Maliarka poetizmu

Emotívna sugescia aj racionálna úvaha – tak by sa stručne dalo charakterizovať dielo nedávno zosnulej akademickej maliarky Viery Žilinčanovej (*10. júla 1932 – † 19. marca 2008), jednej z popredných predstaviteliek slovenského výtvarného umenia. Práve o tieto dva atribúty sa totiž opierala jej celoživotná tvorba, ktorá vyrástla na koreňoch domácej kultúrnej tradície. Vo svojich obrazoch hľadala a nachádzala to, čo ju zbližovalo so svetom, ale aj to, čo ju pevnejšie ukotvovalo v domácej kultúrnej tradícii. Jej tvorba prinášala výpoveď o človeku zhmotnenú vo farbách a tvaroch, v zavŕšených dielach so všetkým, čo k tomu patrí a čo ich charakterizuje ako diela človeka, ktoré vytvoril umelec maľujúci, obrazne povedané, to, čo vidí a cíti básnik… Viera Žilinčanová spájala celý svoj život s hlavným mestom Slovenska. Počiatky jej umeleckej dráhy sú zviazané s Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave, kde študovala u prof. Jána Mudrocha (1950 – 1955). Jej maliarsku tvorbu sprevádzal blízky vzťah k hudbe, prírode a človeku s celým dosiaľ neprebádaným svetom jeho duše. Prikláňala sa k jemnej, básnickej línii umeleckej imaginácie, ktorá vyvierala z typu magicko-realistickej a lyricko-poetickej maľby. Ako jedna z kľúčových predstaviteliek imaginatívneho umenia na Slovensku rozvíjala vo svojich obrazoch tradíciu slovenského poetizmu. Popri tejto charakteristike však nemožno obísť ani jej neúnavné tvorivé hľadačstvo, ku ktorému prispel pobyt v maliarskej škole svetoznámeho Oskara Kokoschku v Salzburgu (1956) a viaceré študijné cesty do Európy a zámoria. Meditatívna nálada jej obrazov vyvoláva v každom, kto ich vníma, pocity tajomna, nostalgie, ale aj večnosti, ktorú maliarka vyvolávala takpovediac so súhlasom času. V jej poetickej imaginácii sa odrážajú sny a fantastické predstavy, ale nie je v nich núdza ani o napätie, zázrak, romantickú atmosféru či dráždivý úsmev, to všetko položené na pevných základoch hmoty, priestoru a času. Viera Žilinčanová si nikdy nekládla za cieľ reprodukovať vo svojich obrazoch vonkajší svet. Objektívna skutočnosť ju zaujímala iba potiaľ, pokiaľ bola súčasťou jej snových vízií. Inak povedané, bol to nádych surrealistickej maľby, ktorý súvisel s jej tvorbou a ktorý zároveň našiel uplatnenie v diele viacerých slovenských umelcov tej doby, osobitne jej manžela Michala Jakabčica. Cieľom jej maliarskej výpovede sa stal človek, svet jeho vnútorných zjavení, skutočnosti presiaknutej fantáziou, ktorá nie je a nebola iba púhym záznamom psychických stavov podvedomia. Túžila maľovať obrazy ako metafory prinášajúce o svete, v ktorom žijeme, podobenstvá, a zároveň chcela, aby nám jej obrazy kládli pred oči možnú odpoveď alebo odpovede na všadeprítomné otázky o zmysle ľudskej existencie. Podarilo sa jej to. Žilinčanovej tvorba je skutočná slávnosť maľby. Potvrdili to jej samostatné výstavy v galériách Kenji Kurosawa a Shinby v Tokiu a Sappore, Il Saggiatore v Ríme a Peruggii a v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Okrem toho reprezentovala naše výtvarné umenie na početných prehliadkach a festivaloch maľby v Bratislave, Košiciach, Trenčíne, Nitre, Prahe, Brne, Havane, Krakove, Düsseldorfe, Stockholme, Kodani, Antverpách, Bruseli, Berlíne, Paríži, Nice, Cagnes sur Mer, Berlíne, Zurichu, Montreali, New Yorku, Sao Paule… Jej obrazy tvoria súčasť stálych expozícií a zbierok štátnych galérií aj súkromných majiteľov na Slovensku, v Česku, Švajčiarsku, Taliansku, Francúzsku, Nemecku, USA, Kanade, či Japonsku. Pozornosť jej venujú aj vydavatelia encyklopédií svetového maliarstva a organizátori popredných prehliadok slovenského umenia doma a v zahraničí. Ocenili ju Národnou cenou a Cenou poroty na Festivaloch medzinárodnej maľby v Cannes su Mer, Cenou Cypriána Majerníka, hlavnou cenou – Grand prix na Medzinárodnom bienále maľby v Košiciach. Viera Žilinčanová vedela, že všetci túžime po zblížení, po troche nehy a lásky. A že neznesiteľná, dusná atmosféra doby vždy viedla k apatii, nostalgii, k útekom z každodennosti, k stavom, ktoré nútia človeka, aby sa obracal o pomoc k silám nevedomostí. Maľovala, aby rozvírila vody stagnácie usadené v kale dezilúzie. Svoj svet odkrývala na plátnach obrazov viac než päť desaťročí. Dokázala uviesť naše umenie do sveta. Jej výtvarné dielo ostane navždy súčasťou našeho národného kultúrneho dedičstva. Zanechalo v dejinách slovenskej výtvarnej kultúry stopu, ktorá sa nedá vymazať.