zakladajúcej sa na praxou, žiaľ, každodenne vyvracanej ilúzii, že zákon môže pochopiť každý a že existuje len jeden spôsob jeho výkladu a aplikácie na konkrétny prípad. Ak však traja sudcovia až po dlhšom štúdiu spisu relevantnej judikatúry a niekoľkohodinovej diskusii dospejú k výkladu práva, od ktorého závisí uplatniteľnosť či neuplatniteľnosť ústavného práva občana v danom prípade, tak sa vynára otázka, či možno od neho vôbec alebo hádam i spravodlivo požadovať, aby dokázal takto vykladať normatívny text. Ale od takého výkladu závisí, či sa domôže súdnej ochrany svojho práva. Tendencie k neprístupnosti a nezrozumiteľnosti sú vlastné právu i jeho aplikácii. Zmiernenie a obmedzenie ich pôsobenia je vecou cieľavedomého úsilia orgánov tvoriacich a aplikujúcich právo a niektorých vlastností práva. Rozličné časti právneho poriadku sú pre rôzne subjekty práva nerovnako významné. Napríklad zložitosť právnej úpravy bankového dohľadu občanom neprekáža, lebo im z nej priamo nevyplývajú žiadne práva a povinnosti. Jednoduché paragrafy pre voľby Príkladom právnej úpravy prispôsobenej občanovi neprávnikovi je v SR volebné právo. Predstavuje zrozumiteľný manuál pre voliča i pre laického člena volebnej komisie, čím prispieva k organizačne relatívne bezproblémovému priebehu volieb. Rubom zrozumiteľnosti sú problémy, ktoré vznikajú pri sporoch o právo v rámci volebného procesu. Ich zvládnutie je však už úlohou súdov a profesionálnych právnych zástupcov, advokátov a komerčných právnikov. Občana neprávnika sa však týkajú i mnohé právne normy, porozumenie ktorým si vyžaduje špecializovaného profesionála. Napríklad daňové a colné predpisy si vyžadujú aj od odborníka dlhodobé štúdium. Napriek tomu občanovi uľahčuje orientáciu vo „svete práva“ to, že sa ho spravidla týka len menšia časť právneho systému, ktorú niekedy relatívne dobre pozná. Ide najmä o právnu reguláciu výkonu jeho povolania. Rozličnosť relevancie jednotlivých častí právneho poriadku pre rôzne subjekty práva však naznačuje, že napriek všeobecnej záväznosti objektívneho práva existujú v praxi jednotlivé „právne svety“ a právne statusy tvorené relevantnými legislatívnymi normami a systémami subjektívnych práv a povinností rozličných subjektov. Pre jednotlivý subjekt práva potom všeobecnosť vystupuje v podobe partikularity. Prienik morálok spoločenských skupín Dôsledky tendencií neprístupnosti a nezrozumiteľnosti objektívneho práva zmierňuje aj v spoločnosti prevládajúca morálka, či vari presnejšie kultúrne determinovaný spoločný základ, prienik morálok rôznych sociálnych skupín. Zákaz vraždy je známy každému bez ohľadu na to, či čítal Trestný zákon. Od morálky sa však v tomto prípade nedá očakávať priveľa, lebo nepomôže pri určovaní významu nejasných, sporných „okrajových“ častí významu právnych noriem, vrátane základných práv a slobôd. Samotné tendencie k neprístupnosti a nezrozumiteľnosti práva sú však aj morálnym problémom. Nevyhnutná „technickosť“ a zložitosť práva a jeho aplikácie sú v nevyhnutnom, i keď spravidla latentnom protiklade alebo aspoň napätí s morálkou i na nej založenými pocitmi (ne)spravodlivosti. Reč súdnych rozhodnutí i ostatných právnych dokumentov je pre neprávnika často iba čiastočne a zdanlivo zrozumiteľná a niekedy nedokáže skontrolovať ich správnosť. Zmierniť opísanú situáciu sa dá cieľavedomým úsilím pri ich formulovaní. Profesie advokáta a komerčného právnika existujú preto, aby laikovi objasnili, pomohli presadzovať jeho práva a hádam i upozornili na jeho povinnosti. Advokát je ten, kto má pomôcť laikovi prekonať, žiaľ, nevyhnutný kafkovský rozmer práva a systémov jeho presadzovania. Jedna známa advokátka mi po stretnutí s klientom, ktorému bola ustanovená ex offo v trestnej veci za právnu zástupkyňu, povedala, že jeho prvá úzkostlivá otázka znela: „Koľko mi dáte, pani advokátka?“ Pritom myslel na to, na aký trest bude odsúdený. Nechápal, že advokátka nebude rozhodovať o jeho vine a že jej úloha spočíva v tom, aby stála na jeho strane a zákonnými prostriedkami obhajovala jeho záujmy. Rovnaké práva, rozličné šance Bez kvalifikovanej právnej pomoci sú však šance na presadenie subjektívnych práv kohokoľvek oveľa menšie. Pripomínanie negatívnych dôsledkov finančnej náročnosti právnej pomoci pre menej majetných je užitočné, aby sa nezabudlo, že rovnaké práva má každý, iba možnosti a schopnosti ich využitia sú rozličné. No ostáva zachovaný zmysel rovnoprávnosti, ak majú ľudia nielen nerovnaké schopnosti, ale i možnosti využívať a brániť svoje subjektívne práva? Právo, ktoré potrebuje profesionálneho vykladača, aby sa stalo pochopiteľným pre svojho adresáta, už nie je priamo zrozumiteľné. Mieru prístupnosti právnej pomoci teda ovplyvňuje i miera zrozumiteľnosti práva pre konkrétnu osobu. Právo, čiže v tomto prípade koniec koncov jeho tvorcovia, niekedy implicitne predpokladá, že väčšina adresátov noriem im nerozumie a stanovuje povinné právne zastúpenie v súdnom konaní. Ustanovenie § 5 Občianskeho súdneho poriadku zakotvuje povinnosť súdov poučiť účastníkov konania, ktorí nie sú zastúpení advokátom alebo komerčným právnikom, o ich procesných právach a povinnostiach. Fiktívnosť zrozumiteľnosti práva sa tu stáva zrejmou. Fikcie prístupnosti a zrozumiteľnosti práva však ovplyvňujú realitu a bránia absolutizácii jeho odcudzenia, lebo iniciujú množstvo jednotlivých a nedokonalých opatrení či krokov k jeho sprístupneniu a zrozumiteľnosti. V postmodernej dobe neprístupnosť a nezrozumiteľnosť vyvolávajú čoraz menej úcty a čoraz viac pocitu absurdity a irelevantnosti neprípustného a nezrozumiteľného. Súčasťou ceny za rozsiahlu špecializovanú právnu reguláciu, za širokú súdnu ochranu, vrátane súdnej ochrany ústavných práv, je práve rast neprístupnosti a nezrozumiteľnosti práva i jeho aplikácie. A tak sa právny štát vybudovaný pre človeka touto logikou svojho vývoja stále vzďaľuje a odcudzuje. Jeho alternatívou je však odcudzená verejná moc neviazaná ani vlastným právom, ktoré nezodpovedá predstavám spoločnosti o humanizme a spravodlivosti. Kafkov Proces je v práve napriek úsiliu ľudí aplikujúcich právo všadeprítomný. Bez ich snahy by bol i vyčerpávajúcim obrazom sveta práva.
