Keď som sa rozhodol navštíviť policajným násilím zmietanú východoslovenskú obec Vŕbnica, nebola to moja prvá cesta do takejto lokality. O rómsku problematiku sa zaujímam už pätnásť rokov a za ten čas som sa postupným získavaním poznatkov zbavoval predsudkov, ktoré má o tejto komunite vari každý mladý človek z väčšinovej spoločnosti. Prvá osada, ktorú som videl na vlastné oči, boli Rudňany a pre mňa to bol kultúrny šok. Nalepené chatrče v stenách zvyškov povrchovej bane vyzerali ako tie najhoršie slumy z južnej Ázie, Afriky alebo Latinskej Ameriky. Vtedy som si po prvýkrát uvedomil, že kým na jednej strane vnímame problémy chudoby v rozvojovom svete, často nevnímame, že jeden rozvojový mikrosvet máme priamo v tomto štáte. No kým v prípade slumov v Indii, Nigérii alebo Brazílii väčšinou chápeme, že ide o tých najbiednejších ľudí, ktorým treba pomôcť, na Slovensku ich nazývame asociálmi, ktorých treba zmlátiť.
Zľava: Eduard Chmelár, občianska aktivistka Silvia Hricková, v strede starosta obce Vŕbnica Jaroslav Tokár.
Môj prvotný zámer, s ktorým som cestoval do Vŕbnice, bol otvorene demonštratívny – verejne vyjadriť solidaritu so všetkými čestnými Rómami, ktorí sú dlhodobo vystavovaní bezdôvodnému ponižovaniu a násiliu a ktorých sa nikdy nikto nezastane. Naopak, je známe, že policajné zásahy podporuje veľká časť majoritného obyvateľstva, a tým pádom aj politici, ktorí takto zbierajú body u svojich voličov. Hnala ma však aj stará zvedavosť bývalého novinára, ktorý vie, že lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť. A aby som neprišiel s prázdnymi rukami, priniesol som dva batohy šiat pre deti z najchudobnejších rodín. Priamo na mieste som starostovi obce Jaroslavovi Tokárovi a rómskym aktivistom zo Zemplína a Spiša poradil, aby spísali občiansku petíciu, ktorou donútia ministra vnútra, aby splnil svoj niekoľkokrát opakovaný sľub, že na podobných zásahoch bude vždy prítomný videozáznam. V petícii by mali rovnako žiadať, aby bol vytvorený nezávislý inšpekčný orgán, ktorý nebude podriadený ministerstvu vnútra. Rómovia sa musia naučiť pristupovať k svojim právam aktívnejšie – nielen prostredníctvom protestov, ktoré sú často zneužívané rómskymi lídrami na manipuláciu obyvateľstva, ale aj iniciatívnym presadzovaním konkrétnych požiadaviek.
Je potrebné vedieť, že Vŕbnica nebola jedinou prepadnutou dedinou v ten deň. Hodinu predtým policajti vtrhli do obce Iňačovce a zmlátili tamojších Rómov, vrátane žien a detí. Ani z tohto zásahu neurobili videozáznam. Je pozoruhodné, že pri nedávnom zásahu v Kapušanských Kľačanoch videokamery mali a výsledkom sa verejne pochválili. Rovnako aj v prípade úspešného záťahu na drogových dílerov v Seredi. Súdnemu človeku by mala byť podozrivá už táto selektívnosť pri výbere cieľov, ktoré budú a nebudú zdokumentované na videu. Moje podozrenie mi potvrdil v súkromnom rozhovore bývalý policajt, ktorý priznal, že niektoré z týchto akcií boli vedené ako „preventívne“. Nemusíme byť priveľmi dôvtipní, aby sme pochopili, čo sa skrýva za týmto slovom – policajti si urobili z útoku na rómsku osadu tréning na živé ciele. Nemám žiadne pochybnosti o tom, že takéto zásahy sú v rozpore so zákonmi tejto republiky i medzinárodnými zmluvami. Tým skôr, že obec Vŕbnica je bezproblémová dedina, v ktorej si jednotlivé etniká nažívajú dlhodobo v pokoji a nevyskytol sa tu nijaký vážnejší incident. Pochopiť vážnosť tejto situácie je kľúčové. Na oboch stranách totiž badať narastajúcu radikalizáciu. Nielen na strane polície a väčšinového obyvateľstva, ale aj medzi rómskymi lídrami čoraz častejšie deklarujúcimi nechuť riešiť situáciu inak ako otvoreným konfliktom. Ak toto stupňujúce sa napätie nezastavíme, môže vyústiť až do občianskej vojny, lebo trpezlivosť je už na hrane.
