Gočovo – malá dedinka v Gemeri neďaleko Rožňavy, koľko Slovákov ani nevie o jej existencii, a predsa dala Slovensku JURA HRONCA, jedného z najvýznamnejších matematikov, akademika, zakladateľa viacerých vysokých škôl, rektora, priebojného pedagóga, kultúrneho činiteľa, predsedu Matice slovenskej a iných kultúrnych inštitúcií. Bol významnou osobnosťou, o čom svedčí aj skutočnosť, že za posledných tridsať rokov vyšli o ňom štyri knihy. Takáto jeho popularita je oprávnená, pretože vyoral hlbokú brázdu nielen na poli matematiky, ale aj pedagogiky a kultúry.
Narodil sa 17. mája 1881 v rodine chudobného roľníka, ktorý popri hospodárstve musel aj furmančiť – voziť uhlie a rudu. Bol z viacčlennej rodiny. – Bolo nás päť detí: Zuzka, Ondriš, Jano, Mišo a Ďuro, ale Zuzka a Mišo zomreli. Ja som sa rodičom narodil už dosť neskoro, keď už boli starší. Medzi Janom a mnou bol desaťročný rozdiel… Jano bol mojou pestúnkou… – uviedol v Životopise. Juraj – resp. Jur, ako sa podpisoval, bol najmladší a telesne najslabší. Jeho otec bol energický a spravodlivý človek, preto ho v dedine zvolili za podrichtára. Na matku si spomínal ako na pracovitú, pobožnú, starostlivú a dobrosrdečnú osobu.
Základné vzdelanie získal v rodnej obci, o čom napísal: – Škola pozostávala z jednej väčšej miestnosti, v ktorej bolo šesť tried, teda spolu 50-60 detí. Vyučovacia miestnosť bola nízka, nachádzala sa pri potoku, preto bola vlhká a plesnivá. Škola sa začínala po Michalovi, po prvom októbri a trvala do začiatku, najdlhšie do 15. mája, keď väčší žiaci museli pomáhať pri poľných a iných prácach. V zime sme si do nej nosievali každý deň po jednom polienku, aby bolo čím kúriť…
Pôvodne mal byť remeselníkom – murárom, kožušníkom alebo krajčírom, ale otec na smrteľnej posteli rozhodol, aby ho matka s bratmi dali na štúdia. Stredoškolské štúdium absolvoval na gymnáziu v Rožňave. – V auguste roku 1894 ma matka začala pripravovať na vstup na rožňavské gymnázium. Mal som vtedy trinásť a pol roka. V Rožňave mi kúpila panské šaty – nohavice, kabát a lajblík. Dovtedy som nosil len tradičný detský odev, ktorý sa šil doma.
Na gymnáziu si zvykal ťažšie najmä pre nedokonalú znalosť maďarčiny, postupne sa však presadil a v tretej triede už doučoval z matematiky spolužiakov. Veľký vplyv na mladého Jura mali suplikácie – po šiestom ročníku išiel cez prázdniny zbierať príspevky na chudobných žiakov po Spiši, Liptove, Orave, Turci a Nitre. Postretal mnohých významných ľudí, ktorí v ňom vzbudili národné povedomie.
– Finančný úspech môjho prvého suplikovania bol veľký a i pre mňa malo mimoriadny význam. Veľa som videl, veľa skúsil. Videl som iný svet ako ten, v ktorom som doteraz žil. Spoznal som slovenských velikánov, hovoril som s nimi. Oni vo mne podporili slovenské povedomie. Dovtedy som si myslel, že vzdelaní a kultivovaní sú len Maďari. Teraz som pochopil, že i my máme rovnako inteligentných ľudí. Spoznal som, aké krivdy musí náš národ znášať.
