Gibsonov film jasne sleduje antisemitskú kresťanskú tradíciu, podľa ktorej sú „židia“ kolektívne zodpovední za zabitie Krista. Postupne ako film vidí stále viac divákov, Gibson ním odhaľuje aj historický revizionizmus, ktorý stál v minulosti pri zrode antisemitizmu. V polovici apríla bolo na židovskom cintoríne v Štokholme vandalmi zničených trinásť náhrobných kameňov. Mnohí sa teda boja nárastu nového antisemitizmu v Európe. Koncom mája 2004 sa v Berlíne zišli na konferencii lídri 55 členských krajín OBSE, Židovskí lídri na nej hovorili o rastúcej perzekúcii a Colin Powell žiadal akciu. Neexistuje však žiaden nový antisemitizmus: vandali ničiaci náhrobné kamene, rovnako ako skinheadi, nie sú nikým iným ako pokračovateľmi starej kresťanskej tradície. Alarmujúci počet ľudí sa zvykne na antisemitizmus pozerať ako na historickú výnimku a na Hitlera ako na jeho šialeného protagonistu. Aj tí, ktorí spomínajú cirkev, sa potom zvyknú zameriavať takmer úplne na rasovú biológiu a nacizmus. Hitler však nenávisť voči židom nevymyslel, v Európe existovala už takmer dvetisíc rokov. „Konečné riešenie“ tak bolo len následkom nenávisti, ktorá bola prispôsobená ére racionality a nacionalizmu. Film Mela Gibsona, Umučenie Krista, zasahuje stále viac divákov v mnohých krajinách sveta. Mnohí namietajú voči jeho brutálnemu násiliu, už menej ľudí však spochybňuje označenie židov za nebezpečný a barbarský dav, nesúci kolektívnu vinu za zabitie Krista. Toto videnie je oficiálnou kresťanskou doktrínou a odvtedy je súčasťou európskej verejnej mienky. Dnes je tak veľmi súčasťou západnej kultúry, že naň ani nereagujeme. Rovnako ako unikajú kritike v pašiových hrách stredovekých veľkonočných osláv, úrady Rímskej ríše nie sú brané na zodpovednosť ani v Gibsonovom filme. Namiesto toho sú zlými pôvodcami popravy Židia. Je to kruté a odsúdeniahodné, no film nám zároveň poskytuje dobrý štartovací bod pre zhodnotenie kresťanského historického revizionizmu. Pomocou pozornosti, ktorú film upútal, tak môžeme poukázať na jadro antisemitizmu. Jeho samotné jadro – dogma, že Židia zabili Krista – je problematické, nakoľko predpokladá, že Ježiš sám bol akási nežidovská obeť Židov (len málokto obviňuje Židov, že zabíjajú iných Židov). No nielen Ježiš, ale takmer všetci členovia raného kultu Ježiša boli Židia, kultúrne i nábožensky, ktorí sa podľa toho snažili žiť, navštevovali chrámy a uznávali „mitzva“ (príkazy) Tóry. Po Ježišovej smrti boli úplne akceptovaní židovskou radou – sanhedrin – ako pôvodné židovské hnutie. Pre tých, ktorí chcú stále vidieť kresťanstvo ako niečo samostatné a nežidovské, bolo potrebné izolovať Ježiša a jeho žiakov od ich židovských koreňov. Súčasťou dejudifikácie bolo aj nahradenie mena Ješua grécky znejúcim Ježiš. Ostatné príklady možno nájsť aj v Gibsonovom filme, – keď napríklad Ježiš sám získa rovnejšie vlasy, zaoblenejšie rysy, proste indoeurópskejšiu podobu, zatiaľ čo Židia sú zobrazovaní ako dav primitívnych agresorov a primitívnych idiotov, s bradami ako bin Ládin, exotickými až chaotickými účesmi a vulgárnymi šperkami. Kampaň vrchného židovský kňaza za potrestanie kazateľa – tiež Žida – Ježiša, bola súčasťou rivality medzi kňazmi a mnohými radikálnymi odnožami, ku ktorým patril aj Ježiš a jeho žiaci. V protiútoku obvinil Ježišov kult svoj ľud z ťažkého hriechu – nielenže ignorovali Mesiáša, dediča Dávidovho, nedokázali sa ani postaviť proti poprave zinscenovanej Kalifášom. Takáto vnútorná kritika, najvehementnejšie formulovaná židovskými evanjelistami Matúšom a Jánom, bola v židovských kruhoch bežná. Keď sa však Ježišovo učenie rozšírilo za židovské kruhy a prijali ho aj mnohí nežidia, získala úplne nové významy. Keď si cirkev vytvorila svoju identitu, Ježišove židovstvo bolo odstránené a prevládol historický revizionizmus. Židia sa stali (užitočnými) kolektívnymi zradcami. Dnes mnohí poukazujú na nový antisemitizmus, ktorý existuje aj v moslimskom svete. No intelektuáli ako Tariq Ali (v článku pre švédsky denník Dagens Nyheter, 24. apríl 2004) ukazujú, že antisemitizmus je často zamieňaný s kritikou izraelskej zahraničnej politiky. Nesprávne kroky Izraela sú interpretované ako nesprávne kroky židov – čiastočne aj kvôli sebaproklamovanej role Izraela ako zástupcu židov. Dokonca aj v Európe Židovská liga proti znevažovaniu nedávno vyhlásila, že v skutočnosti antisemitské názory v ôsmich z desiatich skúmaných krajín poklesli, namiesto toho rastie kritika voči Izraelu. No hoci je nedôvera voči židom v postkresťanskom a moslimskom svete živená izraelskou agresiou, pôvodne sa zakladá a čerpá silu zo starých kresťanských dogiem. Rovnako viní židov moslimská tradícia pre ich zločin voči Kristovi. To, rovnako ako charakterizovanie Židov ako tých, čo „zradili“, však Mohamed nevymyslel. Rovnako ako sa deprimovaný či násilnícky človek musí vysporiadať s koreňmi svojich tráum, aby sa uzdravil, my musíme hľadať korene antisemitizmu. V kinách všade na svete sú milióny ľudí svedkami kresťanského základného historického podvodu. Využime preto pozornosť, ktorú Gibsonov film vyvolal, na korene antisemitizmu. Tak sa môže skutočne začať proces uzdravovania.
Autor je novinár
Preklad Kajsa Ekis Ekman a Radovan Geist
