Marazmus a mráz

„Ja sultán, syn Mohameda, brat Slnka a Mesiaca, vnuk a námestník Boží, vládca všetkých ríš, Macedónskej, Babylonskej a Jeruzalemskej ako aj Veľkého a Malého Egypta, kráľ kráľov, panovník panovníkov, nepremožiteľný a nikým nepokorený rytier, neustály ochranca Božieho brala, opatrovník Pána Boha, nádej a útecha moslimov, prísny pán a ochranca kresťanov, rozkazujem Vám, záporožskí kozáci, vzdajte sa dobrovoľne a bez odporu do mojich rúk a svojimi prepadmi ma viac neznepokojujte,“ píše turecký sultán po podpísaní mierovej zmluvy medzi Ruskom a Tureckom v Zorawe 16.októbra 1676. Chápeme posolstvo vanúce z listu. Ja sultán – ja veľký, väčší, ba najväčší. A kto je veľký, väčší, ba najväčší má aj veľkú, väčšiu ba absolútnu pravdu. Bodka. A odpoveď kozákov? „Ty počuj, čert turecký, prekliaty brat a kumpán satana, sekretár samotného Lucifera. Čo si ty, dočerta, za rytiera, keď holou riťou ani ježa nezabiješ? Nech čert Tvoje vojsko požerie. Nebudeš Ty, sukin syn, nad kresťanmi vládnuť. Tvojho vojska sa nebojíme. Na zemi aj na vode sa s Tebou budeme biť, hnusný prekliaty sukin syn, job Tvoju mať.“ A je to. Korešpondencia kohútov, po ktorej drsne lietalo perie, sa dostala do diplomatickej histórie. V politike je reč gest a symbolov výrečná. Hodené rukavice, pľuvance do tváre, okázalé príchody alebo odchody, strhávanie zástav, heslá, výkriky, ale aj guľka zo Sarajeva stoja ako varovné výkričníky pred katastrofami, ktoré nasledovali. Na ich konci si už zvyčajne nikto ani len nespomenul, ako sa to začalo. Prečo sa to začalo, bolo režisérom jasné od začiatku. Herci – často netušiac – hrali v páchnucom kuse, kde boli nepoctivé úmysly zabalené do hodvábneho papiera preušľachtilých zámerov. Nešťastní ľudia, ktorí podľahnú mäteži provokatívnych gest prešibaných politikov. Úbohí ľudia, ktorí uveria, že v tomto boji ide o hľadanie spravodlivosti. Politika, to sú záujmy, povedala kedysi britská ministerská predsedníčka Margaret Thatcherová, (a keďže v Británii asi nemali bedlivých propagandistov, nikto jej nevyčistil žalúdok, že tak „vulgárne“ pomenúva odvekú prácu politikov). Svalnaté gestá z Budapešti, dotknuté echá zo slovenskej strany. Vyberané prefíkané frázy a hrubo odsekávané odpovede. Šermovanie historikmi a históriou, ponižovanou na získavanie politických bodov. Vy nám toto? Tak my vám tamto! Defilé podlostí útočiace na tie najjemnejšie ľudské city. Cítite ten mrazivý chlad, ako z čias studenej vojny, keď sa síce nestrieľa, ale nepriateľstvo a nenávisť sú chlebom každodenným? Nedobrý je horúci mier, prekliati sú publicisti, ktorí jeho zrodu pomáhajú! „Pán prezident, vezmite si šál, nech neprechladnete,“ túto vetu vraj prečítali novinári z pier Michaila Gorbačova, keď sa 11. októbra 1986 na schodoch vily v chladnom Reykjaviku vítal s Ronaldom Reaganom. Aj takto, symbolicky, pukali ľady studenej vojny. Ľudskou rečou. O tom, akú silu majú gestá a symboly, nás dávno presvedčil kozácky ataman. My, ktorí máme svoje mená a priezviská a neradi sme zahrnutí do bezmennej masy „národa“ či „ľudu“, by sme nemali strácať schopnosť vidieť a počuť náznaky svalnatých gest politikov. Naozaj majú svoje záujmy, a nie vždy totožné so záujmami našich susedov odvedľa, takých istých ľudí so starosťami a radosťami, ako máme my sami. O tom je reč, keď európski socialisti vyzývajú k rozumu. Na oboch stranách. Neplatí, že múdrejší ustúpi – keď je hlúpy. Ide o veľa, nie o vstup do nejakého krúžku. Ide o nás, nedajme sa vyprovokovať.