Málo európskeho nadšenia

Talianske predsedníctvo má len niečo viac ako mesiac na to, aby preťalo gordické uzly Medzivládnej konferencie (IGC). Priveľa otázok ostáva otvorených a objavil sa jeden skutočne vážny problém. Ťažko sa dá veriť, že Berlusconimu sa podarí dodržať plán a rokovania IGC uzavrie do konca decembra. V otázke počtu komisárov, rotujúceho predsedníctva či podoby inštitucionálnej úpravy obrannej politiky sa už síce črtajú kompromisy, no nič ešte nie je vyhrané. Problém, ako definovať kvalifikovanú väčšinu pri hlasovaní v Európskej rade, totiž rozdeľuje veľkých európskych hráčov čoraz väčšmi. V návrhu ústavnej zmluvy, ktorú začiatkom leta predstavil Konvent o budúcom usporiadaní Európy, sa kvalifikovaná väčšina určuje dvojitým kritériom – väčšina členských krajín reprezentujúca viac ako 60 percent obyvateľstva únie. Pomerne jednoduchý spôsob, nahrádzajúci doterajší zložitý (a v rozšírenej únii pravdepodobne nefunkčný) systém troch kritérií a počtu hlasov pridelených každej krajine. Poľsko a Španielsko však vystúpili proti. Žiadajú práve zachovanie príslušných ustanovení Zmluvy z Nice – niežeby ich pokladali za lepšie, otvorene vyhlasujú, že dôvodom je silnejšia pozícia, ktorú im tento pôvodný spôsob hlasovania zaručuje. Madrid a Varšava tak totiž majú skoro rovnaký počet hlasov ako dvakrát väčšie Nemecko. *** Vyzeralo to ako rebélia „dvoch nespokojencov“, no nedávno sa k nim pridalo aj Estónsko, Rakúsko a Malta. Veľká Británia a Portugalsko pozíciu zatiaľ zvažujú. Ide pritom o skutočne dôležitú otázku – Európska rada, pravidelný summit premiérov a prezidentov členských krajín únie, stojí v hierarchii európskych inštitúcií najvyššie. Aj keď len 15 percent rozhodnutí sa v nej nakoniec prijíma hlasovaním, očividne ide o tie najkontroverznejšie otázky. Možný kompromis sa dnes dá ťažko predstaviť. Ak však nemá celý proces tvorby európskej ústavy stroskotať – a tým posunúť integráciu o mnoho rokov dozadu – je nutný. Nemecko a Francúzsko už pohrozili, že zablokujú rokovania o ďalšom únijovom rozpočte. A to je zbraň ťažkého kalibru – obe krajiny sú najväčšími platiteľmi, zatiaľ čo Poľsko a Španielsko budú patriť medzi najväčších príjemcov pomoci. Miller a Aznar sú zasa zahnaní do rohu – zo zachovania Zmluvy z Nice sa pre verejnosť stala otázka národného záujmu. A vnútropolitická verejná mienka je pre oboch lídrov dôležitá – voľby sú v Španielsku na budúci rok, Millerovi zas ide o záchranu pred pádom na úplné dno popularity a pred stratou politickej budúcnosti. Dalo by sa namietať, že pre zmenu systému hlasovania v rade hovorí samotná logika demokracie. Ak má hlas každého európskeho občana rovnakú hodnotu, potom má mať dvakrát väčšie Nemecko aj dvojnásobne silnejšie postavenie ako Poľsko. Nie je to také jednoduché. Najmä preto, že „európsky občan“ takmer neexistuje – aspoň určite nie v Poľsku. Rovnako ako v iných pristupujúcich krajinách v ňom vládne skôr nedôvera voči únii a euroskepticizmus. Jeho korene treba hľadať v reálnych nedostatkoch integračného procesu, no ešte skôr v tendenciách tamojších vlád ospravedlňovať nepopulárne kroky potrebou pripraviť sa na vstup do EÚ a predsudkami panujúcimi vo verejnej diskusii. *** Celý rozruch okolo hlasovania v Európskej rade ukazuje, ako sa vlády chytili do pasce vlastnej politiky. Inštitúcie vytvárané na národnoštátnom princípe (v Európskej rade sedia premiéri a prezidenti členských štátov) majú byť hlavnými hýbateľmi pri riadení európskej politiky, čoraz viac presahujúcej národnú úroveň. Takáto inštitucionálna schizofrénia neumožňuje rozhodnúť medzi argumentmi presadzovanými z pozícií národných (snaha o rovnosť medzi členskými krajinami) a občianskych (rovnaké práva každého občana). Riešením by mohlo byť, ak by riadenie politiky prebrali skutočne európske inštitúcie – Európsky parlament a Európska komisia. Samozrejme, zároveň by bolo nutné sprehľadniť, zjednodušiť procesy ich rozhodovania a posilniť ich zodpovednosť voči občanom (napríklad tvorbou komisie na pôde Európskeho parlamentu a nie fakticky zo zástupcov krajín, a posilnením právomocí parlamentu). Opäť – komplikovanosť štruktúry európskej politiky je spôsobená práve kŕčovitým pridržiavaním sa národno-európskej (občianskej) schizofrénie. Takéto posilnenie európskeho federalizmu by zjednodušilo a vyjasnilo pojmy európskej politickej debaty. Zároveň by prispelo k vytváraniu európskej spoločnosti a európskeho občana. Ak má fungovať rozšírená únia i užšie sa integrujúca Európa, bude to potrebovať. Bohužiaľ, dnes to tak nevyzerá. Diskusie na IGC stále prebiehajú v národnom duchu. Zdá sa, že starým kontinentom prechádza vlna euroskepticizmu, práve keď veľmi potrebuje trochu nadšenia pre projekt európskej jednoty. Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.