Prozaik strednej generácie Balla (1967) je už skúseným a dostatočne etablovaným autorom v súčasnej slovenskej literatúre. Jeho najnovšou prózou je román kratšieho rozsahu (143 strán), ktorý by sme mohli teda označiť možno nie celkom korektným pojmom „malý román“, nazvaný Veľká láska (Koloman Kertész Bagala 2015). Samotný názov i jasnočervená obálka knižky by mohli naznačovať, že by snáď malo ísť o príbeh so silným ľúbostným zážitkom, alebo aspoň veľkou túžbou po jeho prežití. Kto však pozná bližšie tvorbu tohto autora, ten si tieto očakávania zrejme na myseľ nepripustí.
Protagonista príbehu Andrič, úradník-spisovateľ a spisovateľ-úradník v jednej osobe, sa snaží prísť na to, prečo sa mu nevydaril ďalší vzťah s novou známosťou, Laurou, matkou malej dcérky (vo výstižnej skratke ju priblížil aj takto: „Laura s kožušinovým golierom, tridsaťšesťročná. Vždy, keď sa zaoberala knihami, bola krásna.“ – s. 96). On sám sa domnieval, že sa do ľúbostnej situácie vložil, ako sa patrí, bol presvedčený, že si získal aj priazeň Laurinej dcérky – tú nenazval menom, stále bola pre neho len Laurina dcérka – pretože tieto momenty bývajú často prekážkou v nádejne sa rozvíjajúcej láske dvoch osamelých sŕdc. Aj pobyt v Tatrách, v Starom Smokovci, spoločná sánkovačka, mrazivé povetrie, zima ako sa patrí, to by mohlo znamenať nemalú nádej pre patričné naplnenie tohto vzťahu. Lenže Andrič je zrejme príliš zaťažený svojou minulosťou – nielen neúspešnými predchádzajúcimi známosťami so ženami (jedna z predchádzajúcich partneriek, žena s hadím pohľadom „… ho zhltla a keď jej vytrávilo, zhltla ďalšieho. Nikdy ju neprestal milovať.“ – s. 33), ale aj jeho viac-menej záporným postojom k tradičným hodnotám, najmä rodine a ich základnej časti, rodičom, k tomu sa vyjadruje aj takto: „Ale niekedy sa človek do rodičov priam zamiluje, to sú však patologické prípady.“ – s.12. Napĺňa tak dôkladne svoj program postmodernistu ako skeptika, kritika, človeka nad vecou, kontrolujúceho svoje city a pocity, ironika a sebaironika. Andričovi je veľkou prekážkou aj vo vzťahu k ženám – ale nielen k nim – jeho intelekt, stále analyzujúci nielen súkromie, svoju myseľ, ale i svet ako taký, intelekt prinášajúci zaujímavý pohľad napr. na budúcnosť cez teóriu Rudolfa Steinera o mravcoch a ich spôsobe života, prenesenej na Číňanov; intelekt prinášajúci celý rad bonmotov, v ktorých je Balla naozaj až nenapodobiteľne veľmi vtipný – napr. „Andrič sa pustil do čítania štrukturalistickej eseje, lebo nevedel, že štrukturalistom ide o to, aby ich nečítali.“ – s. 30, alebo – „… čo je dobré, to zrušia, čo je zlé, to sa rozšíri…“– s. 24. Dôležité a originálne myšlienky vyslovuje akoby mimochodom, náhodne-nenáhodne, väčšinou formou účinnej skratky – „Text povyčiarkuješ, život oľutuješ.“ – s. 133. Ďalšou známou črtou jeho tvorby je intertextualita, množstvo rôznych alúzií, nie náhodou je hlavnou postavou práve Andrič a jeho kolegom z úradu Panza, ktorý spomína synovca v Španielsku a spôsobom života i myslenia, tvrdým pragmatizmom jasne smeruje k Cervantesovi, hoci Andrič už vôbec nie, niet v ňom nič z Dona Quijota, to už by bola prilacná analógia, nehodná autora takého špecifického až výnimočného spisovateľského vybavenia, akým Balla nesporne disponuje. Dokonca by sa zdalo, že v tom románe ani tak veľmi nejde o lásku, teda o lásku medzi mužom a ženou, ale skôr o poznanie, či je toho pocitu Andrič vôbec schopný, hoci si sám v istých chvíľach myslí, že áno, no skepsa opäť výrazne prehovorila: „Lenže čo sa týka Laury, tú mal namiesto pozorovania radšej milovať, ale on bol iba zvedavý a myslel si, že zvedavosť je láska a veľká zvedavosť je veľká láska“ – s. 46. Andrič úporne zápasí o svoj nový vzťah, no už zo začiatku známosti to vyzerá opäť na prehru, je v ňom príliš hlboko usadená skepsa a prekážkou je už vyššie spomenutý intelekt (a pýcha intelektu), ktorý odvádza jeho pozornosť do rôznych odbočiek, možno i slepých uličiek, a ich skúmanie je dôležité zrejme len pre neho samotného. Svoju úlohu zohrala i určitá miera egoizmu, ku ktorému sa sám priznáva, charakterizuje sa o. i. aj ako „nulový empatik“ a mnohé tiež prezrádzajú tieto tri vety: „Mal strach aj o Lauru. Aj o jej malú dcéru. Ale najviac o seba.“ – s. 54. Je teda jasné, že ich cesty sa len na istý čas preťali a potom už zasa pokračovali každý po svojom.
Balla sa nezabudol v knižke vysloviť aj k slovenskému nacionalizmu, niektorým politickým skutkom pred novembrom 1989 a po ňom (napr. k pôsobeniu J. Čarnogurského, politickému hnutiu HZDS a pod.) a nezabudol sa vysloviť aj k svojim kolegom spisovateľom, seba nevynímajúc: „Našťastie, dnes už spisovatelia neexistujú. Lebo existovať znamená niečo znamenať. Oni však nič neznamenajú.“ – s. 89. Tieto pasáže zaváňajú snáď až flagelantstvom či pocitom outsiderstva, hoci skutočnosť, že jeho knihy boli preložené do viacerých jazykov a je považovaný nielen v texte zmieneným Kalim Bagalom za výnimočného autora, napovedá predsa len o niečom inom. Z viacerých pasáží s alúziami na svet hudby, literatúry, filozofie či výtvarného umenia sa zasa zdá, že ho veľmi láka balansovanie na okraji snobizmu. Všetko, čo táto kniha v sebe skrýva, je však nesporne výsledkom autorovho vysokého kreatívneho nasadenia a schopnosti vytvoriť kultivovaný, pútavý a pritom neľahký text, v ktorom nemusí byť čitateľovi všetko zjavné ani pri druhom čítaní, čo však rozhodne nie je negatívne konštatovanie.
