Len prednedávnom skončilo v Bratislave jedno z jej toho roku najvýznamnejších výstavných podujatí. Tri mesiace mali možnosť návštevníci Slovenskej národnej galérie vidieť rozsiahle umelecké dielo pozoruhodnej umeleckej osobnosti – Ladislava Mednyánszkeho (1852 Beckov – 1919 Viedeň). Tento monumentálny projekt, ktorého premiéra sa konala už na jeseň 2003 v Maďarskej národnej galérii v Budapešti, predstavil okolo 500 diel autora. Na výstavu zapožičali svoje diela mnohé maďarské, slovenské a rakúske inštitúcie ako i súkromní zberatelia. Autorom projektu sa tak podarilo predostrieť vývojovú líniu umeleckej tvorby tejto výnimočnej osobnosti hornouhorského umenia z prelomu 19. a 20. storočia v ucelenej, kompaktnej podobe. Výstava prezentovala notoricky známe, ale i pre slovenské publikum doteraz neobjavené diela. Obrazy krajín, portréty a postavy mužov rozličného postavenia a osudov, obrazy ľudského utrpenia a bolesti, podoby vojny a jej následkov, to sú témy, ktoré Mednyánszkeho sprevádzali počas celého života, ktoré nespočetnýkrát maľoval v obmenách a variáciách a ku ktorým sa vracal v rôznych etapách svojej tvorby. Výstava síce skončila, ale zostal po nej ďalší monumentálny korpus – publikácia o živote a diele tohto umelca. Kniha predstavuje túto výnimočnú osobnosť na 524 stranách. A hoci sa jej v umelecko-historickej spisbe predchádzajúceho storočia venovali (na rôznej úrovni poznania) mnohí, najmä maďarskí, ale čiastočne i slovenskí historici umenia, až teraz sa stala tvorba tohto významného predstaviteľa moderného hornouhorského maliarstva, spolu s jeho životom, predmetom ich spoločného projektu. Celej plejáde renomovaných maďarských a slovenských autorov, skúmajúc odlišné aspekty jeho diela, života a kultúrno-spoločenského pozadia doby v ktorej žil, sa podarilo vytvoriť na Slovensku naozaj ojedinelý projekt z oblasti výtvarného umenia. Ako mozaika je vyskladané toto dielo z odlišných pohľadov na rôzne aspekty Mednyánszkeho tvorby. Napriek tomu vytvára súbor dvadsiatich štúdií, tvoriacich jednotlivé kapitoly monografie, ucelený pohľad na tento naozaj výnimočný zjav hornouhorskej výtvarnej kultúry prelomu 19. a 20. storočia. *** Úvodnú stať nazvala maďarská teoretička Csilla Markója Vzdialenosť medzi nádhernou a desivou tvárou. O netradičnom umení Ladislava Mednyánszkeho. Mednyánszky pre ňu predstavuje najzáhadnejšiu postavu v maliarstve prelomu 19. a 20. storočia a hneď na úvod svojej štúdie charakterizuje osobitosti jeho povahy: „Pochádzal z hornouhorskej šľachtickej rodiny, on sám však rozdal svoj majetok a o materiálne veci sa vôbec nestaral. Väčšia časť jeho životného diela pozostávajúca z tisícok obrazov je dodnes nezvestná, čo bolo spôsobené tým, že Mednyánszky sa staral o diela len dovtedy, kým neboli hotové a bol celý šťastný, keď ich predajom mohol pomôcť niektorému zo svojich modelov, medzi ktorých patrili jednoduchí sedliacki mládenci, Cigáni, pohoniči, vojaci, tuláci a „pochybné existencie“ z periférií miest.“ (str. 13) Charakterizuje kontrast medzi uzavretosťou osobnosti umelca a jeho adaptabilnosťou na rôzne sociálne prostredia, v ktorých sa počas svojho života pohyboval a ktoré sa v jeho životnom behu často striedali. Takisto poukazuje na jeho schopnosť prispôsobiť sa aktuálnemu intelektuálnemu prostrediu. Pravidelne navštevoval najvýznamnejšie európske umelecké centrá a jeho tvorba tak prichádzala do styku so všetkými významnými smermi vo vtedajšom výtvarnom umení. Napriek tomu Markója zdôrazňuje autonómnosť jeho výtvarnej produkcie. To je podľa nej aj dôvod, prečo je problém zaradiť Mednyánszkeho tvorbu jednoznačne do kontextu západoeurópskych dejín umenia, a prečo je nevyhnutné pre pochopenie maliarovej umeleckej tvorby poznanie jeho životnej cesty. Autorka zoznamuje čitateľa s najdôležitejšími momentmi jeho života, pričom ich konfrontuje s reakciami umelca, s jeho základnými filozofickými