Ako sa dalo čakať, pri stom výročí vzniku Československej republiky sa možno stretnúť nielen s oceňujúcimi – až kontraproduktívne oslavnými – článkami, ale aj s mnohými kritikami, neobjektívnymi a skresľujúcimi hodnoteniami a, samozrejme, aj so lžami. Tento široký diapazón v hodnotení spoločného štátu nielen Čechov a Slovákov, ale aj národností, ktorý vznikol v októbri 1918 svedčí o tom, že Československo, hoci už dvadsaťpäť rokov neexistuje, bolo významným fenoménom v strednej Európe a jeho vznik a existencia nedáva pokoj mnohým ani dnes. O posune v hodnotení tohto štátneho útvaru svedčí nielen to, že sa dnes stretávame s jeho kritikou a odsudzovaním nielen zo strany mnohých Nemcov, Maďarov, Poliakov a nasledovníkov slovenského autonomistického smeru, ale dokonca už aj v Česku. Zatiaľ čo predtým sa kritizoval a démonizoval väčšinou len Beneš a Masaryk bol dlho nedotknuteľný, nastal v našej súčasnosti posun. Kritizuje sa už samotný vznik tohto štátu, ktorý vraj Masaryk založil na lži (!) a stvoril nové Rakúsko-Uhorsko – ale bez jeho predností, zato so všetkými jeho nedostatkami, ktoré sa vraj v rokoch 1918 – 1938 ešte vyhrotili. Tou lžou sa rozumie, samozrejme, „československý národ“, ktorý bol účelovou dobovou konštrukciou, ale ďalej sa to už menej informovanému čitateľovi nevysvetlí. Ponecháva sa stranou, že tú „lož“ nevymyslel ani Masaryk, ani Beneš, že vznikla v Prešporku na začiatku 19. storočia a zrodila sa v hlavách takých osobností, ako bol Ján Kollár, František Palacký, Pavel Jozef Šafárik a ďalší. Táto spočiatku len kultúrna a literárna koncepcia na posilnenie pozícií vtedy slabého českého a ešte slabšieho slovenského národa mala za cieľ spojiť sily a spoločne odolávať nepriateľskému tlaku okolia – predovšetkým germanizácii a maďarizácii. Masaryk a jeho spolupracovníci koncom 19. a na začiatku 20. storočia túto myšlienku využili vtedy, keď vznikli aj „politické“ podmienky na jej uplatnenie a presadenie na Západe, ktorý vtedy o nás veľa nevedel a mnoho toho nevie dodnes. Ak diskutujete s niekým, kto zastáva názor podporujúci tú údajnú Masarykovu „lož“ a opýtate sa ho, na akej pravde bola založená Rakúsko-uhorská monarchia, tak vaša otázka zostane nezodpovedaná…
Už pri vzniku republiky jej prvý prezident Masaryk upozorňoval na to, že v demokratickej republike si Nemci a Maďari budú musieť zvyknúť na to, že stratili svoje postavenie nadradených vládnucich národov a stali sa iba „rovnoprávnymi“ národmi s Čechmi a Slovákmi. A to bol práve stav, s ktorým sa ani Nemci a ani Maďari nehodlali zmieriť a urobili všetko preto, aby tento štát zničili, a to sa im v rokoch 1938 – 1939 aj podarilo. Je len veľkým klamstvom, ak niekto dnes napíše, že „samotný fenomén menšín ani zložitosť slovensko-maďarských vzťahov nevznikla spolu s Československom. To bolo rovnako mnohonárodnostným štátom ako Rakúsko-Uhorsko, vymenili sa v ňom však úlohy“. Porovnávať postavenie Slovákov v Uhorsku s postavením Maďarov v Československu slovami „vymenili sa úlohy“ je hrubým falšovaním skutočnosti a ani tu netreba vymenúvať konkrétne udalosti či už okolo slovenských škôl, prenasledovania slovenských vlastencov za novinové články a väzenia Hlinku, Šrobára, Jurigu atď. Históriu nemožno zmeniť, ale možno ju vykladať skreslene, neobjektívne, klamlivo. Ale napokon sa všetko vráti zhruba na tú strednú cestu – ani oslava, ani dehonestovanie, ale snaha o objektivitu, ktorú hlásal už staroveký historik Tacitus (56 – cca 117 nášho letopočtu), keď požadoval, aby historici písali – Sine ira et studio – Bez hnevu a zaujatosti.
Tabuľa v Komárne na pamiatku vysídlených Slovákov z Maďarska. Vedľa pomník v Dvoroch nad Žitavou – texty na pamiatku obetí, vysťahovaných a násilne odvlečených atď., sú v slovenčine, maďarčine, hebrejčine a rómštine. Umučených a spálených tam akosi vypadlo a aj to, že Maďari neboli ani umučení ani spálení, ale napriek tomu sú tu na jednej úrovni so Židmi. Tabule okolo pomníka majú nápisy: Dachau, Buchenwald, Mauthausen… a popri nich v rovnakom vyhotovení a na rovnakej úrovni aj Gyór, Bonyhád atď. Čiže kladú na jednu úroveň koncentračné a likvidačné tábory s miestami, kam odchádzali vysídlení Maďari v rámci výmeny obyvateľstva.
