Menej je niekedy viac

Zámer Patrika Tkáča omladiť Vysoké Tatry o päťsto rodín je vskutku baťovský. Žralok z J&T chce spasiť oblasť s dominanciou dôchodcov „svojimi“ ľuďmi, ktorí do Tatier prídu pracovať. Až na nadšenie primátora mesta Vysoké Tatry Jána Mokoša sú však reakcie na tento nápad skôr skeptické. Podstatou nedôvery miestnych je argument, že za súčasný odliv klientely „vďačia“ tatranskí podnikatelia v cestovnom ruchu práve J&T a vysokým cenám, ktoré nasadili na lyžiarske vleky. Nové rodiny by sa pritom mali podľa Tkáča nasťahovať do nevyužitých turistických apartmánov. Dnešná realita je taká, že ľudia v produktívnom veku odchádzajú z regiónu za prácou. Päťsto „tkáčovcov“ by však malo mať o miesta postarané. Nechajme bokom otázku, ako sa novoprišelci v Tatrách uplatnia, keď počet turistov klesá nepriamo úmerne k rastu cien a ani súčasné kapacity ubytovacích zariadení a iných služieb nie sú vyťažené. Dôležitý je aj iný faktor, na ktorý sa popri ekonomických a demografických úvahách opäť neprihliada. Nepopulárne ekologické hľadisko. Na Slovensku je „zelený“ pohľad na vec tradične tŕňom v sedacom svale takmer každému okrem hŕstky aktivstov. Zatvárať oči nad tým, že nová podnikateľská príležitosť vo Vysokých Tatrách znamená ďalšie vyrúbané stromy a ďalšie kontajnery pre medvede, by sa nám však mohlo vypomstiť. Nielen pre „chúďatá stromy a medvede“ a pre ignorovanú ideu národného parku ako ostrova divočiny. Ale pre to, za čím a prečo vlastne turisti (ne)chodia do Tatier. Potrebujú zjazdovku na každom kroku s predraženým vlekom, pólo na Štrbskom plese, nákupné centrá a luxusné apartmány, alebo radšej menšie množstvo podnikov, zato s prívetivou obsluhou? Nespočíva romantika hôr pre relaxujúcich dovolenkárov z miest najmä v autentickom, trošku rustikálnom prostredí, prírode a usmievavých domácich ľuďoch? Pokojne to môžu byť aj dôchodcovia, o ktorých sa Patrik Tkáč vyjadril, že ich „nechce vyháňať, ťažko však budú motorom rozvoja Tatier.“ Pod slovom rozvoj si však zďaleka všetci nepredstavujú iba donekonečna viac a viac turistov, atrakcií a zisku. Vysoké Tatry by sa mohli poučiť od národných parkov v zahraničí. Príkladom môže byť národný park Abruzzo v Taliansku. Tam dávno pochopili, že pri rozumnom počte turistov spolu s rozumným (to jest relatívne nízkym) počtom miestnych obyvateľov, regionálnym svojrázom a divokou prírodou na úkor lacných atrakcií a preľudnených turistických centier dokážu skĺbiť zisk s ochranou prírody. Tatry potrebujú nájsť vlastnú tvár a harmóniu s prírodou, nie „motor“.