Život sa s Paulom Cézannom nehral. Jemnocitný predchodca moderny, v súčasnosti magnet publika a obchodu, v časoch svojho života známy, avšak neuznaný génius.
Ako nemanželské dieťa miestneho predavača klobúkov a dcéry sústružníka sa Paul Cézanne narodil 19. januára 1839 v malom meshttp://www.noveslovo.sk/node/41817te Aix-en-Provence. Detstvo majstra bolo oslobodené od finančných starostí, ale poznačené buržoáznymi myšlienkami otca. Základná škola a škola Sv. Jozefa boli pre Cézanna prvým stretnutím s občianskym svetom, ktorého stredobodom bol jeho otec – medzitým už úspešný bankár. Pobyt v internáte College Bourbon bol základom jeho dlhoročného priateľstva so spolužiakom Emilom Zolom.
Až na druhý pokus Paul Cézanne zmaturuje. Záujem 19-ročného chlapca o hudbu, literatúru a obrazové umenie je priveľký. Po tom, ako sa zúčastní kurzov kreslenia, ktoré organizoval maliar Joseph Gibert, nasleduje na príkaz otca nenávidené štúdium práva na univerzite v Aix. Nastávajúceho umelca vykúpi zo základnej vojenskej služby jeho bohatý otec. Avšak priateľ Emile Zola cestuje do Paríža. Druhá cena za olejomaľbu udelená kresliarskou školou mu znova dáva nádej.
Tŕnistá cesta V roku 1860 sa splní najväčšie želanie Paula Cézanna: za pomoci matky a sestry Márie si vynúti od otca povolenie na štúdium umení v Paríži. Paul Cézanne však nespraví prijímacie skúšky na parížsku École des Beauxarts, ťažia ho pochybnosti o sebe samom a už v roku 1861 sa vráti do Aixu. Intermezzo v otcovej banke prinesie konečnú zmenu: od 1862 žije Paul Cézanne už len pre maliarstvo, a to v Paríži.
Kúpi si ateliér v Paríži a udržiava kontakty s kolegami Sisleyom, Renoirom a Monetom. Na École des Beauxarts opätovne Cézanna odmietajú. S majstrami ako Pissaro, Manet a Whistler sa zúčastňuje na stretnutiach „Salóna odmietaných“. Do roku 1869 žije Manetov obdivovateľ striedavo v Paríži a v Aix. Ako napodobňovateľ navštevuje Louvre, pravidelne sa stretáva so Zolom, číta Stendhala a v kníhviazačke Hortense Fiquet – pracuje ako maliarova modelka – nachádza osobné šťastie.
Pred nemecko-francúzskou vojnou odlieta Cézanne v roku 1870 s Hortense do L´Estaque. Je uchránený aj od vojenskej služby. Po návrate do Aix sa mu v roku 1872 narodí nemanželský syn Paul. S Hortense a s Paulom, ktorých existenciu tají pred svojou rodinou, sa sťahuje do Auvers-sur-Oise. Lekár Paul Gachet sa stane jeho poradcom a priateľom. Prvá spoločná výstava impresionistov vyvolá u publika a kritikov len výsmech.
Osamelosť ako cena Cézanne sa čoraz viac dištancuje od svojich niekdajších druhov a aj pre Emila Zolu je iba „stratená existencia“. Po tom, ako otec zistí pravdu o Hortense, skráti mu finančné dávky. Medan, Aix, L´Estaque, Melun a Paríž sa stávajú tým, čo ovplyvňuje maliara. Hortense a jej syn Paul vidia Cézanna stále menej.
O úspechy sa starajú len kolegovia: Gaugin a Signac mu odkupujú obrazy. Vypukol čas túlania sa prírodou. Ani manželstvo s Hortense nič nezmení na ich vzájomnom odcudzení. Po smrti otca Cézanne a jeho sestry zbohatnú. Zolov román „Dielo“ vedie k absolútnemu koncu priateľstva. Paul Cézanne je čoraz viac osamelý. Ani návrat do Aix nezmení jeho rozhodnutie vystavovať v roku 1895 sám. Cézanne žije len pre svoje umenie, vzdialený od rodiny. Zomiera 22. októbra 1906 na následky zápalu pľúc, keď ho pri maľovaní zastihne búrka. V roku 1907 zožínajú jeho diela prvé úspechy.
