Médiá v učebniciach

Jeden pracovník hygienickej správy v tomto týždni oznámil, že malá myš, ktorá sledovala televízny program, zaútočila na malé dievčatko a na jej dospelú mačku. Myš aj mačka stretnutie prežili. Tento prípad zverejňujeme preto, aby sme pripomenuli, ako sa časy menia. (James Reston The New York Times, 7. júla roku 1957) Nezáleží na tom, ktorá postava z príbehu bola skutočným útočníkom a obeťou, podstatné nie je ani to, kto mal v boji väčšie predpoklady zvíťaziť. Dôležité je, že časy sa naozaj menia a od roku 1957 sa zmenili viac než dosť. A o vplyve médií na verejnú mienku, politiku, ľudí či deti sa už napísalo veľa. Vedci, odborníci aj laici už zmapovali všetky negatívne následky rozmáhajúcej sa mediálnej sféry, vypočítali číselné údaje pre štatistiky, preskúmali rôzne vzorky ľudí a vyhodnotili stovky výskumov na tému médiá a človek. To všetko možno ani nebolo potrebné na to, aby sme zistili, že moc médií už nepokorí žiadna revolúcia. A preto musela byť taktika zmeny pána na sluhu posunutá do úplne inej sféry. Ak sa totiž už nedá zmenšiť moc a vplyv, malo by proti nim nastúpiť skvalitnenie obrany. Tak prišla na scénu osveta. A podľa dobre známeho príslovia:„Ohýbaj ma mamko, dokiaľ som ja Janko…“ upriamila svoju pozornosť na tých najmenších, netušiac, že sa takto pre médiá otvoria ďalšie dvere do novej oblasti pôsobenia, do školských osnov a učebníc. Pomoc pri vyučovaní Základným stavebným materiálom všetkých médií je slovo, s ktorým sa v školách najviac pracuje na hodinách slovenského jazyka a literatúry. A vývoj jazyka, teda aj predmet slovenský jazyk a literatúra, výrazne ovplyvnila politická situácia v našej krajine. Kým sa slovenčina ako jazyk malej časti obyvateľstva Rakúsko-Uhorskej monarchie len vyvíjala, Slováci ako národ tiež ešte iba bojovali za svoje práva, samostatnosť a kultúrnu identitu. Napriek tomu sa už v učebných osnovách z roku 1933 dozvedáme, že sa žiaci učili tvoriť bez prípravy krátke správy o udalostiach, cvičili rozbor a reprodukciu článkov, neskôr pribúda aj rozbor formálnej stránky textov, krátke správy z rokovaní, výber podstatných informácií z textov, nácvik rozhovoru, tvorba inzerátu či oznámenia. Objavujú sa tu napríklad aj časti, ktoré mali podporiť prácu detí s informáciami, ich triedenie, schopnosť porozumieť a vlastné formulovanie názorov. Okrem čítankových textov a inej literatúry sa zdôrazňovala aj práca s časopismi, ktoré však ešte neboli chápané ako nutná a bežná súčasť života detí, ale ako doplnok vo vyučovaní a prostriedok vzdelávania. Vplyv a význam médií v živote človeka vtedy ešte, pravdaže, nedosahoval také rozmery ako dnes, napriek tomu však bolo do vyučovania zaradené napríklad čítanie časopisov, rozbor článkov, vydávanie vlastných periodík, neskôr rozhlasové a televízne vysielanie či nácvik tvorby niektorých žurnalistických žánrov. V tomto období prevládal trend využívať novinové články v učebniciach slovenského jazyka a v čítankách. Žiaci sa teda so žurnalistickou tvorbou mohli stretnúť priamo vo svojich knihách. Napriek tomu, že tieto texty boli často presýtené ideológiou a politickými zámermi, ich štruktúra sa vymykala z noriem klasických literárnych textov, čím si vyžadovala špecifický prístup. Takto sa deti