Riaditeľ krajskej polície v Košiciach Juraj Leško tvrdošijne trvá na tom, že vo Vŕbnici neboli použité žiadne donucovacie prostriedky. Tomu sa len ťažko verí, lebo zranenia a podliatiny potvrdené lekárskymi správami sú príliš očividné na to, aby sme mohli ďalej rozvíjať tradíciu o „samozbití“. Navyše, ak tvrdí, že na mieste bol prítomný aj starosta, dokázateľne klame – starosta Jaroslav Tokár pri zásahu nebol a má na to svedkov. Výpovede obyvateľov obce sa zhodujú: do osady vtrhli policajti na ôsmich autách a začali biť Rómov, ktorí zametali chodníky v rámci aktivačných prác. Potom vtrhli do príbytkov a mlátili aj mužov, ktorí nekládli nijaký odpor. Nekontrolovali ľudí, nepýtali si preukazy totožnosti, proste ich tĺkli. Museli sa na to pozerať aj deti. Jedno malé vystrašené dievčatko mi do najmenších podrobností ukazovalo, čo zažilo. Sedelo s celou rodinou pri raňajkách. Do príbytku vtrhli policajti, jedlo s obrusom strhli zo stola, jej mamičku pritlačili k stene a vulgárne jej nadávali. Otec si ľahol na zem a zaujal polohu, ktorú poznal z gándhíovského nenásilného odporu. Ležal na bruchu s rukami za hlavou a nebránil sa. Policajti ho napriek tomu obuškami tĺkli ďalej. Dievčatko kričalo, prečo to robia, či Rómovia nie sú ľudia…
Keď som to počúval, tlačili sa mi slzy do očí. Ako je možné, že v 21. storočí v strednej Európe dochádza k takým neprávostiam a nikto si to nevšíma. Každému je to jedno, dokonca časť ľudí sa netají presvedčením, že lynčovať Rómov je správna vec. Premiér a minister vnútra automaticky vyjadria podporu policajtom bez toho, aby sa rozprávali s dotknutými Rómami, aby niekedy osadu vôbec navštívili. A Robert Kaliňák má po takej tragédii ešte úsmev na tvári… Pre mňa je to nepochopiteľné. Je všeobecne známe, že keď sa postavíte za práva Rómov, riskujete nenávisť a opovrhnutie zo strany majoritnej spoločnosti. Keď som sa rozhodol odísť do Vŕbnice s posolstvom solidarity, nenásilia a spolupráce, keď som vyzval ľudí, aby sa ku mne pridali, stretol som sa s extrémne rozzúrenými až nepríčetnými reakciami. Väčšina ľudí nielenže nebola ochotná rómskej komunite pomôcť, ale žlč im dvíhalo aj to, že to niekto robí za nich. Dobre situovaná blondínka ovešaná šperkami mi zbrklo odpovedala, že aj ona potrebuje pomoc. Mám si o nej myslieť, že tiež žije v chatrči bez kanalizácie a teplej vody, podvyživená a hladná? Samozrejme, že nie. Táto pani len problémy Rómov nevníma. Rómska komunita na Slovensku je dehumanizovaná. Podľa mienky značnej časti majoritnej spoločnosti si nezaslúži ani ochranu, ani rešpekt, ani ekonomickú pomoc. Ak nedôjde v tomto smere k zmene postoja, je len otázkou času, kedy táto frustrovaná menšina bez perspektívy manipulovaná časťou rómskych lídrov vezme spravodlivosť do vlastných rúk a smerovanie k občianskej vojne už nikto nezastaví.