Na 21. svetovom kongrese historických vied, ktorý sa uskutočnil v Amsterdame 22. – 28. augusta 2010, vystúpila jedna účastníčka s tézou, že história je neviestka, ale počestná neviestka. Môžem len hypoteticky premýšľať o tom, čo mala na mysli, ale možno práve to, že história má v sebe aj akýsi samoočisťovací, ak chcete sebazáchovný mechanizmus. Možno ju síce znásilniť (to ešte nemusí znamenať, že ona sama je neviestka; k tejto jej povesti skôr prispievajú takí autori, ktorí ju znásilňujú a snažia sa z nej tú neviestku urobiť) v záujme mocných, ale nie je to stav trvalý a po kratšej alebo dlhšej dobe sa vždy vracia na tú zlatú strednú pozíciu. Práve dvadsiate storočie má na to veľa príkladov, ktoré sú všeobecne známe a nebudem nimi preto čitateľa zaťažovať. Ale tie pokusy o znásilňovanie dejín sa stále opakujú…
Mnoho zla v tejto oblasti – pri poznávaní minulosti slovami veľkého nemeckého historika Leopolda von Rankeho (1795 – 1886) „wie es egentlich gewesen ist“ (ako to v skutočnosti bolo) – robia nielen spomenutí autori historických diel, ktorých obsah bol/je diktovanú či už ideologickým tlakom, alebo predpojatosťou triednou či národnostnou (najnovšie je v móde aj gendrová predpojatosť) ale aj jednosmerne orientovaní publicisti, ktorí vo svojich často siahodlhých materiáloch zostávajú napriek svojmu „rozvodnenému“ peru či klávesnici stále len na povrchu opisovaných javov. Príkladom z posledných dní je materiál od Petra Morvaya o tom, ako sa Maďari stali „v mnohých ohľadoch druhoradými občanmi a diskriminovanou menšinou“ v Československu. Iste to mnohí tak cítili a cítia aj dnes, hoci nato nemajú ani ten najmenší dôvod a medzi postavením maďarskej menšiny v Československu a postavením českej a slovenskej menšiny pred rokom 1918 je priepastný rozdiel. Ostatne – svedčí o tom aj samotné priezvisko autora. Ak sa nemýlim, jeho rod má korene na Morave a vysťahoval sa do Uhorska zrejme ešte za monarchie. Preto je aj Morvay, lebo inak, ak by sa vysťahoval do národnostne tolerantného prostredia, volal by sa alebo Moravský, alebo Moravec… Autor sa na viacerých miestach svojho materiálu rozplýva nad nešťastím maďarskej menšiny bez toho, aby čitateľovi odôvodnil, prečo v strednej Európe, ale aj v iných oblastiach sveta neexistujú etnické hranice – a tie neexistujú dokonca ani na mnohých ostrovoch, hoci tam by na etnicky homogénne územie boli ideálne podmienky. Tej prenasledovanej a diskriminovanej menšine sa v Československu darilo a dnes na Slovensku darí dobre, súdiac podľa jej početnosti a inštitúcií – škôl, divadiel atď., ktoré prekvitajú. A napriek tomu nespokojnosť stále trvá. Na rozdiel od „spokojnej“ slovenskej menšiny v Maďarsku. Ale to je iná kapitola a nechcem to tu podrobnejšie rozoberať. Ak chcel autor informovať o činnosti Fórum inštitútu aj neodborníkov (lebo odborníkom je činnosť šamorínskeho ústavu dobre známa), jeho článok splnil účel, ale inak je plný poloprávd a nepresných informácií. Zabudol napríklad uviesť, že viacerí príslušníci maďarskej inteligencie sa v medzivojnovom Československu – napríklad ľavicová Kassákova skupina v Nových Zámkoch, ale aj iní – cítili lepšie ako v Maďarsku a oceňovali napríklad aj Maďarskú spoločnosť pre vedu literatúru a umenie v Bratislave, založenej z Masarykovej iniciatívy a za jeho peniaze. Je nemysliteľné, aby napríklad gróf István Bethlen alebo regent Miklós Horthy iniciovali v Budapešti postavenie pomníka Jánovi Kollárovi, tak ako inicioval opravu Madáchovho hrobu a postavenie jeho pomníka v Dolnej Strehovej prezident Masaryk pri svojej ceste po južnom Slovensku v roku 1930. To sú do očí bijúce fakty dosvedčujúce rozdiely medzi postavením maďarskej a slovenskej menšiny v týchto štátoch vtedy a aj dnes. Občania obce Mlynky by mohli rozprávať…
Morvay tiež zabudol konfrontovať aj menej známe problémové veci v súčasnosti. Napríklad skutočnosti svedčiace o úmyselnom skresľovaní dejín na južnom Slovensku v oblasti historickej pamäte (napríklad pomník v Dvoroch nad Žitavou a viaceré tabule o „odvlečených Maďaroch“), ale aj v každodennom živote – iba maďarské plagáty a vývesky aj na oficiálnych tabuliach obecných úradov a podobne. V skutočnosti sú na južnom Slovensku dnes diskriminovanou menšinou – Slováci. To Morvayovi celkom uniklo.
Foto: Autor
Úvodné foto: Jozef Schwarz
