Mária Bátorová: Stred

III. – Ako môže byť niekto takýto hulvát? – vrešťala žena piskľavo a zlostne. – Koľkokrát ti mám hovoriť, že máš triafať do tej misy! Si už ako taký starý senil! Toto môj papá nikdy nerobil! – škriekala ďalej. – Stačí jedno alebo druhé, senil alebo starý, drahá. A papá to nerobil, lebo dosť skoro zomrel. A potom, na tom vašom hajzli to aj tak nebolo vidno, – šomral ticho Alex. – A prestaň už vrieskať, chcem mať pokojný večer. Utriem to, keď tam znova zaleziem, – povedal nahlas, aby mu už konečne dala pokoj. – Áno, to hovoríš vždy, a nakoniec to vždy utieram ja! – pišťala ďalej. – Čo sa to tu zase deje? – pozeral z galérie dolu vysoký čierny chlapec s rozstrapatenými vlasmi, s rukami vo vreckách džínsov. – Veď počuješ, dorába kvôli… – urobil Alex posunok do prázdna, aby zdôraznil to nič. – Každý boží večer sa tu niečo deje! Ak nie ošťatý hajzel, tak zas topánky neodložené do skrinky, ponožky nechané na pohovke, nejaké stupidity, zanedbateľné, nepodstatné ch……y, kto to má, preboha, počúvať? Ja si už nájdem nejaký privát alebo svoj byt, – otvára chladničku a vyberie pivo. – Chceš tiež? – pýta sa otca. – Radšej víno. Biele, ak tam je, aby som pokračoval. U Ela bol dobrý veltlín. A ty by si tiež nemusel byť vulgárny, pripomína to tvoju matku. – Alebo teba… obidvaja ste rovnakí. Mamka by mala aspoň niekedy piť, aby mala lepšiu náladu. Nieže celý večer piješ ty, ona robí šoféra a ešte jej potom ototo ten vyblýskaný oný. – Tak s týmto to máš tak, môj zlatý: v istom veku cikáš, cikáš, myslíš si, že si dokončil, otrasieš ho a on čúra ďalej. Dokonca, aj keď ho tam bezpečne zapneš začne znenazdajky cvrndžať. Za to prosto nemôžeš. A potom prídu ďalšie tirády, že treba obleky do čistiarne a koľko sa za to platí… a furt sa rozčuľuje, raz ju z toho porazí. Ako keby som ja na to nezarábal! – Tak k tomu len toľko: kolegu Vinca som minule videl normálne pri pisoári. Hovorím mu, čo to, že močíš v stoji, pamätáš, myslím, že som ti vravel o tom, ako ho žena, zdravotná sestra, donútila sedieť na hajzli aj pri močení, aby jej nedoliapal dosku a toto znášal dvadsať rokov, tak si na to zvykol, že aj v robote… tam máme, vieš, také otvorené kóje, tak na posmech všetkým sedel, aj keď mohol stáť. No a tu, predvčerom ti zrazu stojí pri pisoári ako normálny chlap, vraj sa rozviedol. Došľaka, tatko, to sú všetky ženy takéto sprosté? Alexa zjavne zabávala historka o Vincovi. Aspoň v tom nebol sám a aj sa cítil lepším chlapom – bol ženatý tridsaťpäť rokov a pri močení nesedel. To by si Miňa nedovolila, neskúšala to naňho, vedela, že by jej to neprešlo, premýšľal hrdo v duchu. Skúšala na neho rôzne veci: napríklad nákupy na trikrát. Vždy niečo zabudla a on mal akože s radosťou skákať. A aj to istý čas robil, kým ho uštvaného pri tom nepristihol jeho otec a nepoučil ho: odváž sa raz a dones úplne inú vec, ako ti káže. Keď to urobíš zakaždým, už ťa nebude otravovať Skúsil to teda a zabralo. Dvojsečne: už sa síce na neho tak často neobracala, ale oslabil sa jej vlastnícky pud. Je to, ako keď si niečo človek skrotí, stará sa o to, a tak o tom chce aj rozhodovať, namiesto toho uvažuje a vyžaduje si aj poslušnosť, akoby vďaku za túto čudnú starostlivosť. Väčšinou to robia ženy, ak len to nie je tak, že muž je absolútne zabezpečený a žena nemajetná a nezarábajúca, teda doma pri deťoch. Vtedy to zvyknú robiť aj muži. Ale ak je žena čo len trochu nezávislá a o niečom rozhoduje, ak jej to teda muž dovolí, potom je rovnako, ba