Motívy ako dôvod obľúbenosti Cézanne je tu! Na to poukazujú predovšetkým predajné ceny jeho obrazov. Dôvody sú nasledovné: sú nimi jeho motívy. Krajinky, portréty a zátišia. Tvoria spoločnosť oddychu a jej turistické ambície spolu s radosťou z fotografovania, ktorá sa vďaka nim predlžuje. A Cézanne ešte k tomu patrí k moderne.
To, čo tvorí dnešnú spoločenskú hodnotu Cézanna, samozrejme nie je on. Cézanne, ako všetci dobre vieme, prichádzajúc k nám z impresionizmu, chcel svojím návratom do PROVENCE odpovedať na impresionizmus. Mal pripravených len pár sujetov a podnikol vskutku len jednu výpravu. Cézanne jednoducho nepoznal žiadny skutočný vývoj diela. A predsa tú jedinú výpravu skrýval v sebe.
Mohli by sme azda povedať, že mal prekliato prehľadné nadanie, ako zjavne ukazujú jeho obrazy. Nemáme ťažkosti spoznať, že obraz pochádza od Cézanna. Kontroval impresionizmu, v ktorom farebne posplietal jeho protichodné motívy, urobil z nich fľaky a obodkoval ich. Bol to spôsob, akým nám impresionizmus priblížil to, ako skutočne vyzerá farebný svet vnímaný cez trblietajúce sa svetlo. Pritom sa dnešný svet stratil vo vágnych komplexoch a štruktúrach.
Publikum to začalo mať rado až po tom, ako prekonalo názor o fušerstve a nekompletnosti obrazov – bez toho, aby pochopilo, že prítomnosť abstraktného umenia bola viac ako nutná. V rámci impresionizmu nebolo Cézannovou inšpiráciou žiariace svetlo, ale hrajúce sa tiene nad osvetlenými plochami. To vytvorilo stelesnenie tela, najmä preto, lebo nechal triumfovať tiene v hraničných zónach tela. A z tela sa vo svojej neobyčajnej plastickosti buduje silné priestorové pôsobenie jeho obrazov, bez akejkoľvek konštrukcie perspektívy a len s púhou perspektívou farieb – rafinovane umelecké.
Stelesnenie tela vytvorené iba spôsobom maľby bolo tým, čo tak mnoho vypovedalo o architektonike Cézannovych obrazov. A predsa sa do tejto stelesnenej telesnosti mieša mnoho meniacich sa faktorov, akoby sa všetko dalo zmazať, vsunúť do seba alebo rozdeliť.
Nespoľahlivosť tvárí a nespoľahlivosť Krajiniek Na krajinky nie je spoľahnutie. Akoby boli krajinami ľadových krýh šmýkajúcimi sa smerom k sebe alebo od seba. Preto by sme Cézanna mohli považovať aj za kubistu. Práve pre meniace sa faktory telesného nie je pravdou, čo sa traduje od Cézanna po Ernesta Blocha, a totiž, že ide o pokojné krajiny a oblasti túžby spojenej s agrárnym svetom, ktoré majú mať niečo spoločné s konzervativizmom v zmysle sveta alebo s jeho poriadkom.
Aj nespoľahlivosť vyjadrenia krajiny a jej scenérie je tým, čo je zjavne spojené s protichodným motívom portrétov. Portréty sú totiž spracované vcelku netelesne a rovinne, akoby telesný svet nemal byť vyjadrením telesnosti. Aj keby sme z obrazov, na ktorých sú ľudia, vybrali telá, tváre portrétov nie sú vyjadrením telesnosti. Tváre sú meravé, bez výrazu a akéhokoľvek náznaku mimiky. Zmena výrazu môže nastať iba smerom k ďalšiemu meravému výrazu. V tomto prípade ide o výrazy hľadania. Tváre vzbudzujú i dojem nutnej zmeny. Z toho potom vyplýva nespoľahlivosť tvárí a nespoľahlivosť krajiniek a je vyjadrená presne tým, čo sme tu už spomenuli: výraz masky, meniace sa kulisy, maska krajiniek, kulisy tvárí – všetky sa dajú nasadiť aj odložiť.
Ak iní spotrebovali na začiatku moderny svoje myšlienky v procese inovácie zrýchľujúceho sa umeleckého priemyslu, ešte predtým, ako myšlienky dostali svoju podobu, tento sa rozrastal a vypracoval sa. Stal sa z neho Anti-Faust.
Autor (1970) je výtvarník a pedagóg na VŠVU Výstava „Cézanne“ prebieha v Kunstforume vo Viedni 21. 1. – 25. 4. 2000