zoznamovali s novinárskou tvorbou, ktorej sa v tej dobe pripisoval veľký význam aj z hľadiska vzdelávania. Napríklad v čítanke a učebnici čítania pre meštianske školy z roku 1942 si mohli okrem literárnych úryvkov, dramatických diel a básní prečítať rôzne prejavy, vyhlásenia, rečnícke vystúpenia, ale aj články z novín a časopisov ako boli Slovák, Slovenské pohľady, Orol Tatránski I., Slovenské národné noviny, Devín a Ľudové noviny. Dokonca sa tu objavili aj prepisy vysielania Slovenského rozhlasu z roku 1941 na tému Ako sa robia noviny. Rozhlas a televízia pri vzdelávaní Neskôr okrem novín a časopisov do vyučovania prenikol aj rozhlas. V roku 1940 zriadilo Ministerstvo školstva a národnej osvety Poradný zbor školského a pedagogického rozhlasu, ktorého úlohou bolo pripravovať a schvaľovať návrhy a programové smernice, ale aj dozerať na obsahovú a formálnu stránku školského rozhlasu. Vysielalo sa trikrát za týždeň, v pondelok, v stredu a v piatok v čase vyučovania. Postupne vznikali nové a nové rozhlasové relácie pre žiakov a študentov, ktorí si postupne vytvárali aj svoje vlastné školské rozhlasové vysielanie. Navyše sa nerozvíjali iba možnosti využitia rozhlasu vo vyučovaní, ale pokrok neobišiel ani techniku. V roku 1956 začala na Slovensku vysielať televízia. Už o desať rokov neskôr sa zo štúdia v Bratislave vysielalo pre deti a pre školy, tieto relácie však neboli pravidelné, takže prvé skutočné náznaky školského vysielania siahajú až do roku 1962. Okrem programov pre deti, ktoré sa profilovali skôr vo voľnom čase sa rozvíjala aj tzv. školská televízia, ktorá predstavovala uzavretý vysielací okruh relácií nadväzujúcich na preberané učivo podľa učebných osnov. Všetky relácie mala pod kontrolou Hlavná redakcia vysielania pre deti a mládež, ktorá od roku 1970 prešla pod vedenie Hlavnej redakcie vzdelávacích programov. Programy pre školy plnili v začiatkoch vysielania najmä vzdelávaciu funkciu, a televízia teda bola chápaná ako pomôcka vo vyučovaní. Napriek tomu, že sa tento úmysel na školách veľmi neuchytil, v tomto období vychádzali rôzne príručky a publikácie, ktoré hovorili už aj o špecifických vplyvoch televízie na život detí. Pochopiteľne ešte nešlo o mediálnu výchovu v dnešnom ponímaní, po roku 1956 sa však televízne vysielanie v systéme školstva a vo vyučovaní stalo novodobým fenoménom. Iste to súviselo aj s možnosťami, ktoré televízia poskytovala pre včleňovanie politických a ideových zámerov do vyučovania. Napokon, vtedajšie vlády sa veľmi priamočiaro snažili získať dobré meno práve propagáciou technického pokroku, ktorým televízia určite bola. Ako z médií ťažiť Okrem zvýšenia pozornosti venovanej príprave učiteľov sa v zahraničí začala formovať tzv. televízna pedagogika alebo telepedagogika, ktorá skúmala a interpretovala funkciu televízie, metódy a možnosti jej využitia vo výchove a vzdelávaní. Aj to rozvírilo diskusiu nielen o vplyve médií na deti, ale aj o tom, akú úlohu má škola v procese akéhosi novodobého mediálneho vzdelávania. Odborníci sa vtedy väčšinou zhodli na tom, že škola by nemala ignorovať médiá v živote detí. E. Tarroniová sa napríklad zaoberala úlohou učiteľa v príprave detí na prácu s médiami: „Nik nemôže dnes odstrániť zo života žiakov tieto prostriedky masového vplyvu, preto bude lepšie vyťažiť z nich maximálny úžitok, čo možno dosiahnuť, ak sa v mládeži vzbudí kritický postoj k týmto prostriedkom. Vychovávatelia majú najmä naučiť mládež nachádzať vhodné programy na sledovanie. Učiteľ má pred sebou dve úlohy: vyučovať pomocou nových prostriedkov a pripraviť žiakov na ich prijímanie.