často ešte horšie vlastnícka a despotická Ani jeden z partnerov si neuvedomuje, že sa tým naruší a stratí niečo veľmi podstatné. Vzájomná dôvera, tá väzba, ktorá robí dobrých kamarátov, dobrý základ, pocit bezpečia a istoty môcť sa spoľahnúť. Skrátka, naruší sa tým akákoľvek blízkosť. Alex často nad tým uvažoval, či to takto musí byť, alebo sú aj iné vzťahy. Vtedy, keď mu jeho otec dával rady, mu prvý raz napadlo, že manželstvo jeho rodičov bolo iba múdre. Medzitým ubehlo vyše tridsať rokov – ozaj, koľko má Mirko presne? – Miriam urobila z ich domova niečo ako vlastnú predstavu, ako má meštiacky dom vyzerať. Prečítala si to v medzivojnových románoch, pričom sa snažila, aby to vyzeralo, akoby to všetko preniesla z vlastnej akože veľkoburžoáznej rodiny, ba iniciatívne si primyslela niečo navyše: keď mali hostí, pravidelne sa zrazu vychytila a priniesla veľký osviežovač vzduchu. Aby sa nám lepšie dýchalo, hovorievala akože mimochodom. Zvykla návštevám vysvetľovať: môj papá mal tento stojan v pracovni a tento obraz visel u nás v hale, a tak ďalej. Pritom Alex poznal zdroj týchto pokladov, ale nikdy o tom nepovedal ani Mirkovi. Papá mu tajomstvo svojej zbierky starožitností totiž sám prezradil raz pri pive. Po vojne sa zúčastnil rabovačky v kaštieli v … a potom to stačilo hodiť žene. Maman, ako ju Miriam volala, už vedela, čo s tým, niečo popredala, niečo si privlastnila. – Miňa, nedáš si so mnou biele? Je dobre chladené! – zavolal do haly. – Ale áno, zlatko, dám, veď ty si popíjal celý večer, už aj idem, nalej mi! – kričala zo svojej izby a hneď na to sa vynorila už v pyžame. – Mirko odišiel? Kam ešte išiel brúzdať? Ten chlapec mi robí starosti. Stále na tej motorke a teraz vraj zháňa kááábrio! Povedal ti to? – naťahovala maznavo. Nevedela, vôbec nevycítila, ako Alex neznáša tento tón. – Povedal, že bude dnes spať u kamaráta, – upokojoval ju Alex, no jeho napätie sa stupňovalo. Pomaly od nej nepočuť normálneho slova, nedá sa s ňou hovoriť. Ale nemôže povedať, že by sa nestarala. Chystá, varí, najmä upratuje, len sebe nedožičí nič. Alex jej dohovára: prečo si nekúpiš niečo luxusné na seba a do tej svojej izby? Alebo je to len tvoja predpríprava na väzenie, keď ma raz zabiješ? Jeho sarkazmus nebol vôbec ďaleko od pravdy. Keď mával milenky, čo bolo za tých vyše tridsať rokov dosť často, sa mu tým vyhrážala, najmä keď práve vtedy nemala chlapa. Nuž toto spolužitie nebolo nikdy ktoviečo a nebyť Mirka, Alex by sotva chodil domov. Všetci aj tak o nich vedeli, ako žijú. Keď bol Mirko malý, prosil všetkých známych aj príbuzných: opapa, omama, teta, ujo, príďte zase, alebo poďte k nám, tak je dobre, keď ste tu! Potom sa ocko s mamou nehádajú a je veselo! Ako to vlastne bolo? uvažoval Alex, kým Miriam pripravovala na kuchynskom pulte jednohubky. Prečo som si túto ženu vlastne vzal? Usiloval sa spomenúť si na prvý spoločný čas, ale okrem tej reklamy na pančuchy mu zase nič nenapadlo. Dodnes mala vysoké krásne stavané nohy. Usmial sa pre seba, keď si spomenul, ako mu papá raz v záhrade popri nejakej práci odovzdával skúsenosti: Synak, keď k…t stojí, rozum je v r..i! Asi tak to celé vzniklo. Našťastie nohy sa jej až tak prudko vekom nezmenili a Miňa si ich pestuje, je to jej hobby, s nimi sa mazná, im nikdy nenadáva, skrátka, ich jediné má rada a potom ešte Mirka, ale ten jej už úspešne uniká. Aj Alex má o neho strach. Robota ho nebaví a dievčatá tiež nie. Pri takej matke… Alex pije a pozoruje Miriamine nohy. No, ešte