V októbri 1901 mu zomrela matka a tým zanikol zjednocujúci bod rodiny. Po ukončení stredoškolských štúdií sa Hronec rozhodol študovať na univerzite v Kluži v Sedmohradsku matematiku a fyziku. Požičal si potrebné financie, menšou čiastkou mu prispeli aj bratia a vážne sa pustil do štúdií. Mal vynikajúcich profesorov matematiky – Júliusa Valyho a najmä Ľudovíta Schlesingera, rodáka z Trnavy, s ktorým ho životný osud spojil pevnejšie. On vzbudil u neho záujem o diferenciálne rovnice, ktorým Hronec zostal verný po celý život.
Na štúdiách dostával štipendium a privyrábal si doučovaním. Žil skromne, na zábavy nechodil, venoval sa štúdiu a poznávaniu okolia. V Kluži vykonal dve štátne skúšky a na ročnú prax odišiel do Kežmarku. Okrem vyučovania matematiky pripravil sa na filozoficko-pedagogickú štátnu skúšku. Téma jeho písomnej práce bola „Matematika ako prostriedok výchovy charakteru“. Po absolvovaní skúšky stal sa definitívnym profesorom na lýceu v Kežmarku. S vervou sa pustil do pedagogickej práce i do materiálneho vybavovania školy najmä fyzikálneho laboratória. Venoval sa aj turistike, robil výlety do neďalekých Vysokých Tatier. Neuspokojil sa s dosiahnutým vzdelaním, chcel ísť študovať do cudziny do významných univerzitných centier. Profesorský plat a štipendium evanjelickej cirkvi v Budapešti mu umožnili získať si za seba náhradu a odísť na jeden rok do Nemecka.
V odborných kruhoch veľmi dobré meno mala univerzita v Göttingene, ktorá sústredila viacerých výborných profesorov-matematikov. Pôsobila na nej aj matematická spoločnosť, na ktorej pravidelne referovali o objavoch z matematiky, fyziky, mechaniky i dynamiky. Okrem toho v Göttingene pôsobil Ústav mechaniky a aplikovanej matematiky, ktorý sa preslávil najmä v oblasti letectva. V takomto prostredí jeden rok nasával vedomosti Jur Hronec. Tento rok využil, ako to v každom prostredí robieval, na poznávanie okolitých miest. Navštívil Hannover, Hamburg, ostrov Helgoland, Brémy, Harz, priemyselný Kassel. Uskutočnil aj plavbu loďou po Rýne od Mainza po Düsseldorf s prehliadkou Bonnu, Kolína a Wiessbadenu.
O rozširovanie vzdelania sa snažil i naďalej. Využíval na to prázdniny a prázdninové pobyty na zahraničných univerzitách. V roku 1910 dva mesiace bol v Berlíne a pripravoval si dizertačnú prácu, ďalšie dvoje prázdnin strávil v Giessene, kde v roku 1912 získal doktorát z filozofie. Využíval všetky možnosti k poznávaniu cudzích krajín – precestoval Švajčiarsko, Rakúsko, Nemecko a prvá svetová vojna ho zastihla vo Francúzsku – v Paríži, z ktorého sa s veľkými ťažkosťami vracal do Kežmarku za osem dní.
V Kežmarku pokračovalo vyučovanie aj počas vojny. Hronec k nemu pristupoval veľmi svedomito a zodpovedne. Poznal osobne všetkých žiakov. Nikdy nepoužíval notes, vedel vždy o každom žiakovi, čo vie a čo nevie. Viedol ich k logickému mysleniu. Nezastrašoval ich známkami – za šestnásť rokov v Kežmarku nedal prepadnúť z matematiky ani jedného žiaka, ale získaval ich pre štúdium…
Okrem vyučovania zapájal sa aj do inej mimoškolskej činnosti. V rokoch vojny stal sa pokladníkom Združenia pre pomoc vdôv a sirôt po zomrelých profesoroch na Spiši a veľa času venoval práci v Spišskom kruhu stredoškolských profesorov. V tomto kruhu sa stretali profesori stredných škôl z Kežmarku, Levoče, Spišskej Novej Vsi a Podolinca a robili prednášky o vede a pedagogike. Hronec vzbudil medzi kolegami veľký ohlas svojimi názormi na prácu pedagógov.