“ Problematike televízie v škole sa teda venovala nesmierna pozornosť. Napriek tomu televízne vysielanie dnes už netvorí modernú dominantu na oživenie a doplnenie vyučovania, pretože televízia je už neoddeliteľnou súčasťou života detí, ktoré sa s ňou stretávajú najmä vo voľnom čase. V mnohých prípadoch je množstvo času, ktorý deti trávia sledovaním televízie, neprimerané, aj preto učitelia už iba zriedkakedy zaraďujú do vyučovania televíziu ako pomôcku. Navyše sa rapídne znížila televízna produkcia pre deti, školské vysielanie zaniklo úplne. Veľká popularita televízie ako pomôcky vo vyučovaní bola kedysi spôsobená jednak jej novosťou a aktuálnosťou, ale aj snahou o modernizáciu vyučovania. Hoci sa v debatách o tom, ako má učiteľ pomáhať deťom vycibriť vkus a naučiť ich fungovať v spoločnosti s doménou televízneho vysielania, hovorilo aj o návykoch detí a vplyve televízie, dnes už vieme, že sa požiadavku vychovať z detí primeraných divákov splniť nepodarilo. O to dôležitejšie je zistenie, že už pred viac ako tridsiatimi rokmi si boli odborníci vedomí, že médiá sa raz stanú neoddeliteľnou súčasťou života nielen detí, ale aj dospelých. Navyše, ak sa už v roku 1974 (teda iba 18 rokov po spustení televízneho vysielania na Slovensku) objavovali pokusy o to, aby sa do vyučovania postupne zavádzali metódy, ktoré by mohli deti pripraviť na život s televíziou, aké dôležité sú potom podobné snahy v dnešnej mediálnej spoločnosti? Mediálna výchova – nič nové Príkladov zaradenia prvkov mediálnej výchovy do vyučovania nájdeme v učebných osnovách a učebniciach mnoho. Aj preto je možno zarážajúce, že dnes sa mediálna výchova nazýva modernou tendenciou, ktorá preniká do našich školských systémov, hoci jej predchodcovia sa vyskytujú v školských dokumentoch už od začiatku rozvoja médií. Nielen preto, že aj tak nedokázali dostatočne ovplyvniť mediálnu gramotnosť dnes už dospievajúcich generácií, ale aj s ohľadom na neprestávajúci rozvoj médií, je dnes ťarcha nájsť lepšie alternatívy na pleciach učiteľov. Je pravda, že v histórii slovenského školstva nikdy neexistoval predmet mediálna výchova, to však nemusí znamenať, že iba jeho zaradením do vyučovania sa problém pohne správnym smerom. Postupné dávkovanie informácií a kontinuálny nácvik niektorých zručností spojených s mediálnou gramotnosťou, ktorý by prebiehal v prirodzenom prostredí predmetov, na ktoré sú deti zvyknuté a s ohľadom na špecifiká každého predmetu, by bol snáď lepším riešením. Učebnice anglického jazyka sú napríklad plné rôznych cvičení, ktoré by sme pokojne mohli nazvať prvkami mediálnej výchovy. Takmer každé cvičenie na čítanie je graficky, štruktúrou aj obsahom prispôsobené podobe mediálnych produktov. Texty bývajú dokonca zalomené do stĺpcov s fotografiami, perexom a s menom autora článku. V cvičeniach figurujú otázky zamerané na porozumenie textu, priraďovanie titulkov k častiam článkov, tvorba