východiskami a orientáciou smerom k svetu. Komplikovanosť povahy vyjadrila slovami: „ … mladý barón popri vnímavosti voči sociálnym problémom prejavoval elementárny záujem o každý dramatický osud a udalosť. Priťahovali ho katastrofy, povodne, výbuchy sopiek, epidémie a pouličné nepokoje… Nepokojná povaha ho hnala z miesta na miesto. Kým pred prelomom storočí bol kaštieľ a ateliér v Strážkach základňou, z ktorej vyrážal, hoci aj na niekoľko rokov do sveta, po otcovej smrti sa Budapešť a Viedeň stali dvojicou miest, kam sa pravidelne vracal… Rozdal celé svoje imanie a podporoval mnohých chudobných priateľov a umelcov z peňazí, ktoré mu vynášalo beckovské panstvo.“ (str. 18) Prostredníctvom životnej dráhy sa dostáva k periodizácii a ikonografickým otázkam Mednyánszkeho tvorby. A dochádza k poznaniu, že jeho „umenie je umením cyklického opakovania a večných návratov… Maliar skoro objavil svoje motívy a do smrti ich kombinoval a zdokonaľoval.“ (str. 21) V rámci skúmania ikonografie sa autorka dotýka aj otázky homosexuálnej orientácie autora, ktorá výrazným spôsobom ovplyvnila výber jeho figurálnych námetov. Text prepája citáciami z Mednyánszkeho denníkov a korešpondencie. Typologické východiská pre jeho tulákov nachádza v tvorbe Milleta, Riberu, Daumiera a u francúzskych karikaturistov. Odlišné východiská podľa autorky charakterizujú jeho krajinomaľbu, kde i napriek mnohým podnetom európskeho krajinárstva ostáva jeho tvorba autonómna: „…jeho originálna tvorba ďaleko presahuje Barbizon, školu z Den Haagu alebo viedenský poetický realizmus. Nemožno ho však zaradiť ani medzi zahraničných postimpresionistov, domácich impresionistov či protagonistov modernizmu.“ (str. 31) Ján Abelovský (Ladislav Mednyánszky a slovenský umeleckohistorický kontext) analyzuje najdôležitejšie umeleckohistorické texty vzťahujúce sa k Mednyánszkemu a poukazuje na odlišnosť interpretácií jeho tvorby, ktorá podľa neho vyplýva z „dvojdomosti“ autora. V spojitosti s nezáujmom slovenských historikov umenia o problematiku hornouhorského umenia 19. storočia, ktoré kvalitatívne nedosahovalo úroveň európskeho umenia, a preto sa nestalo pre bádateľov dostatočne atraktívnym materiálom pre hlbší výskum, vysvetľuje aj doterajší nedostatočný záujem slovenskej umenovedy o túto osobnosť. Podrobne a kriticky analyzuje interpretačné metódy tých málo bádateľov, ktorí sa Mednyánszkemu na Slovensku venovali (K. Vaculík, A. C. Glatz a na Slovensku pôsobiaca Zs. Kiss-Szemán) a sám veľmi erudovane upozorňuje na Mednyánszkeho vrcholnú tvorbu zo začiatku 20. storočia, ktorú z hľadiska ďalšieho vývoja umenia na Slovensku považuje za kľúčovú. Je podľa neho nevyhnutná pre pochopenie problematiky zrodu moderného umenia Slovenska. Abelovský klasifikuje túto etapu jeho tvorby ako dôležité, „ba rozhodujúce ohnivko prvých úvodných dejstiev formovania výtvarnej moderny Slovenska“. (str. 56) Hľadá paralely jeho tvorby s ďalšími osobnosťami hornouhorskej maľby konca 19. a počiatku 20. storočia (E. Halász-Hradil, Ľ. Csordák, J. Rudnay, F. Gyurkovits, K. M. Lehotský, T. J. Mousson a ďalší) a prichádza k záveru, že hoci sa Mednyánszkeho tvorba v domácich, slovenských súvislostiach v umeleckohistorickom kontexte nezastupiteľne vyníma, nevylučuje sa z neho. „Pre maliarsku modernu Slovenska sa stalo príkladom tvorby umelca nelimitovaného, naopak, podnecovaného pomermi kultúrnej periférie. Mednyánszkeho kompromis s európskou modernou „…nebol prejavom váhavosti, nepochopenia dobových štýlových podnetov, ale uváženým výberom … v súhlase s výzvami stredoeurópskeho genia loci.