Je mi jasné, že moje skúsenosti časť ľudí nepresvedčia, lebo ľudí vybičovaných nenávisťou neuspokojíte racionálnymi návrhmi, ale len podporou ich hnevu. V takejto atmosfére idú vecné argumenty bokom, hoci z úst odborníkov odzneli už nespočetne veľakrát. Keď vidíte recykláciu tých istých hlúpostí, ktoré už boli opakovane vyvrátené, nemôžete za tým vidieť nič iné ako rasistický zámer. Mnoho ľudí napríklad stále verí, že väčšina dávok v hmotnej núdzi smeruje do rómskych osád. Pritom správa Svetovej banky a údaje ministerstva práce zo Sociálnej poisťovne už pred tromi rokmi potvrdili, že iba tri percentá (TRI PERCENTÁ!) takýchto dávok idú do tohto prostredia a väčšinu peňazí zhltnú mladí „bieli“ (ak to chcete počuť takto polopatisticky) nezamestnaní do 25 rokov. Politici tieto štatistiky poznajú. Napriek tomu buď klamú ľudí a podporujú ich vášne alebo nemajú odvahu na to, aby proti týmto skresleniam otvorene vystúpili. Áno, dnes už treba odvahu aj na to, aby sme rozzúrenej väčšine povedali pravdu. Kto to však urobí? Chcem sa preto prihovoriť aj týmto rozhnevaným ľuďom a povedať im, že vnímam ich znechutenie, že nepodceňujem ich skúsenosti a že chápem ich obavy. Celé generácie politikov odsúvali tento problém, až kým nenarástol do takmer neriešiteľných rozmerov a nezačal spôsobovať paniku. A ako vždy, keď prichádzajú zlé časy, ľudia hľadajú vinníka, nie východisko. Je však dôležité, aby sme hľadali postupy, ktoré fungujú, a nie teatrálne gestá, ktoré prinášajú emocionálnu úľavu. Inak sa rútime všetci do pekla, ktoré nás strávi bez ohľadu na farbu pleti.
Symbolické srdiečkové lízanky so Silviou Hrickovou a Eduardom Chmelárom rozdával deťom aj vysokoškolák Jakub Sely Séleš.
Politika voči rómskej komunite sa musí zásadným spôsobom zmeniť. Na Slovensku neexistuje systémová politika, ktorá má za cieľ pozdvihnúť úroveň rómskeho etnika, ale len typická populistická politika, ktorá sa snaží zapáčiť väčšinovému latentne až otvorene rasistickému obyvateľstvu. My však potrebujeme riešiť problém, nie pocity, potrebujeme nápady z dielne ministerstva práce a školstva, nie vnútra. Prioritou nesmú byť kriminálno-represívne postupy, ale sociálno-ekonomické riešenia. Zredukovať takú zložitú a mnohorozmernú tému do kriminálneho problému je nielen hlúpe, ale aj nebezpečné. Represia totiž môže fungovať iba vtedy, ak má zastrašovaný človek na výber lepšiu alternatívu. Ak žijete v extrémnej chudobe bez možnosti zamestnania, nemáte čo stratiť. To by mohol pochopiť každý, kto čítal Čenkovej deti. Róm z osady nemá šancu získať zamestnanie, lebo aj keby neexistovala na našom pracovnom trhu rasová diskriminácia (čo vieme, že existuje), jeho nízka kvalifikácia ho v poradovníku odsúva na posledné priečky. Musíme pochopiť, že kriminálny problém je len dôsledkom problému sociálneho. A musíme si pripomenúť, že len absolutistické monarchie a totalitárne režimy sa vyrovnávali so sociálnymi problémami ich potláčaním.
My dnes potrebujeme pochopiť, že toto je prioritný problém a prioritné problémy si vyžadujú prioritné financie. Je neobyčajne hlúpe až primitívne očakávať, že na rozvojové programy pre Rómov nedáme ani cent a poriadok s nimi urobia policajti. Potrebujeme spoločenskú zmluvu, v rámci ktorej zodpovední politici občanom konečne vysvetlia, že fungujúce riešenia v prospech nás všetkých budú túto spoločnosť niečo stáť, že je to investícia do našej pokojnejšej budúcnosti. Sme ochotní dohodnúť sa na tom? Pretože tento plán si vyžaduje aktívnu účasť politikov na verejnej kampani vysvetľujúcej občanom, ako sa veci majú a čo musíme vykonať pre nápravu vecí. Potrebujeme politikov, ktorí dovidia za roh a neboja sa obetovať svoju popularitu pre blaho štátu. Verím, že takí sú. Prečo však mlčia? Kde sú spoločenské autority, kde sú umelci, ktorí sa za peniaze vedia prepožičať reklame súkromnej zdravotnej poisťovne, ale boja sa podporiť spoločenský zmier medzi majoritnou a minoritnou spoločnosťou? Kde je arcibiskup Zvolenský, generálny biskup Klátik, rabín Myers? Kde sú tí cirkevní predstavitelia, ktorí navrhovali misionársku činnosť v rómskych osadách? Naopak to neplatí? Vari nie je potrebné zdôrazňovať väčšinovej obci veriacich potrebu kresťanskej lásky, milosrdenstva, porozumenia a jednoty s bratmi a sestrami rómskeho pôvodu? Ako je možné, že cirkvi dosiaľ nereagovali na tieto vlny nenávisti? Je pekné rozprávať o „dlhých bielych rúchach v nebeskej diaľke“ a ich symbolike. Ale ľudia potrebujú šaty a topánky tu na zemi. Je pekné rozprávať „o cestách oplývajúcich mliekom a medom“, ale Boh káže kresťanom, aby sa postarali aj o chudobné štvrte tu na zemi a o jeho deti, ktoré hladujú. Je pekné rozprávať o novom Jeruzaleme, ale raz už konečne musí kazateľ hovoriť aj o nových Rudňanoch, o novom Letanovskom mlyne, o novom Luníku IX. Rómovia potrebujú na svojej strane takýto silný hlas.