– Upozornil som na smutný jav, a to, že stredoškolskí profesori vyjdú z univerzity nadšení, plní elánu a chuti do učiteľskej práce, ale časom toto nadšenie mizne a stávajú sa z nich už len rutinéri. Vnoria sa do meštiackeho, mnohokrát obchodného života a vyučovanie je pre nich už len vedľajším zamestnaním. Tomu treba zabrániť. Navrhoval som, aby títo ľudia zo svojho prostredia odišli na určitý čas tam, kde by sa vrátili k svojmu pôvodnému povolaniu. To sa dá dosiahnuť dvojakým spôsobom – buď dostanú dovolenku a pôjdu opäť na určitý čas na univerzitu, alebo v lete cez prázdniny absolvujú odborné kurzy…
V roku 1916 predniesol prednášku „Aktivita stredoškolského profesora“, ktorá sa stala základom jeho neskoršej knihy VYUČOVANIE A VYUČOVACIA OSOBNOSŤ vydanej v roku 1923, za ktorú roku 1927 dostal štátnu cenu.
V čase vojny sa zhoršovali hospodárske i sociálne pomery aj v Kežmarku. Nedostatok pestrej stravy sa prejavil u Hronca žalúdočnou chorobou. Vzdialený od rodiny a priateľov cítil sa osamelý. To ovplyvnilo jeho rozhodnutie oženiť sa. V decembri 1917 – ako 36-ročný – vzal si za manželku dcéru svojho bývalého profesora nemčiny Schustera, ktorá mala v tom čase len 18 rokov.
Po vzniku československého štátu Hronca zvolili za administratívneho riaditeľa školy, mal však vyššie ambície – chcel sa habilitovať a pôsobiť na vysokej škole. V januári 1921 napísal správcovi Matice slovenskej, Gemerčanovi Jozefovi Škultétymu list, z ktorého vyberáme: – Milý strýčku! Hádam nepohneváte sa, keď Vás takto oslovím, ale u nás v Gemeri každého človeka, ku ktorému sa hneme, takto oslovujeme a ja oproti vám istú príťažlivosť cítim. Tento cit osmeľuje ma, aby som vám takto oslovil, nuž ako i krajana..
Ďalej mu oznámil, že hľadal v archíve kežmarského lýcea rukopisy Jána Benediktiho, ale ich nenašiel. Našiel však päť rozsiahlych básní Pavla Országha Hviezdoslava, ktoré osobne prinesie do Matice. Oznamuje, že chce – už raz dokončiť moju pedagogickú prácu, ale nateraz som zamestnaný, že som úplne nebol v stave vedecky pracovať. Ak náhle sa dostanem k slobodnej práci, chcem ďalej pracovať a to za tú našu slovenčinu, lebo je potrebné slovensky vedecky písať. Škoda, že Filozofická fakulta slovenská ešte nepracuje v Bratislave..
Škultéty mu prisľúbil pomoc prihovoriť sa u Jaroslava Vlčka, generálneho inšpektora slovenských škôl. Jeho umiestnenie na Slovenskú univerzitu do Bratislavy sa neuskutočnilo, pretože neotvorili prírodovedeckú fakultu. Volil iné riešenie. Po 16-ročnom pôsobení v Kežmarku dostal ročné štipendium na ukončenie svojej rozpracovanej matematickej a pedagogickej práce. V roku 1923 odišiel na Karlovu univerzitu do Prahy, kde sa habilitoval a prednášal. Zároveň učil na Jiráskovom gymnáziu v Prahe matematiku a fyziku. Od roku 1925 do roku 1938 pôsobil na Vysokej škole technickej v Brne.