“ (str. 59) Dobovým reakciám na tvorbu umelca sa venuje kapitola Ladislav Mednyánszky v uhorskej tlači 1876 – 1919 od Árpáda Tímára. Zaujímavý výber súdobých kritík poodhaľuje spoločenské pozadie doby vzniku Mednyánszkeho prác a obrovský pozitívny záujem najmä o jeho krajinársku tvorbu („…je to dokonalý umelec a veľký poet krajinomaľby“; „Menyánszkeho Horská krajina je skutočnou namaľovanou symfóniou“; „Musí byť nevyhnutne záhadný, plný symbolizmu a mystiky, veď na svojich obrazoch s tematikou prírody chce vyjadriť práve to, čo je v prírode záhadné, symbolické a mystické. Každá z jeho krajiniek je drámou, dejiskom tragédie, z ktorého práve odišli aktéri, alebo tam mieria.“ str. 64 – 79) Na rozdiel od krajinomaľby sa jeho figurálne kompozície stretali často s nepochopením a v dobovej kritike prevláda pomerne chladné a odmietavé stanovisko tohto typu obrazov („Hneď v prvých dvoch sieňach na nás gánia dve hrozné tváre zvierat v ľudskej koži. Sú to Tuláci baróna Ladislava Mednyánszkeho … Sú to hrozné, odporné typy. Ak toto bolo cieľom umelca, nepochybne ho dosiahol, cieľom básnika Mednyánszkeho formátu by však nemalo byť vyvolávanie odporu. Čo je odporné, predsa nemôže byť umením a v minulosti by ho za takýto prehrešok voči pravidlám estetiky boli dozaista upálili spolu so štetcami i tulákmi na hranici.“ str. 72). Na druhej strane sa stretáme i s úplne odlišnou percepciou tejto časti Mednyánszkeho tvorby. Text nekrológu Aladára Bálinta je k nim zhovievavý: „ …mal rád úbožiakov vytlačených na perifériu spoločnosti, ktorí sa ocitli mimo sféry etických zásad. Ústredným motívom niektorých jeho slávnych obrazov je tulák…Tulák nie je degenerovanou a poľutovaniahodnou ľudskou troskou, ale filozofujúcim, suverénnym človekom, akýmsi ošumelým Übermenschom. Je bratom a spoločníkom Mednyánszkeho, ktorý bol sám svätým tulákom, nad hlavou so šedivou bradou a plešinou si môžeme smelo domyslieť aureolu.“ (str. 78) Medzi autormi textov jednotlivých štúdií sa objavuje aj predstaviteľka najmladšej generácie slovenských historikov umenia Katarína Beňová. Autorka sa vo svojom texte Rané roky – Ladislav Mednyánszky a Strážky venuje miestu, kde tento veľký umelec prežil svoje detstvo, dospievanie a kde vznikli jeho prvé výtvarné práce. Venuje sa kresbám z obdobia 60-tych rokov, keď umelec v Strážkach žil, ako aj dielam z neskorších období, keď sa do Strážok vracal zo svojich štúdií a ciest na dlhšie či kratšie návštevy. Text čerpá najmä z archívnych materiálov Slovenskej národnej galérie, ktorá vlastí zbierku Mednyánszkeho kresieb už od prvých pokusov jeho raného detstva. Popri erudovaných kapitolách, ktoré maďarskí a slovenskí bádatelia venujú problematike jednotlivých etáp Mednyánszkeho tvorby, najčastejším témam a motívom jeho obrazov či vzťahu jeho tvorby k umeniu doby, svojím charakterom a čitateľskou atraktívnosťou vyniká stať Ladislav Mednyánszky a fotografia Zory Ondrejčekovej. Predstavuje fotografický materiál z archívu SNG – dobové fotografie rodiny a priateľov a snímky krajín a miest, ktoré spolu s rodinou či sám navštevoval, ale najmä fotografie ľudí a krajín, z ktorých Mednyánszky čerpal pri svojej maliarskej tvorbe. Tento výnimočný materiál je z veľkej časti dielom významných fotografických ateliérov, preto sú prínosom i pre dejiny fotografie daných regiónov. Záver textovej časti knihy tvorí životopis umelca, vychádzajúci z primárnych historických prameňov (denníky, listy, spomienky, úradné dokumenty ). Druhú časť publikácie tvorí kvalitná obrazová príloha, ktorá predstavuje väčšinu diel prezentovaných na výstave, katalóg týchto diel, podrobný súpis diel Mednyánszkeho z výstav v rokoch 1876 – 1918 a po roku 1918. Publikáciu dopĺňa zoznam výberovej bibliografie. Na záver možno konštatovať, že v rámci Slovenska ide o výnimočný vydavateľský čin. Publikácia je prvou monografickou prácou, v ktorej veľký kolektív autorov obsiahol takmer všetky základné problémy súvisiace s tvorbou umelca, používajúc vedecký aparát a oprostiac sa od subjektívnych „dojmológií“, takých populárnych v textoch monografií slovenských umelcov. Autorka je kunsthistorička (Kol. autorov: Ladislav Mednyánszky, Slovenská národná galéria, Bratislava 2004)