Táto spoločnosť nebude slobodná, ak nebude zmierená, nebude prosperujúca, ak nebude jednotná, nebude rozvinutá, ak nebude predvídavá. Je čas postaviť sa proti lavíne nenávisti. Chcem počuť konečne prezidenta republiky, aby prehovoril k národu a upokojil situáciu, lebo ak chce byť prezidentom všetkých občanov, nemal by z nich vyčleňovať štvrť milióna Rómov. Chcem počuť predsedu vlády, aby sa prejavil nie ako sociálny populista, ale sociálny demokrat a jednoznačne odsúdil nenávistné kampane proti etnickým skupinám. Chcem počuť predsedu KBS, generálneho biskupa ECAV, metropolitu Pravoslávnej cirkvi i bratislavského rabína, aby dôrazne vystúpili proti rastu intolerancie a dôslednejšie napĺňali mravné poslanie svojich cirkví a náboženských spoločností. Chcem počuť našich populárnych hercov, aby neprepožičiavali svoje tváre len na lacnú zábavu, ale vyjadrili jasne svoje občianske postoje. Chcem počuť úspešných športovcov, ktorí prisahali na olympijské ideály, aby oživili ich ducha v pestrofarebnom slovenskom prostredí. Vyzývam mlčiacich, aby prehovorili, aby sa nebáli vystúpiť proti tým, ktorí pod pokryteckou záštitou „slušnosti“ obchádzajú vo svojich slovných prejavoch všetky zákony morálky. Vyzývam všetkých mienkotvorných ľudí, politikov, umelcov, mysliteľov k odvahe verejne brániť menšinové názory empatie, spolupatričnosti a racionality vo väčšinovej atmosfére nenávisti, strachu a vášní. Vyzývam všetkých ľudí dobrej vôle k účasti na kultúre porozumenia a solidarity.
Stretnutie vo Vŕbnici bolo neobyčajne srdečné. Ľudia, ktorí majú s prácou v rómskych osadách dlhoročné skúsenosti, ma upozorňovali, že títo osadníci neprijmú medzi seba hocikoho. Sú dlhodobo nedôverčiví a uzavretí. Nespolupracujú s úradmi ani políciou, lebo s nimi majú extrémne zlé skúsenosti. Francúzski novinári, ktorí sem prišli nakrúcať dokument, doslova ušli. Do osady som preto vstupoval s pokorou a rešpektom. Keď som sa im prihovoril, samého ma prekvapilo, ako rýchlo som sa im dostal pod kožu. Róm veľmi rýchlo zistí, či to s ním myslíte úprimne. No keď vám otvorí svoje srdce, prehovorí z neho taká človečina, akú často nenájdete ani u tzv. vážených bielych osobností. Je dôležité pochopiť tento poznatok a nepodľahnúť predsudkom, že Rómovia sú exoti, s ktorými nemá význam strácať čas. Je dôležité ukázať, že stretnutie s Rómami a riešenie ich problémov politika nemusí ohrozovať vo svojom postavení v očiach majoritnej verejnosti. Prekvapilo ma, aké jednoduché sú ich túžby: „Chceme, aby s nami zaobchádzali ako s ľuďmi, aby v nás videli ľudí. Žijeme inak ako vy, ale to ešte neznamená, že sme zlí.“ Je to také prosté… Jedno staré rómske príslovie vraví: Každý človek je iný, ale všetci sme ľudia. Hľa, dôkaz, že aj Rómovia nás môžu všeličo naučiť…
Foto z FB stránky Silvia Hricková
