Racionalisti nás kedysi presviedčali, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami, pričom takmer so samozrejmosťou predpokladali, že to, čo robí politiku politikou, je sledovanie dlhodobých cieľov, obhajobou základných záujmov štátu alebo národa, vytváranie podmienok ich dlhodobého vývoja. Ciele teda stanovovala politika, vojaci boli realizátormi cieľov tam, kde sa tieto ciele nedali dosiahnuť mierovými prostriedkami, resp. tam, kde boli ohrozené základné záujmy štátu spôsobom, ktorý ohrozoval jeho existenciu. Vojna teda nebola nikdy cieľom, vždy bola prostriedkom. Len takto sa dal obhájiť jej zmysel, rozumnosť, neraz dokonca jej spravodlivosť.
POLITIKA AKO NAPRÁVANIE DôSLEDKOV NEZMYSELNÝCH VOJEN
Téza o tom, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami, bola formulovaná kedysi v 19. storočí. Skúsenosť nášho storočia však hovorí o niečom inom. Hovorí skôr o tom, že politika je pokusom vyrovnať sa s následkami vojny, ktorá „sa prihodila“ ako dôsledok chybných kalkulácií stratégov a politikov.
I keď dobre vieme, že moc má schopnosť sugerovať vedomie svojej oprávnenosti, i tak za veľkou mocou obyčajne predpokladáme rozum, dobre fungujúce aparáty poznania, teda schopnosť získavať a vyhodnocovať informácie, predvídať, prijímať strategické rozhodnutia. Tento predpoklad robíme takmer inštinktívne, predsa sa nám zdá byť proti prirodzenosti , aby veľká moc bola hlúpa, hluchá a slepá a valila sa svetom ako ťažký cestný valec, ktorý ktosi odbrzdil.
Dnes už čosi o fungovaní veľkých mašinérií, o fungovaní vojensko-priemyselno-intelektuálnych komplexov niečo vieme. V tomto storočí sa už niekoľko z nich rozpadlo, a tak sa už predstavili všetkými svojimi možnosťami, svojou racionalitou i absurdnosťou svojej existencie. I keď v dobe, keď bola pri sile, každá z týchto mašinérií dokázala vyvolať dojem, že ide o silu riadenú strategickým myslením (hovorilo sa dokonca o svetonázoroch, filozofiách a teológiách, o poriadku, slobode a spravodlivosti) – tak dnes, keď sa otvorili archívy a dokážeme nahliadnuť aj do tajných zákutí ich mozgu, vidíme, že až tak veľa v nich nebolo, že v pozadí, za silou, neboli nijaké idey a hodnoty a že bližšie sú pravde tí, ktorí tieto mašinérie od začiatku považovali za Golemov, od ktorých sa stratil šém. Každá z mašinérií sa riadila príliš jednoduchým programom, ktorý nedokázal reagovať na komplexnosť situácie a drviac iných pripravovala podmienky svojho zániku. A analógie sú príliš presvedčivé, zrejme to nebude ináč ani u tých mašinérií, ktoré sú ešte pri živote.
BOMBY AKO POSLOVIA HUMANIZMU
Keď vypukla I. svetová vojna filozofi, spisovatelia, novinári, dokonca aj teológovia všetkých bojujúcich strán sa ponáhľali so svojou múdrosťou, aby rozhodnutiam generálnych štábov dali zmysel, pokiaľ možno hneď svetodejinný zmysel. A tak sme počuli od nemeckých profesorov (ako strategicky dokážu myslieť dôstojníci v zálohe), že ich krajina obhajuje ozajstné hodnoty kultúry proti silám povrchnej civilizácie, ktorú reprezentuje Francúzsko a Anglicko. A keby sme dôkladnejšie hľadali, určite by sme našli texty francúzskych a anglických profesorov o tom istom a tentoraz by sme počuli, že poslami humanizmu a civilizácie sú francúzske a anglické guľomety a delá. Triezvejší myslitelia sa nedohadovali o hodnotách, vedeli, že tam ide o večný a neriešiteľný spor a pokúšali sa aspoň dopátrať, aké ciele vlastne sledujú bojujúce strany. Zdalo sa predsa absurdné, aby tak obrovské mašinérie boli uvedené do chodu, bez toho, aby ich činnosť mala nejaký zmysel. Ničoho sa však nedopátrali: ciele, kvôli ktorým sa vojna viedla, boli ešte neurčitejšie ako hodnoty, v mene ktorých sa dlhé roky zabíjali milióny ľudí. A o tom, ako fungovali rozumy víťaznej mašinérie doteraz, svedčí Versailleská zmluva. Aj ona, tento výtvor inteligencie najlepších diplomatov, prispela k tomu, že o dvadsať rokov sa vojnové mašinérie znovu dostali do pohybu. Teraz však hovoríme o II. svetovej vojne – aspoň pokiaľ ide o hodnoty – situácia bola prehľadnejšia a naozaj išlo o zápas dobra a zla, i keď dnes – s odstupom viac ako pol storočia musíme uznať, že aj dobro, teda antifašistická koalícia, použila dokonca aj tam, kde to nebolo nevyhnutné, prostriedky, ktoré neboli v súlade s hodnotami, v mene ktorých bojovala. Veď obhajcovia etnických čistiek sa nikdy nezabudnú odvolávať na odsuny nemeckého, poľského a ukrajinského obyvateľstva po II. svetovej vojne.
