Nové slovo prebralo esej Petra Jemelku Bílá místa dějin naší filosofie. Musím oceniť odvahu autora, pretože hovorí o veciach, o ktorých sa väčšina z nás, ktorí pôsobili „v oficiálnej filozofii“, usiluje čo najdôkladnejšie zabudnúť. Autor eseje pripomína slová prof. Milana Sobotku (ten si vždy hovoril svoje, nech už doba bola akákoľvek), že – aspoň v Prahe – platil princíp, že „nesměla být překročena magická hranice poloviny 19. století“. Peter Jemelka hneď uvádza, že v Bratislave táto magická hranica bola prekračovaná. Necítim sa kompetentným vyjadriť sa k celkovému zameraniu eseje, rád by som reagoval len na tento jeden jej motív. Chcel by som pripomenúť, ako a kým vlastne táto hranica bola v Bratislave prekračovaná a to na príklade vydania výberu textov z diela Maxa Webera, teda autora, ktorý v interpretáciách šesťdesiatych rokov bol často chápaný ako „Anti-Marx“. Pripájam skrátenú verziu kapitoly v mojej monografii Osud a voľba: Max Weber o modernej spoločnosti (Iris 2016).
Max Weber na Slovensku: Rámce možností
V roku 1983 vyšiel vo vydavateľstve Pravda v edícii Filozofické odkazy výber z diela nemeckého sociológa Maxa Webera pod názvom K metodológii sociálnych vied. Je to vlastne jediný text klasikov sociologického myslenia, ktorý vyšiel pred rokom 1989 na Slovensku. Ako k tomu došlo, že výber textov z „buržoázneho Marxa“ bol na Slovensku publikovaný v polčase normalizácie?
Z diaľky a z odstupu môžeme považovať vydanie Weberových textov v slovenčine v roku 1983 za súčasť oživenia záujmu o Webera v krajinách na východ od Labe v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Na začiatku sedemdesiatych rokov Weberovo dielo Protestantská etika a duch kapitalizmu a metodologické state boli preložené do ruštiny, pravda len pre internú potrebu vo vydavateľstve INION. Výber z Webera vyšiel aj v poľštine a v maďarčine. V Československu boli (ako tak) k dispozícii české preklady z konca šesťdesiatych rokov (mimochodom, aj tie pripravené pre internú potrebu). Keď sa však na vydanie Weberových textov v osemdesiatych rokoch, teda v čase normalizácie, pozrieme bližšie, tak ide o anomáliu, fluktuáciu – aspoň z hľadiska stavu vtedajšej slovenskej sociológie a podmienok, v ktorých existovala. Dobové podmienky sem, dobové podmienky tam, treba však povedať aj to, že slovenská sociológia sa nekonštituovala cez domestifikáciu klasikov svetového myslenia, cez ich adaptáciu na domáce pomery. Nakoniec, do slovenčiny doteraz nebol preložený ani riadok z Emila Durkheima, ani riadok z Georga Herberta Meada, ani riadok z Vilfreda Pareta. Výber z Georga Simmela vyšiel v réžii germanistu, nie sociológov.
Ako to teda bolo v období „normalizácie“? „Nedá sa!“ – práve táto veta asi najlepšie charakterizuje obdobie normalizácie na spoločenskovedných ústavoch. Našťastie, nie všetci sa držali stratégie „Nedá sa!“ a pokúšali sa – niekedy neúspešne, inokedy s úspechom – skúšať, čo je možné. Ide o to, že hranice možného boli v období normalizácie vymedzené veľmi všeobecne a záviselo od osobnej iniciatívy (odvahy alebo často aj obyčajného ignorantstva voči nárokom „doby“), kde bola narysovaná konkrétna hranica medzi dovoleným a zakázaným, prijateľným a neprijateľným, možným a nemožným, medzi tým, čo sa „dalo“ a čo sa „nedalo“. Veľmi dobre vieme, že nič tak neochromuje ako obavy z neurčitého nebezpečenstva.
