Na čele Matice slovenskej by dnes asi máloktorý ľavičiar hľadal zmysluplné ideové inšpirácie. Napriek tomu by sme nemali zabúdať, že kedysi na čele tejto inštitúcie stál človek, ktorý dobre vedel, že vlastenectvo si nemožno pliesť s ľudáctvom. Tento človek si úctu zaslúži. Po celý svoj život bol vyhraneným ľavičiarom, antifašistom a vlastencom. Hovorím o spisovateľovi Vladimírovi Mináčovi, ktorého považujem za jednu z najvýraznejších osobností povojnovej slovenskej ľavicovej inteligencie.
Mináč pôsobil ako predseda Matice slovenskej od roku 1974 až do pádu bývalého režimu v roku 1989, a teda dlhých pätnásť rokov. Nikdy sa však nezmieril s ľudáctvom najmä zahraničného disentu, a tak bol po revolúcii v roku 1989 ako symbol odporu voči ľudáctvu z Matice bez milosti odstavený.
Aj vy by ste skončili v koncentráku, popletenci!
Nekompromisný odpor voči fašizmu sa u Mináča vytvoril už za študentských čias. Počas druhej svetovej vojny Mináčovi ponúkli miesto v rozhlase. Túto ponuku odmietol, pretože hlásanie „ľudáckych somarín“, ako sa neskôr vyjadril, mu ani v najmenšom nevoňalo. Za nič sa nemohol zmieriť s existenciou fašistického Slovenského štátu, a tak sa zapojil do Slovenského národného povstania. Chytili ho nacisti a poslali do koncentračného tábora. Síce prežil, no koncentrák v ňom zanechal do konca života trpkú spomienku a o svojich skúsenostiach z fašistických táborov smrti sa už nikdy priveľmi nezmieňoval. Presne tak isto ako Mináč – v koncentráku – skončili aj ďalší ľavičiari a, mimochodom, som si istý, že rovnako by som počas „slávneho“ vojenského Slovenského štátu skončil aj ja a každý socialista, ktorý by nekolaboroval s nacistami. Ešte má niekto z ľavičiarov chuť obhajovať ľudácky štát?!
Vážim si Mináča, pretože svoju vieru v Slovensko nikdy nespájal s nechutnou fašistickou érou počas prezidentovania Jozefa Tisa. To z neho nerobilo menšieho Slováka ani menšieho vlastenca. Vo svojej známej eseji zo začiatku sedemdesiatych rokov s názvom Dúchanie do pahrieb, na historickom materiáli z meruôsmych rokov, naznačil, že považuje slovenský národ za štátotvorný. Na pôde Matice slovenskej svoje presvedčenie ešte prehĺbil a tento svoj názor zastával aj po roku 1989. No ešte raz: napriek tomu, že bol zástancom slovenskej samostatnosti, tvrdil, že pokiaľ Slovensko nebude zároveň aj demokratické a sociálne spravodlivé, nemá vlastná štátnosť zmysel. A preto, podľa Mináča treba byť k obdobiu fašistického slovenského štátu nemilosrdný: „Mladá slovenská politika by sa mala oddeliť od toho, od čoho sa musí oddeliť každá mladá demokracia.“
Dopekla, kto tu potrebuje „režarúbajúce“ Slovensko?
Mináča po celý život prenasledovali obavy z návratu ľudáckeho slovenského štátu, z prepuknutia nacionalizmu a šovinizmu. Desil sa toho, že národné povedomie sa premení na militantný nacionalizmus, ktorý stvorí „režarúbajúcich Slovákov“ a z celého národa urobí zbor vrieskajúcich primitívov, ktorí poprú „všetky ťažko vydobyté hodnoty, naše dejiny, našu kultúru, našu vrúcnu ľudskosť“. Vždy, keď 14. marca vidím Bratislavou pochodovať neonacistickú čvargu, pýtam sa sám seba, či sa Mináčova nočná mora nestáva skutočnosťou.
Je symbolické, že Mináč sa obzvlášť desil rozsievania militantnej nacionalistickej zloby medzi mladými výrastkami. Ako s odvolávkou na pubertálnych neonacistov písal: „Desaťročia som sa snažil vydobyť zo slovenskej skutočnosti, zo slovenských dejín, osobností, činov, dôvody pre národné sebavedomie. Ak toto má byť výsledok, premárnil som život.“ Ostáva len dúfať, že Mináč svoj život nepremárnil, a že raz sa dočkáme Slovenska, o akom Mináč sníval – bez neonacistov, bez ľudákov a bez popletencov, ktorí ešte stále hľadajú svoje vzory v satelitoch hitlerovského Nemecka.
Vyšlo na: www.lubosblaha.blogspot.sk
