Deň pred 14. marcom bol Tiso pozvaný k Hitlerovi, kde dostal ultimátum. Na druhý deň snem niekoľko minút po dvanástej hodine vyhlásil samostatný slovenský štát. „Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľom vôle národa,“ povedal vtedajší poslanec Pavol Čarnogurský na adresu práve vyhláseného slovenského štátu. Sám Tiso v novembri 1942 priznal: „Nepopierame, za bývalej Československej republiky nikdy Slováci o štátnej samostatnosti nehovorili, ani za ňu nebojovali… nefalšujme históriu a pridržiavajme sa pravdy! Za samostatný slovenský štát bojovali v minulosti len janičiari a zradcovia a tých sme všetci odsudzovali.“ Žiadna sloboda Oslavné reči o snahách a obetiach za štát, boli len dodatočným produktom oficiálnej politickej propagandy. Slovenský štát musel úplne podriadiť vlastnú zahraničnú, vojenskú a hospodársku politiku svojmu tvorcovi a protektorovi – nacistickému Nemecku: ocitol sa vo vojne proti Poľsku, vtedajšiemu Sovietskemu zväzu, vyhlásil vojnový stav Veľkej Británii i USA. Je nebezpečné, ba až neospravedlniteľné oživovať falošnú legendu vojnového slovenského štátu, glorifikovať jeho predstaviteľov, či akýmkoľvek spôsobom prepisovať drámu dejín slovenského národa. Sám Tiso v roku 1947 pred Národným súdom povedal: „Nebyť Hitlera, nikdy slovenský snem neodhlasuje slovenskú samostatnosť… Nebojovali sme za samostatnosť, ale za štát dvoch národov.“ Politický systém štátu bol vedome budovaný na autoritatívnych princípoch, mal totalitný charakter, s výraznými fašistickými prvkami. Na jeseň 1938 prevzali absolútnu moc ľudáci ako „jediní legitímni reprezentanti národa“. Predstaviteľom totalitného systému bol Jozef Tiso, ktorý zastával funkciu najprv premiéra, potom prezidenta, predsedu štátostrany i hlavného veliteľa armády a Hlinkovej gardy a v jeseni 1942 prijal titul Vodca. Desaťtisíce obetí Fašistický charakter slovenského štátu sa prejavil najmä pri „riešení“ židovskej otázky. Nacionalisti viedli vojnu voči takmer štyrom percentám svojich občanov – Židom. HSĽS ich označila za úhlavného nepriateľa slovenského národa. Vládne nariadenie č. 198/41, tzv. židovský kódex, bolo jedno z najkrutejších právnych noriem v dejinách modernej Európy. Židia boli postupne zbavovaní všetkých politických, hospodárskych, sociálnych, občianskych a nakoniec i základných ľudských práv. V marci 1942 začalo násilné vysťahovávanie slovenských Židov a tento akt slovenský snem legalizoval vysťahovaleckým zákonom. 70 000 obetí bolo deportovaných do koncentračných táborov. Slováci proti fašizmu Od roku 1939 v slovenskom štáte prebiehal protifašistický zápas a jeho hlavným cieľom bolo zvrhnutie domáceho kolaborantského režimu a obnovenie nacionálne i sociálne spravodlivej Československej republiky, s uznaním samobytnosti a rovnoprávnosti slovenského národa v nej. Koncom augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, ktoré likvidovalo existujúci slovenský štát a jeho režim. Ozbrojené zložky SNP tvorila asi 60-tisícová armáda a 18 000 príslušníkov partizánskych jednotiek. Sme svedkami úpornej snahy politicky a morálne rehabilitovať vojnový slovenský štát, jeho najvyšších predstaviteľov a všemožne degradovať protifašistický zápas. Problematika holokaustu je aktuálna i dnes. Poznávanie dejín by malo viesť k tolerancii a porozumeniu. A k poučeniu. Preto sa zastavme a zamyslime sa!