VEČNÝ NÁVRAT ROVNAKÉHO
Už dávno sú otvorené archívy a o rozumoch prvých veľkých mašinérií tvoriacich svetové dejiny svetovými vojnami vieme vlastne všetko. Vieme všetko, a nevieme nič. Ukazuje sa, že väčšina vojnových konfliktov „vypukla“, i keď ich nikto vlastne nechcel. Vypukli preto, že každá strana predpokladala agresívnosť u svojho protivníka, a preto sa rozhodla „preventívne“ zaútočiť. Vypuknutie vojny bolo teda súhrnným nechceným následkom racionálnych rozhodnutí. Výsledkom rozumného konania bol bludný kruh iracionálnosti, ktorú sa nepodarilo zastaviť.
Rok 1989 bol rokom rozpadu sovietskeho impéria. Pri pohľade späť každý musí cítiť úľavu, že sa to odohralo bez atómovej vojny a nasledovali len lokálne občianske (najčastejšie etnické) vojny. Len na území bývalého ZSSR zahynulo v deväťdesiatych rokoch v týchto lokálnych vojnách viac ako dvesto tisíc ľudí. Rusko sa kriminalizovalo, Ukrajina sa stala zónou chaosu, z post – sovietskeho marazmu sa dokázali ako tak dostať len pobaltské štáty.
TERAPIA HORŠIA AKO CHOROBA SAMA
Jedným z následkov rozpadu bipolárneho sveta je aj rozpad Juhoslávie a etnické vojny sprevádzajúce jej rozpad. Navykli sme si už na hrôzu, dnes už dokonca vieme, že všetko to, čo jednotlivé bojujúce strany hovoria o svojich protivníkoch je pravda, všetci sa však snažia zamlčať svoj podiel viny na tom, čo sa odohralo a odohráva: všetci sa len bránia, „reagujú“, odpovedajú na provokácie. Znovu sme v bludnom kruhu neželaných dôsledkov, v neustále sa zamotávajúcom uzle problémov. Dnes už dokážeme rekonštruovať spôsoby, ako sa Juhoslávia ocitla v bludnom kruhu, kde násilie vyvoláva násilie, a kde sa demagógiou odpovedá na demagógiu, kde sa násilie nerozlučne spojilo s demagógiou. Vieme, ako boli využité a zdôrazňované vnútorné napätia, ako boli prebudení duchovia minulosti, ako sa z možných konfliktov stali konflikty skutočné. Niet nič ľahšie ako k tomuto konfliktu dnes skonštruovať „zámery“, „stratégie“ a vidieť v aktéroch konfliktu bábky, ktoré ktosi riadi z pozadia alebo diablov, ktorí sledujú svoje temné ciele bez ohľadu na počet obetí. Aj jedno aj druhé je však len pokus vložiť zmysel do nezmyselného. A ešte horšie je, keď na základe takejto filozofie sa niekto pokúša uzly nie rozmotávať, ale rozsekávať. Výsledkom nemôže by nič iné ako stupňovanie iracionality a absurdnosti vojny a to aj tým, že najsilnejšia mašinéria súčasnosti sa rozhodla v mene najvyšších hodnôt urobiť poriadok. Ak je dnes, po viac ako mesiaci bombardovania Juhoslávie niečo isté, tak je to práve to, že NATO zvolilo terapiu, ktorá je horšia ako choroba sama.