Predsa len nie všetci plne prijali stratégiu „nedá sa“, aj keď obdobie normalizácie radikálne obmedzilo možnosti štandardného rozvíjania vied o spoločnosti. Každý, kto vtedy „zostal“ v oficiálnych inštitúciách, musel voliť stratégiu profesionálneho prežitia. Filozofi, ktorí „prežili“ čistky (vtedy sa to nazývalo, myslím, previerky) a záležalo im na filozofii, – boli to predovšetkým Igor Hrušovský, Milan Zigo a Jaroslav Martinka – sa rozhodli nadviazať na projekt Antológie vydávaním série Filozofické odkazy. Dominantnú úlohu pri presadzovaní a udržiavaní projektu vydávania Filozofických odkazov hral Ladislav Holata. Ten na začiatku sedemdesiatych rokov prešiel do vydavateľstva politickej literatúry a stal sa vedúcim redakcie pre filozofickú literatúru a neskoršie, zrejme, zástupcom riaditeľa vydavateľstva. Keďže vedel, že okolo vydania každého potenciálne kontroverzného titulu môže byť „diskusia“ a že v byrokratickom systéme diskusia je spôsob, ako vec odložiť k ľadu, rozhodol sa dať na „príslušné orgány“ – zrejme, to bolo ideologické oddelenie Ústredného výboru KSS (Vydavateľstvo Pravda bolo koniec koncov straníckym vydavateľstvom) schváliť už na začiatku sedemdesiatych rokov projekt Filozofických odkazov ako celok. Aj v období normalizácie môžeme zaznamenať istú cyklickosť ideologickej represie: raz prituhlo, inokedy sa atmosféra trochu uvoľnila. Ladislav Holata, zrejme, využil okamihy zvonka skoro nezbadateľného uvoľnenia po skončení prvej vlny „čistiek“. Na „Holatovom zozname“ bolo okolo sto diel, rozdelených na tri skupiny: klasická filozofia, marxistická filozofia, súčasná nemarxistická, resp. súčasná buržoázna filozofia. Práve medzi súčasnú „buržoáznu“ filozofiu bol zaradený aj Max Weber. Z tých sto kníh vyšlo do roku 1989 okolo päťdesiat. Medzi nimi – keď vynecháme klasikov ako Platón, Aristoteles, Descartes, Spinoza, Kant, Fichte a Hegel – boli práce už súčasných filozofov, ako napr. diela Michela Foucaulta, Ludwiga Wittgensteina, Thomasa Kuhna, Ernsta Cassirera, Michaila Bachtina, Gastona Bachelarda, Jeana Piageta. Alfreda Northa Whiteheada, Wilhelma Diltheya.
Dôležitú úlohu pri realizácii projektu hrala redakcia filozofickej literatúry vydavateľstva. V sedemdesiatych rokoch bola mimoriadne kvalitne obsadená. Panie Klára Košková, Magdaléna Pechová, Irma Knézlová a ich mladšie kolegyne a kolegovia sa vyznačovali mimoriadnym vzdelaním a vynikajúcimi jazykovými kompetenciami. Keď niekto chcel presadiť vydanie nejakej knihy, tak najlepšie urobil, keď sa porozprával o tom s niektorou z „vedúcich“ redaktoriek a pokiaľ si ona „osvojila“ daný návrh, tak obyčajne sa aj realizoval.
Prečo to vlastne ľudia spojení s projektom Filozofických odkazov robili? Prečo išli do vydávania redakčne takých namáhavých kníh? Nehovoriac o možných námietkach zo strany fundamentalistov, strážcov „čistoty studienok“. (A tých bolo vtedy dosť!) Pre akademikov „najrozumnejšou“ stratégiou prežitia bolo „nerobiť nič“. Naozaj, v tých rokoch bolo možné na akademických pracoviskách aj nič nerobiť. Teda pokiaľ človek nemal nejaké administratívne ambície. Pre redaktorky bola možnosť „nič nerobiť“ uzavretá, ale aj tak by sa im oveľa „ľahšie“ žilo, keby redigovali a vydávali obvyklý východoeurópsky balast.
