„Malý Cézar“ vládne Európe

Prvého júla prevzalo Taliansko úlohu predsedu Rady EÚ, prvého januára ju odovzdá Írsku, nasledovanému Holandskom, Luxemburskom a Veľkou Britániou. Premiér Berlusconi nezaváhal počas svojej uvádzacej reči vyvolal pohoršenie (nielen) v radoch Európskeho parlamentu a posilnil presvedčenie krajín presadzujúcich zrušenie rotujúceho predsedníctva únie. Berlusconiho politika zatiaľ nenašla pochopenie v ostatných európskych kabinetoch. Populizmus pritom nie je skutočným dôvodom kritík zvonku – Berlusconi postupne rozširuje moc a stáva sa neobľúbeným partnerom. Počínajúc zabezpečením imunity, ktorá zastavila proti nemu prebiehajúce procesy, pokračuje Berlusconi snahou zabezpečiť si imunitu i v prípade, že v budúcnosti bude zastávať len post poslanca. Podľa najnovších debát chce prevziať prezidentské právomoci rozpustiť parlament a výmeniť ministrov kabinetu. Okrem vnútornej politiky si však pripísal na účet i urážku jedného z najsilnejších európskych partnerov, Nemecka, keď sa postaral o titulné strany v priebehu prvých dní predsedníctva. Európa, ponáhľaj sa Nemecko, ktoré bolo rovnako ako Taliansko jedným zo zakladateľov prvých európskych inštitúcií, tradične ostro sleduje dianie v európskej politike. Preto boli počas Berlusconiho prejavu všetky médiá uprené na Európsky parlament. Čo nikto nečakal, bol nediplomatický výrok talianskeho premiéra, ktorý ponúkol poslancovi nemeckých sociálnych demokratov Martinovi Schulzovi úlohu dozorcu v koncentračnom tábore v novom talianskom filme. Rozhorčenie, po ktorom musel taliansky veľvyslanec obraňovať svoju krajinu pred nemeckým kancelárom, ustalo po nepriamom ospravedlnení Berlusconiho. Podotkol, že jeho výrok bol myslený ako vtip. Každopádne, nebolo to obzvlášť politicky rozumné. Predovšetkým s ohľadom na jeho cieľ – stať sa mužom, za „vlády“ ktorého Európa dostala prvú jednotnú ústavu. Cieľ talianskeho predsedníctva je totiž jasný – úspečne ukončiť práce na ústave, na ktorej bude Európsky konvent pracovať už len do pätnásteho júla. V októbri začne medzivládna konferencia, v rámci ktorej šéfovia vlád a ministri zahraničných vecí EÚ na základe dokumentu predloženého konventom sformulujú ústavu do konečnej podoby. Od prijatia Rímskej dohody po Rímsku ústavu – tak vidí priebeh dejín EÚ jej dnešný taliansky predsedajúci. A samozrejme, ústavná zmluva by v marci 2004 (počas írskeho predsedníctva) mala byť symbolicky podpísaná v Ríme, ako druhá Rímska dohoda. Patriarchizmus typický pre jeho krajinu kombinovaný s populistickou politikou by takým úspechom jednoznačne získal na dôveryhodnosti. Pokiaľ sa mu to nepodarí, povýši Írsko. To sa stane krajinou, ktorá úspešne uvíta prvý európsky ústavný dokument. Tak predsa radšej inak… Doteraz stáli proti zrušeniu rotujúceho predsedníctva najmä malé členské a kandidujúce krajiny. Nechceli sa vzdať možnosti prednostného postavenie na šesť mesiacov. Po rozšírení počtu členov na 25 (respektíve 27) by sa krajiny dostali k postu predsedu EÚ každých trinásť rokov, čo vyvolalo úvahy o možnom zavedení trojpredsedníctva, keď by tri susediace krajiny spoločne viedli zasadania Rady a reprezentovali ju v zahraničí. Tento návrh vychádzal z faktu, že doteraz boli na zasadaniach okrem aktuálneho prítomní i predchádzajúci a nasledujúci predseda Rady. Zabezpečovali určitý stupeň kontinuity politiky únie. Tento spôsob však potom, ako sa únia rozhodla spraviť z jednotnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) jednu zo svojich priorít, nestačí. Vplyv novej krajiny a jej zahraničnopolitického smerovania každého pol roka by EÚ ďaleko neposunul, preto bolo druhou úvahou zrušenie rotačného princípu a zavedenie postu európskeho prezidenta (z dielne Francúzska a Nemecka), ktorým by podľa predloženej ústavy mal byť bývalý minister alebo premiér jednej z krajín EÚ zvolený kolegami v Rade na dva a pol roka, s možnosťou jednorazového znovuzvolenia. Prezident by bol volený kvalifikovanou väčšinou v Rade (t. j. väčšinou členských krajín zastupujúcich 3/5 obyvateľstva únie) a mal by za úlohu pripravovať a viesť jej zasadania, upevňovať spoluprácu a dosiahnutie kompromisu a reprezentovať úniu v otázkach SZBP, v spolupráci s ministrom zahraničných vecí. Tento novo zavedený minister, rovnako volený v Rade, by mal viesť spoločnú zahraničnú, bezpečnostnú a obrannú politiku a byť zároveň viceprezidentom Európskej komisie. Otázna zodpovednosť Predseda Rady tiež spolupracuje s komisiou a parlamentom na príprave európskej legislatívy a snaží sa presadiť záujmy Rady, čo bude v prípade Berlusconiho predsedníctva iste zaujímavé, pretože v prípade nesúhlasu parlamentu má predseda právo zvolať zvláštnu komisiu, ktorá má za úlohu problém vyriešiť. Egoistická politika Berlusconiho v Bruseli, ktorá počas dvoch rokov jeho vlády viac cielila na dosiahnutie výnimiek a poľahčení pre Taliansko, než na spoluprácu v rámci únie, by prevzatím predsedníctva mala na pol roka zabudnúť na vlastné záujmy a zodpovedne viesť Európu dopredu – tak znie takzvaná „džentlmenská dohoda“. Prvú vlnu antisympatií získalo Taliansko v rekordnom čase a v priebehu najbližších mesiacov nám určite ponúkne pozoruhodnú ukážku toho, že európska politika sa dá robiť aj inak, než sme si zvykli.