Malá úvaha o veľkom skladateľovi – nezobudený Neprebudený

Keď som mal asi 10-11 rokov, videl som v televízii film Vysťahovalec, ktorý na mňa zapôsobil ako zjavenie. Bol to vlastne hudobný film, dnes by sa azda povedalo klip či video. Jeho hudobnú zložku však tvorila „vážna“ hudba, jeho obraz zasa v sebe spájal východoslovenské folklórne prvky s nefalšovaným surrealizmom, koreniacim kdesi v dalíovsko-buńuelovských víziách. Osudová tragika sa tu neuveriteľným spôsobom spájala s detskou hravosťou. Oveľa neskôr som sa dozvedel, že režisérom filmu bol východoslovenský génius filmového obrazu a filmového strihu Juraj Jakubisko a skladateľom východoslovenský génius Jozef Grešák. Jakubisko pritom dotvoril obrazovú vrstvu filmu na jestvujúcu hudbu, ktorú tvorili Grešákove Vysťahovalecké piesne pre sóla, zbor a orchester z roku 1961. Hlavná sila syntézy vyvierala zo spoločného východiska oboch tvorcov, východoslovenského folklóru. Bardejovský rodák Jozef Grešák (1907 – 1987) získal základy hudobného vzdelania v centre intelektuálneho diania slovenského katolicizmu, v Spišskej Kapitule. Jeho učiteľom tu bol Fraňo Dostalík (1896 – 1944), jediný slovenský žiak Leoša Janáčka. Dostalík ho nielen povzbudzoval, aby budoval svojráznosť vlastného hudobného prejavu, ale poskytol mu aj orientáciu v aktuálnom európskom hudobnom dianí. Počas tohto štúdia 16-ročný Grešák napísal Komornú symfóniu, o tri roky neskôr dokončil svoju prvú operu Zlatulienka. Grešák, povzbudený aj Josefom Sukom, chcel pokračovať v štúdiu skladby v Prahe, ale Vítězslav Novák reagoval na jeho tvorbu s rovnakou alergiou ako na Janáčka. Grešák na ďalšie štúdiá napokon rezignoval, ostal samoukom a tvorbe sa venoval vtedy, keď cítil dostatok síl a skutočnú motiváciu. Nové sily mu oveľa neskôr dodali najmä povzbudzujúce slová dirigenta Václava Talicha, ktorému roku 1952 predložil svoju vrcholnú zrelú kompozíciu. Bola to práve dokončená opera Neprebudený na vlastné libreto podľa poviedky Martina Kukučína. Bratislavské akademické autority i domáce operné scény však odmietli aj toto dielo. Grešákov hudobný jazyk bol pre nich nepochopiteľne originálny. Má celkom špecifickú melodiku, ktorá pramení jednak vo východoslovenskom folklóre, jednak v novodobej expresívnej deklamácii, má celkom špecifickú rytmiku, kombinujúcu neustálu premenlivosť metra i rytmu, má celkom špecifickú procesovosť, ktorej hutnosť asociuje Janáčka i Weberna, má celkom špecifickú inštrumentáciu, ktorá je neuveriteľne ekonomická a zároveň bohatá. Ani Talichove slová, ani Cikkerovo známe konštatovanie, že Grešák je jediným skutočne originálnym slovenským skladateľom, neuľahčili jeho dielam cestu k poslucháčovi. Život jeho diel narazil na prekážky, no jeho tvorivú žilu už nič nezastavilo. Svoju osobitosť si zdôvodnil nezvyčajnými teóriami o esencii hudobnej reči a jeho druhá jar priniesla množstvo pozoruhodných vitálnych komorných i orchestrálnych diel. Jeho orchestrálne dielo si našlo zasväteného spojenca v dirigentovi Bystríkovi Režuchovi, ktorý „uveril“ v Grešáka a neúnavne presadzoval jeho diela. Organovým skladbám venoval podobnú pozornosť Ivan Sokol. Grešákove hudobnodramatické diela si však cestu na javiská nenašli dodnes. Grešákova prvá opera Zlatulienka sa nezachovala, no nepochybne predstavovala prvé rozkvitnutie autorovho talentu usmerneného učiteľom Dostalíkom. Túto väzbu dokazuje napokon aj Dostalíkova nepredvedená opera Radúz a Mahuliena z roku 1926, ktorej rukopis sa našiel v pozostalosti Zdenka Nováčka. Vrcholným Grešákovým hudobnodramatickým dielom je opera Neprebudený, ktorú dokončil roku 1952 a nanovo revidoval roku 1982. Medzi oboma verziami vznikla opera S Rozarkou podľa novely Vinca Šikulu (1970 – 1973) a monodráma Zuzanka Hraškovie na Hviezdoslavov text (1973). Bystrík Režucha dokázal koncertne predviesť Zuzanku Hraškovie (1975) a Neprebudeného (1987), na operné javisko sa však žiadna z týchto originálnych kompozícií nikdy nedostala. Grešákova hudba sa kedysi hodnotila ako amatérska, čudácka, originálna či geniálna. Hoci zväčša išlo o pochválenie „inakosti“, táto pochvala umožňovala jej tabuizáciu a zabraňovala jej vstupu na naše pódiá i javiská. Grešákova hudba však nie je len „originálna“, aj ona má svoje korene i vzory. Grešák bol po Dostalíkovi jediným domácim nasledovníkom janáčkovskej dramatickej koncepcie hudobného času a tektoniky. Hoci bol celkom jedinečný, dokázal vo svojom jazyku syntetizovať do integrálneho celku odkaz Janáčkovho neofolklorizmu s výdobytkami analytickej avantgardy Stravinského, Bartóka i Weberna. Nepoznám iný príklad živej syntézy takých heterogénnych východísk v celej európskej hudbe. Grešákovo operné dielo svojím humanizmom nadväzuje na najpokrokovejšie úsilie umenia 20. storočia. Jeho operné námety pochádzajú z diel slovenskej klasiky, pričom spoločným menovateľom všetkých je úžas nad sociálnou či kolektívnou dehumanizáciou, ktorá vedie k ponižovaniu a k likvidácii „cudzieho“ či „slabšieho“ jednotlivca (sirota, mentálne retardovaná). Ak je obetovanie svojich „slabých“ a „cudzích“ prejavom zverskosti spoločnosti, schopnosť obrániť si svojich „cudzích“ a svojich „slabých“ predstavuje skúšobný kameň stupňa jej humanity. Grešákovi hrdinovia sú domácimi variáciami Büchnerovho-Bergovho Wozzecka. Je naozaj také ťažké nájsť skutočný dôvod nezobudenia Neprebudeného, s ktorého autorom sme naložili ako brat so Šikulovou Rozarkou? Film Vysťahovalec vytvorili v košickej televízii dvaja géniovia. Dnešní absolventi filmovej réžie dobre poznajú Jakubiskove rané, zrelé i nové diela. Dnešní absolventi skladby nikdy v živote nepočuli ani notu od Grešáka, nepoznajú dokonca ani jeho meno. Neprebudený nebol nikdy inscenovaný, nikdy nebol nahratý, nikdy nevyšiel na CD – ako všetky ostatné diela slovenského génia Jozefa Grešáka.