Dnes s odstupom času je zrejmé, že skutočnou hybnou silou vydávania Filozofických odkazov bol záujem redakcie, teda Ladislava Holatu, Kláry Koškovej, Magdalény Pechovej a Irmy Knézlovej. Panie redaktorky jednoducho chceli redigovať knihy na úrovni svojich kompetencií. Ich záujem potom umožnil, aby sa profilovali prekladatelia, vedeckí redaktori a autori úvodov k jednotlivým zväzkom.
Filozofické odkazy boli inšpiráciou pre redakciu ekonomickej literatúry. Začali neskoršie, vydali toho menej, ale predsa len vďaka ním máme v slovenčine texty Davida Ricarda, Johna Kennetha Galbraighta, Jozefa Schumpetera a mnohých iných.
Vydanie textov Maxa Webera, pokiaľ viem, nemalo v tej dobe nijaké viditeľné účinky a dôsledky. Kniha sa okamžite rozpredala, neviem však o tom, že by sa s ňou niekto aj „vyrovnával“. Zaznamenali sme len jednu recenziu (v časopise Filozofia). Neviem o tom, či sa v textoch slovenských sociológov vyskytla nejaká významnejšia referencia na tieto texty. Aj po roku 1989 referencie na Weberove texty vydané v slovenčine sme našli skôr u českých sociológov. Za všetkých spomeniem prof. Miloslava Petruska.
Pokiaľ ide o ohlasy na Slovensku, nevieme, či išlo o spásne mlčanie alebo o jednoduchú ignoranciu. Možno však uvažovať aj o iných dôvodoch mlčania. Weberovo myslenie sa výrazne odlišuje od zaujatého, moralizujúceho myslenia, ktoré je stále ešte charakteristické pre mnohých slovenských politológov, sociológov a aj filozofov. A treba povedať aj to, že Weber je na „naše pomery“ príliš teoretický, príliš abstraktný a je oveľa zrozumiteľnejší pre čitateľov Kanta, Nietzscheho a Marxa ako pre interpretátorov výskumov verejnej mienky. A možno vysloviť aj hypotézu, že dokonca aj keby bol Weber v osemdesiatych rokoch dôkladne prečítaný, tak by sa vo vtedajších pomeroch, keď už sa nová ideologizácia pripravovala vytlačiť dožívajúcu ideologizáciu, tak by sa Weber stal svojím striktným rozlišovaním medzi poznaním a hodnotením, medzi vedou a ideológiou (akoukoľvek ideológiou, aj tou „dobrou“) aj tak persona non grata.
V roku 1990, teda už po „veľkej zmene“, vyšla Politika ako povolanie ako jedna z posledných publikácií vydavateľstva Epocha. Vo vydavateľstve Sofa vyšli v roku 1999 Základné pojmy sociológie, zrkadlovo s nemeckým textom. Aj z tejto knihy je dnes bibliofília: ju, zrejme, vykúpili milovníci nemčiny. Ani na túto prácu sme nezaznamenali obsiahlejšiu reakciu, napriek tomu, že v nej ide o tezaurus základných pojmov vedeckej disciplíny. Niet sa však čo sťažovať: pri tomto type textov je potrebné počítať s dlhodobými účinkami.
Slovenské spoločenské vedy prechádzajú v súčasnosti procesom ideovej diferenciácie, postupne sa zbavujú humanitárneho eklekticizmu. Autentická recepcia klasických diel je možná len tam, kde sa jasne vyhrania rozdielne „školy“. Len tak istá koncepcia prestane byť recipovaná na úrovni informácie a stane sa návodom na videnie, tematizáciu a interpretáciu skutočnosti. Pokiaľ recepcia sa odohráva na pozadí eklekticizmu „zdravého rozumu“, prípadne na rovine čisto ideologickej interpretácie, tak „klasici“ nie sú pre nás.