vlastných otázok, analýza titulkov či autorovho zámeru. Cvičenia na nácvik počúvania sú často riešené formou rozhovoru v médiách, využívajú sa texty o mediálne známych osobnostiach a žiaci po každom cvičení texty hodnotia, debatujú o nich a zaujímajú svoje stanovisko. Aj takýmto spôsobom sú nútení pracovať s rôznymi žurnalistickými žánrami a automaticky si cibria kritické myslenie, viac uvažujú o takýchto textoch a učia sa pri čítaní myslieť. Podobným nenásilným spôsobom sa dajú aplikovať prvky mediálnej výchovy aj do učebníc iných predmetov, mediálna výchova pritom nemusí byť primárnym cieľom vyučovania a texty vo forme článkov či rozhlasových príspevkov nemusia iba zvyšovať záujem a atraktivitu učebníc. Učitelia o tom čosi vedia Prvky mediálnej výchovy teda v rôznych formách sprevádzajú učebné osnovy už od začiatku zaradenia slovenského jazyka do vyučovania. Napriek tomu, že sa chápanie médií v živote detí v rozličných obdobiach interpretovalo rôzne, pedagógovia si vždy uvedomovali, že mediálny svet má potenciál výrazne ovplyvňovať nielen samotné vyučovanie, ale aj celkový vývin dieťaťa. To, že sa často objavovali pokusy o využitie médií vo vyučovaní, naznačuje, že noviny, rozhlas, televízia či internet disponujú špecifickými vlastnosťami, ktoré sa pri správnom zaobchádzaní dajú pozitívne využiť. Učitelia sa v začiatkoch fungovania masovokomunikačných prostriedkov pokúšali vychovávať z detí čitateľov, poslucháčov a divákov s dobrým vkusom, úlohou školy však nie je dokázať svojimi kompetenciami pokryť aj túto problematiku, ktorá si vyžaduje oveľa zásadnejšie prostriedky formovania, siahajúce až k inštitúciám, ktoré zabezpečujú aktivity detí vo voľnom čase, ale najmä k rodinám. M. McLuhan tento problém vystihol veľmi presne:„Zeptáme-li se, jaký je vztah televize k procesu učení, zajisté odpovíme, že televízní obraz svým důrazem na participaci, dialog a hloubku vyvolal v Americe novou poptávku po rychlé reformě školství. Nezáleží příliš na tom, zda někdy bude v každé učebně televizor. K revoluci už došlo doma.“ Z foteliek do školských lavíc A táto revolúcia sa z foteliek obývačiek rozšírila aj do školských lavíc, a to až tak, že v niektorých obdobiach boli v pedagogickom svete médiá považované za mimoriadne pozitívny prostriedok. Na medzinárodnej porade expertov o modernizácii metód výchovno-vzdelávacej práce a modernej didaktickej technike, ktorá sa uskutočnila už v roku 1972 v Prahe, sa francúzsky pedagogický psychológ G. Mialaret na túto tému vyjadril veľmi diplomaticky: „Hromadné oznamovacie prostriedky vzali útokom pedagogický svet. I keď ich využitie je všeobecné, možno tvrdiť, že patria do súčasnej výchovy. Rozhlas, televízia, film a tlač prenikli celkom do nášho súkromného života. Niektorí v nich vidia veľkú revolúciu súčasnosti, a preto veria, že ich prostredníctvom pedagogika získa liek na všetky neduhy.“ Médiá sa však liekom na všetky neduhy nestali, a dnes by nielen pedagogika potrebovala skôr liek proti nim alebo, ešte lepšie, vakcínu. Napriek tomu, že škola nemusí byť psychologickou poradňou ani liečebným ústavom, môže byť však jednou z mála inštitúcií, ktoré by vakcínu proti médiám ešte mohli objaviť. Autorka je doktorandka na Trnavskej univerzite v Trnave