„Mas!“

Kostarika (Costa Rica – Bohaté pobrežie) je azda najpokojnejšia z krajín Strednej Ameriky, pravdepodobne aj zásluhou toho, že občianske vojny a nepokoje posledných dekád v ostatných krajinách sa jej vyhli. Sopečné pohorie, tiahnuce sa zo severu na juh, obklopené mnohými národnými parkmi, pekné čisté pláže na karibskom aj pacifickom brehu, robia z tejto krajiny ideálnu turistickú destináciu. Tým, že si Kostarika zachovala svoju neutralitu (nemá armádu), stala sa zároveň jednou z posledných relatívne exotických krajín bezpečných aj pre turistov zo Severnej Ameriky. To sa, pravdaže, odráža aj vo vyššej cenovej hladine, ale takisto aj v ponuke kvalitnejších služieb. Konečne tu môžete v hodnej miere nájsť aj výdobytky západnej civilizácie typu McDonald, obohacujúce gurmánske kultúry azda všetkých národov novej i starej Európy. Na hranice Kostariky sme sa dostali večer, noc a ďalší deň sme strávili v hlavnom meste San José. Na panamskej ambasáde sme spôsobili roztržku, keď sme odmietli zaplatiť poplatok za víza 60 USD. Večer sme už odchádzali do jedného z najkrajších národných parkov Kostariky, Manuel Antonio. Skoro ráno sme vyšli na púť po pralese, cestou sme míňali opice s bielymi tvárami, leguány, spotené rodiny s ratolesťami, farebné vtáky a šesť turistiek z Izraela. Povolené chodníky sme prešli za dve hodiny a na tie nepovolené sme odvahu nemali. Väčšiu časť dňa sme teda ležali na pláži a pozorovali opice s bielymi tvárami, ako kradnú iným opiciam s tvárami ešte belšími stravu z piknikových košov. Po dni strávenom v prírode sme boli pevne rozhodnutí aktívne stráviť sobotňajšiu noc. Po niekoľkých pivách v Che Guevara bare, dostal Pavol chuť porozprávať sa s domorodým obyvateľstvom. Túto jeho túžbu sme pretlmočili taxikárovi, ktorý podľa iskry v oku ihneď pochopil, o čo nám v skutočnosti ide. Zastal nám po niekoľkých kilometroch pri krčme poslednej cenovej skupiny, kam pravdepodobne už dlhý čas nijaký turista nezavítal. Bol to bordel pre miestnych šuhajov, v ktorom sme svojou návštevou spôsobili hlasitý šum. Obklopení niekoľkými plnoštíhlymi krásavicami sme sa oddávali ľahkej konverzácii. Na Pavlovi však bolo badať, že komunikácia samotná ho dostatočne neuspokojí, a tak sa pobral s jednou paňou vyššej vekovej kategórie do vedľajšej miestnosti. Zvuková kulisa, ktorá sa dostala k nám do baru, pripomínala nemecké pornofilmy sedemdesiatych rokov. Pavol ryčal ako tur. Keď už sa zdalo, že koitus sa chýli ku koncu, Pavol spoza steny vykríkol: „Juraj, ako sa povie ešte?“ „Mas,“ zakričal som mu. A tak bola naša zvuková kulisa obohatená o takmer pravidelné, hrdelné „mas“. I keď by sme radi videli z Kostariky „mas“, dátum odletu z hlavného mesta Panama do Kolumbie sa neúprosne blížil, a tak sme sa pobrali ďalej na hranice. Prechod hranicou bol jeden z najproblematickejších, ale o tom vám napíšem zasa viac o týždeň…