Slovensko na pätnásť rokov stratilo vynikajúceho pedagóga-matematika. Nestratilo však svojho reprezentanta, bojovníka za národné práva. Ako univerzitný profesor v Brne, načas aj dekan fakulty, často sa zúčastňoval na prípravách celoštátnych akcií a podujatí, na ktorých vehementne presadzoval slovenské záujmy. Napr. na konci roka 1927 pripravovali k desaťročnému jubileu štátu výstavu československej kultúry, ku ktorej vydávali aj bibliofíliu českej knihy. Hronec vo výstavnom výbore presadzoval návrh na vydanie aj slovenskej bibliofílie, čo vraj niektorí českí členovia zamietali.
Pamätná tabuľa Jura Hronca pri vchode do pavilónu matematiky, budovy FMFI UK v Bratislave.
Foto: Teslaton / Wikimedia Commons
Najväčší entuziazmus prejavil Hronec v dlhom boji za utvorenie slovenských vysokých škôl technického smeru – Prírodovedeckej fakulty, Slovenskej vysokej školy technickej a hospodárskych škôl. Využíval k tomu rozličné príležitosti – napr. na oslavách 300. výročia založenia univerzity v Trnave ako zástupca brnenskej techniky, poukázal na skutočnosť, že Slovensko už pred tristo rokmi malo tie isté fakulty – teologickú, filozofickú, právnickú a lekársku, ako teraz: – Za tristo rokov sa nepostúpilo v tomto smere ani o krok ďalej. Žijeme dobu reálnych a technických vied a my o tieto vedy nestojíme. Nie je to smutné pre nás a pre slovenský ľud?
Ohlas jeho prejavu bol veľký. Znovu oživil myšlienku založenia slovenskej techniky z dvadsiatych rokov. V ďalšom roku svoje návrhy presnejšie špecifikoval v článku Vysokoškolské požiadavky Slovenska uverejnenom v Slovenských pohľadoch. Založenie prírodovedných a technických škôl zdôvodňoval ekonomicky i kultúrne. Vypočítal, že Československá republika v roku l935: – … vydala na vysoké školy v Čechách 81 312 000 korún, na Morave 36 715 200 korún a na Slovensku len 10 313 800 korún, keď dal na techniky a príbuzné vysoké školy v tomto roku v Čechách 31 225 900 korún, na Morave 17 926 100 korún a na Slovensko štát neinvestoval nijaké peniaze, to svedčí o veľkom nepomere. Niet sa čo diviť, že slovenská mládež chce, aby každá krajina rovnomerne a spravodlivo dostávala svoj podiel z vysokých škôl…
Navrhoval založenie Prírodovedeckej fakulty pri Univerzite Komenského, čo by finančne veľmi ani nezaťažilo štát, lebo niektoré odbory sú už zriadené pri lekárskej a filozofickej fakulte. Nastoloval otázku Vysokej školy technickej: – Z hľadiska hospodárskeho a kultúrneho rozvoja je veľmi dôležitý vznik Vysokej školy technickej. Kladieme si otázku, či hospodársky a kultúrny zisk vyváži sumu, ktorá sa má zaplatiť za takú vysokú školu. Každá vysoká škola šíri kultúru, preto je žiadúce, aby na Slovensku bola vysoká škola technická.
Zväz slovenského študentstva i široká slovenská verejnosť zorganizovali veľkú podpisovú akciu za utvorenie techniky, zriadili Akčný výbor so zástupcov politických strán, v ktorom mal Hronec čestné miesto. Vláda musela kapitulovať a 23. júna 1937 zákonom zriadila Vysokú školu technickú Milana Rastislava Štefánika so sídlom v Košiciach. Za prvého rektora profesorský zbor zvolil profesora Jura Hronca.
