Slovenskí pravičiari dostali v decembri poriadny úder aj v oblasti, ktorú už roky prezentujú nielen ako svoju silnú stránku, ale dokonca ako svoju „komparatívnu výhodu“ v porovnaní s ľavicou. Predovšetkým vstup Slovenska do NATO a EÚ prezentovala pravica ako výlučne svoju zásluhu, a najmä ako dôkaz svojej silnej pozície na medzinárodnom poli. Mikuláš Dzurinda využil aj tú najmenšiu príležitosť, aby sa v slovenských médiách prezentoval ako najlepší kamarát každého možného európskeho, ba i svetového lídra. Za túto priazeň politicky (aspoň dočasne) profitoval iba M. Dzurinda osobne. A čo z jeho kamarátstiev mala väčšina slovenskej spoločnosti? Ako sa zvýšila životná úroveň obyčajných ľudí? Boli sme svedkami obchodov – napríklad v podobe privatizácie strategických oblastí. Ľudia, obyvatelia Slovenska, ktorí dennodennou prácou vytvorili skutočné hodnoty, majú dnes nízke dôchodky a ešte aj opovrhnutie nafúkanej pravice. A hodnoty, veľký strategický majetok, o ktorý sa vraj sami nevieme postarať, odplával veľmi výhodne k „zahraničným investorom“. Psychiater by možno povedal niečo o kompenzovaní vlastného pocitu malosti či menejcennosti, ale treba priznať, že v čase, keď doma M. Dzurinda už takmer nič nezvládal, to bola asi jediná možnosť, ako presvedčiť pravicových voličov, že ešte stále je uznávaným lídrom. Ale to všetko je už preč. „Sila“ slovenskej pravice sa ukázala na nedávnom kongrese Európskej ľudovej strany (EPP), v ktorej sú všetky tri „silné“ pravicové subjekty. SMK i SDKÚ-DS verejne podporovali kandidatúru nového šéfa KDH a starého eurokomisára Jána Figeľa na post podpredsedu EPP. Ani Dzurindove „postavenie a konexie“, ani roky strávené na poste člena Európskej komisie, nepresvedčili konzervatívnych lídrov Európy – J. Figeľ sa podpredsedom EPP nestal. Naopak, podpredsednícke kreslo „s prehľadom“ obhájil líder maďarského Fideszu Viktor Orbán, ktorého práve lídri SDKÚ-DS a KDH (kresťanskí demokrati najmä) neraz kritizovali za postoje v maďarsko-slovenských vzťahoch. Čo sa stalo? Postoje slovenských pravicových lídrov neberú (ani) ich najbližší európski spojenci dosť vážne? To len s Bushom v ére bushizmu bol Dzurinda a spol. taký „ready“? A prečo tieto okolnosti nezaberajú titulné strany modrej tlače? Úplne opačný vývoj vo svojom medzinárodnom postavení zažíva Smer. Slovenskí sociálni demokrati sa stali plnoprávnymi členmi Strany európskych socialistov (PES). Po diplomatickom úspechu s jazykovým zákonom a (ne)návštevou prezidenta L. Szolyóma v Komárne preukázali schopnosť brániť Slovensko pred neoprávnenými maďarskými útokmi a požiadavkami. Treba pripomenúť, že maďarskí socialisti boli proti plnoprávnemu obnoveniu členstva Smeru-sociálnej demokracie v PES. Európski socialisti však vo veľkej väčšine členstvo Smeru-SD odobrili. A o tomto úspechu bola v modrej tlači tiež iba strohá správa. Naopak, dozvedeli sme sa o „bezzásadovosti“ PES. Pravicová kritika PES za bezzásadovosť je smiešna a trápna zároveň. PES sa totiž rozhodol rešpektovať stranu, ktorá nielen robí evidentnú ľavicovú politiku, ale objektívne má podporu širokej verejnosti. A na tej by malo každému demokratovi – aj tomu pravicovému – záležať. Politika sa má robiť verejne, nie kabinetne. Ak Smer získal aj silné medzinárodné postavenie, nie je to výsledok marketingu, ale takmer štvorročného vládnutia. Autor pracuje na úrade vlády