vždy ho vzrušujú, možno by si mohli dať partičku… – Nechaj už tie jednohubky! Čo je tu regiment? Poď si pripiť, oteplie ti. Miriam neznáša tento tón. Je v ňom iba jedno, len o to mu zas ide, porozprávať sa to nie, už sa nepamätá, kedy sa pekne zhovárali! Jemu len jedno behá po rozume a na to veru ona vôbec nemá chuť. Teda mala by, ale nie s chlapom, ktorý už nevie udržať moč. – Tak poď, moja, – pohladí ju Alex po kolene pod stolom, – udobrime sa! – priťukne jej o pohár. – No, ako sa ti dnes videl ateliér? – otázka znela konverzačne a oficiálne, to vraj napomáha petingu. Akože nič a potom odrazu útok. – Ale, prosím ťa, sú to také malomeštiačky, len sa hrajú na intelektuálky, ale nič za tým nie je. No a všetky majú problémy doma, veď všade niečo je, ale toto sme my nikdy nemali, myslím problémy so sexom, však, miláčik, – pohladila mu ruku, dôsledne od zápästia po končeky prstov. Pohyb, ktorý mal v sebe niečo z prostitútky a matky zároveň. Alexa prechádzala chuť. Na toto teda nemyslel, to sa nedá zniesť! Prečo práve on musí mať toto! S ňou každý mužský mohol celkom iste byť len raz… Koľkých teda asi vystriedala? Pozeral na ňu ako na cudziu a znova ho to chytalo. Čo som nejaký deviant, že ma už vzrušuje len cudzota? napadlo mu. K čomu ma to táto žena doviedla… – Niečo bolo s orgazmami, nie? – nadviazal znova na svoje. – Všetky ich len predstierajú, a to celý život. To nie ako my dvaja, čížik, čížiček… Že čížik! vzdychol si Alex v duchu, že čížiček! Upadal znova do letargie. Ale má to niečo do seba č, ž, č – pripomína to zvuky tantry. Keď to povie ešte raz… spomenul si na istú dievčinu v jednom bare, profesionálku, tá to ovládala! Znova dostal nával, oslabený vedomím, že ide o vlastnú ženu, ku ktorej sa približuje cez odcudzenie. Táto vec ho dávno a často mátala, istý čas – asi pred desiatimi rokmi – až tak, že zašiel ku Kornelovi, ktorý si práve otvoril sexuologickú poradňu. Kornel ho vypočul a upokojil. Vysvetlil mu, že objekt sexuálneho vzrušenia je vlastný partner/partnerka prevažne len veľmi krátko, v čase zamilovanosti. – Tak prečo sa práve to vidí ako nejaký ideál, prototyp, znak lásky, či čo? – prerušil ho Alex. – No práve preto. Potom je to už rutina, fyziologická sila, čo mnohí, najmä ženy nechápu. Hovoria: „Prečo ma už nemáš tak rád, ako vtedy?“ A to „vtedy“ je ten vrchol, ten krátky čas zamilovanosti. Preto ženy odmietajú sex, už to nie je „ono“. Múdra alebo milujúca žena to chápe a nájde si vlastný spôsob prístupu k celej veci, ale svojho muža nikdy neodmieta. Tým sa na ňu naviaže a už pri nej ostáva, akokoľvek by sa inšpiroval inde, – držal prednášku Kornel. – Na ulici je dnes dosť nahoty, porevolučná explózia aj takejto slobody je ako stvorená pre oko mužov alebo pomôže večerné TV kino, skrátka, vieš, ako hovorili naši fotri: chuť môžeš dostať hocikde, ale večeraj doma. So ženami je to trochu inak. Pošli mi Miriam, porozprávam sa s ňou, – zakončil Kornel svoj výklad. Alexovi to bohvieako nepomohlo, samozrejme, Mini o tom nepovedal, ale teraz si na to spomenul, teda najmä na to, že je normálne, keď má človek počas milovania v hlave náhradné riešenia… Kým uvažoval, Miriam bola už natiahnutá na pohovke. Ako to bolo s ňou, Alex nevedel, isté je, že ju spravil vždy, dokonca aj keď mu na tom veľmi nezáležalo. Možno aj preto boli ešte spolu. Túto jej rýchlosť závidel najviac aj svojím sokom, lebo sa pri nej vôbec nenarobil a spokojný bol vždy. Ten proces odcudzenia fungoval aj dnes perfektne.