Otvorenie školy malo byť v školskom roku 1938/39. Politické udalosti na Slovensku – po mníchovskom diktáte Košice pripadli Maďarsku – znemožnili jej otvorenie v Košiciach. Hronec hľadal riešenie. Z možných miest – Prešov alebo Martin – sa rozhodol pre Martin. V prejave pri otvorení školy – 5. decembra 1938 – to odôvodnil takto: – Vysoká škola technická musí byť spojená s vedeckými ústavmi. Sú na seba odkázané a vzájomne sa doplňajú, preto som šťastný, že sa mi podarilo Vysokú školu technickú dostať do Ústavu pre zveľaďovanie živností, čo môže znamenať i oživenie a renesanciu tohto ústavu. Keď som poznal Ústav pre zveľaďovanie živností tu v Turčianskom Svätom Martine a videl som jeho skúšobné laboratóriá, ihneď som poznal, že slovenská technika nikde nemá vhodnejšieho umiestnenia než tu v tomto Ústave…
Vybudovaním Slovenskej techniky neukončila sa Hroncova práca o vznik slovenských vysokých škôl. Nezabúdal na zriadenie Prírodovedeckej fakulty. Aj jeho pričinením sa 1. októbra 1940 zriadila Prírodovedecká fakulta Slovenskej univerzity v Bratislave a on sa na nej stal bezplatným profesorom.
Organizátorská práca Jura Hronca žala úspechy. Už 4. októbra 1940 zriadili z odboru obchodného inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej samostatnú Vysokú školu obchodnú a jej prvým dekanom sa stal profesor Hronec.
Na vznik ďalších vysokých škôl podnetne pôsobil aj po vojne. Ako predseda Komisie pre zriadenie Vysokej školy pôdohospodárskej a lesníckej v Košiciach pričinil sa o jej ustanovenie. Z nej v roku 1952 vznikla Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre s Veterinárskou fakultou v Košiciach a Vysoká škola lesnícka a drevárska vo Zvolene.
Keď roku 1946 zriadili Pedagogickú fakultu v Bratislave ako súčasť Slovenskej univerzity, profesor Hronec sa stal jej prvým dekanom. Môžeme konštatovať, že sa podielal na zriaďovaní takmer všetkých slovenských vysokých škôl, a to ako organizátor, akademický funkcionár a profesor. Oprávnene mu za túto jeho záslužnú činnosť udelili čestný doktorát pedagogických vied.
Zasahoval aj do pedagogickej činnosti slovenských škôl. Vydal dve diela –VYUČOVANIE A VYUČOVACIA OSOBNOSŤ v roku l923 a UČITEĽOVA OSOBNOSŤ roku l926, v ktorých vysoko vyzdvihol osobnosť učiteľa. Požadoval pre nich vysokoškolské vzdelanie. Vysoké požiadavky mal na na inžinierov: –
Inžinier musí dávať rozum a iniciatívu tak v podniku ako i v úrade. Svojimi schopnosťami a vzdelaním musí sa stať vedúcim činiteľom v podniku. Na to potrebuje postreh, rozhľad a prax. Inžinier nesmie sa stať kopírujúcim mudrákom. Musí dostať vzdelanie ucelené, logické a vedecké.
Veľmi zdôrazňoval vyučovanie cudzích jazykov: – Sme malý národ. Náš jazyk nie je svetový jazyk, a preto ak sa chceme vo svete uplatniť, potrebujeme sa učiť svetovým jazykom, ako sú francúzština, angličtina a nemčina.
Presadzoval tzv. francúzsky typ prísnych maturitných skúšok bez prijímacích pohovorov na vysokých školách.
Popri bohatej organizátorskej a pedagogickej práci pracoval aj vedecky. Venoval sa výskumu diferenciálnych rovníc. Z tejto problematiky napísal 24 samostatných vedeckých prác. Okrem toho vydal jedenásť kníh a vysokoškolských učebníc ako aj množstvo článkov v časopisoch a novinách. Zásluhu si získal najmä vydaním prvých vysokoškolských matematických kníh v slovenčine. V tridsiatych rokoch vydanie matematiky v slovenčine narážalo na veľké prekážky, a to nielen rečové, terminologické, ale aj politické.
Profesor Hronec nebol len úzkym špecialistom, odborníkom v matematike a pedagogike. Ako rozhľadený vedec sa živo zapájal aj do kultúrnej činnosti. Bol nielen akademikom a funkcionárom Slovenskej akadémie vied, akademickým funkcionárom mnohých vysokých škôl, iniciátorom Matematickej olympiády v Československu, podpredsedom odbočky Jednoty československých matematikov a fyzikov na Slovensku, bol aj funkcionárom iných kultúrnych a umeleckých spolkov – v rokoch 1945 – 1954 bol spolu s Lacom Novomeským predsedom Matice slovenskej, okrem toho bol predsedom Umeleckej a vedeckej rady, predsedom Spolku Slovenského múzea a iných inštitúcií.
Spolupráca Jura Hronca s Maticou slovenskou bola mimoriadne plodná. Trvala od obnovenia Matice roku 1919 do roku 1954. Mala viaceré formy.V Kežmarku a v Brne získaval pre matičný archív a knižnicu fondy – rukopisy slovenských spisovateľov (Benediktiho, Hviezdoslava, Osvalda). Posudzoval Maticou vydávané publikácie – a treba povedať, že veľmi prísne. Napr. o práci Grill Pišgu napísal: –Nič nového neobjavil… Patričný pán je úplný analfabeta vo vede elektriny. Najlepšie urobíte, keď celý spis zahodíte do koša…
Matica zasa oceňovala autoritu a odbornú erudovanosť Jura Hronca. Pri prvej oficiálnej návšteve matičnej delegácie za krajanmi v USA poriadali reprezentačnú výstavu slovenskej literatúry, kultúry a vedy, na ktorej mal čestné zastúpenie – fotografie, dva rukopisy prác i vydanú knihu – reprezentoval slovenskú vedu.
Ďalšou formou spolupráce bolo zverejňovanie – vydávanie jeho prác v Matici. V rokoch 1939 – 1941 vydal dvojzväzkovú prácu Diferenciálny a integrálny počet – jej druhé vydanie vyšlo v rokoch 1945 – 1946. Prvé vydanie tejto vysokoškolskej učebnice malo svoje veľké ťažkosti. Bola to prvá vedecká matematická kniha vydaná v Matici. Tlačiareň mala nedostatok matematických písmen a značiek, problémy boli aj terminologické. Vydanie knihy bolo edičným činom, ktorý vedeli oceniť najmä vysokoškolskí študenti techniky a prírodovedeckej fakulty.
Kniha Algebraické rovnice a ich použitie… mala svoje osudy. Napísal ju ako pedagóg v Brne a bola prvou odbornou matematickou knihou v slovenčine. Narazila na veľké ťažkosti, nielen rečové, terminologické, ale aj politické. V liste Pavlovi Florekovi dňa 8. októbra 1931 o tom napísal: – S Jednotou matematikou a fyzikov, ktorej som vydanie svojej knihy ponúkol, som mal už i určitú zrážku. Určitý recenzor (recenzent), ktorého meno neznám, v recenzii píše, že je síce dobré, že vyjde slovenská kniha, ale že i v tomto ohľade treba opatrnosti. Na to som napísal asi to, že buď neuznávajú slovenskú reč k tomu schopnou, aby mohla byť ňou písaná vedecká kniha matematická, alebo že neuznávaju ma za schopného, aby som mohol vo slovenskej reči knihu napísať. Čo sa prvého týka, napísal som im, že reč písomná má už svoje ustálené formy a že na Slovensku predsa lepšie hovoríme a píšeme slovensky než v Prahe, aby to tam mohli posudzovať, že ja som už dosť slovensky písal, aby som mal k tomu určitú dôveru a konečne, že my Slováci sami sa postaráme, aby naše knihy boli správnou slovenčinou písané, a preto práve korektúru mojej knihy z rečového ohľadu bude čítať niekto za Maticu slovenskú…
Túto korektúru potom urobil matičný tajomník Rudolf Klačko.
Osobitnou formou spolupráce bola účasť Jura Hronca na organizovaní a činnosti Prírodovedného odboru Matice slovenskej. Matica od svojho obnovenia zakladala vedecké odbory z jednotlivých disciplín, ktoré združovali členov, vydávali vedecké zborníky i monografie a nahrádzali neexistujúcu akadémiu vied. Orientovala sa však prevažne na spoločenskovedné disciplíny, resp. na tvorbu technickej terminológie. Prvý pokus o založenie Prírodovedného odboru v rokoch 1923 – 1925 sa skončil neúspešne. V ďalšom v rokoch 1935 – 1936 sa výrazne angažoval Hronec. Bol členom jeho prípravného výboru, rátalo sa s ním ako s predsedom odboru, navrhol organizačné členenie odboru i prvých osem členov. Činnosť odboru sa však nerozvinula. Obnovila sa v roku 1944, Hronec už ako predseda Matice v ňom pôsobil, uvedomoval si potrebu orientácie Matice aj na oblasť prírodných vied, presadil vydávanie Prírodovedného zborníka i popularizačného časopisu Príroda.
Výraznú brázdu v činnosti Matice vyoral Jur Hronec v rokoch l945 – 1954, keď bol spolu s Ladislavom Novomeským na poste predsedu Matice.V matičnom výbore zastupoval vedu a presadzoval jej vedeckú orientáciu. Uvedomoval si jej širšie celoslovenské a celospoločenské poslanie – rozšírenie jej členstva a miestnych odborov na celé Slovensko, na potrebu navrátenia sa Slovákov z Maďarska na Slovensko i mimoriadne rozvinutie jej kultúrneho pôsobenia. Počas jeho predsedovania Matica dosiahla vrchol vtedajšej činnosti – počet jej členov sa zvýšil zo 74 000 v roku 1944 na stotisíc a počet miestnych odborov z 336 na 1 125 v roku 1950. Ročne vydávala okolo dvesto titulov kníh, dvanásť vedeckých zborníkov a šesť časopisov, bola najväčším slovenským vydavateľstvom.
Hronec vybavoval za Maticu mnohé záležitosti, napr. aj Dom-Kníhkupectvo Matice slovenskej v Bratislave.
S Maticou zdieľal jej osud aj po roku 1948, obmedzovanie jej činnosti, presun vedeckej práce do akadémie, likvidáciu členskej základne. Najmä v časoch boja proti tzv. buržoáznym nacionalistom, keď ďalší matičný predseda Laco Novomeský sedel vo väzení, hľadal s reprezentantmi Matice východisko z ťažkej situácie. Dňa 5. apríla 1954 viedol posledné zasadnutie Výboru Matice slovenskej, ktoré požiadalo Slovenskú národnú radu o prijatie Zákona SNR o Matici slovenskej. Vydaním tohto zákona v apríli 1954 sa Matica zmenila na štátnu vedeckú inštitúciu – na Slovenskú národnú knižnicu a Knihovedný ústav.
Mnohostranná osobnosť, mimoriadne pracovitý a čestný človek, akademik a trojnásobný doktor Jur Hronec sa po svojej smrti – l. decembra 1959 – vrátil do rodného Gemera, do rodnej hrudy. Naša spoločnosť ocenila záslužnú prácu Jura Hronca udelením mnohých titulov a vyznamenaní, pomenovaním škôl a internátov jeho menom, zriadením pamätnej izby v Gočove, vydaním príležitostných známok a organizovaním mnohých vedeckých a popularizačných podujatí. Právom.
