Vždy, keď svet stojí nad priepasťou hospodárskej krízy, rodia sa jednoduché riešenia. Rovnako ako po teroristických útokoch 11. septembra 2001, aj v súčasnej dobe globálnej krízy zo všetkých strán počúvame, že ekonomiku môžeme naštartovať, len ak budeme nakupovať. Je jedno čo, od koho, a za akých okolností.
Reklama na nespočetné množstvo výrobkov útočí zo všetkých kútov a v každom období. Od New Yorku až po Hnúšťu. Na Vianoce, Veľkú noc či Deň detí. Keďže MDŽ pomaly začalo vychádzať z módy, bolo potrebné ho okamžite nahradiť Valentínom alebo pridaním Halloweenu ku Dňu všetkých svätých. Nestačí? Koniec-koncov aj samotná pamiatka zosnulých poskytuje slušný priestor. Sviečky všetkých druhov, farieb, vôní, kahance, gýčoví, ale aj menej gýčoví (ale o to drahší) anjelikovia. Spotrebiteľ viac menej ani nemá šancu, aby sa pri tom všetkom zamyslel, čo vlastne potrebuje, čo z toto všetkého podľa reklamy „musí mať“ a čo mu naozaj prináša úžitok alebo robí radosť. Ak sa aj chcete brániť, firmy sú vždy o krok vpredu, vždy pripravené „ponúknuť“ vám nový výrobok alebo službu. Dá sa vôbec pred nimi ujsť? Ako byť uvedomelým spotrebiteľom, keď celý marketingový priemysel existuje preto, aby nám v tom zabránil?
Ruku na srdce, kto z nás naozaj vie, aký výrobok kupuje? A teraz nemáme na mysli názov produktu, ktorý je zaznamenaný v databáze registračnej pokladne, ale jeho skutočný obsah. Čím všetkým musel výrobok prejsť, kým sa dostal do vášho nákupného košíka? A čo všetko ešte bude musieť absolvovať na svojej „pozemskej púti“? Čie ruky ho vyrobili, za akých platových podmienok, koľko energie bolo potrebné na jeho vytvorenie, koľko oxidu uhličitého a iných škodlivých látok vzniklo ako vedľajší produkt? Koľko percent z ceny ide výrobcovi a koľko obchodným reťazcom, z ktorých mnohé patrične „využívajú“ svoje monopolné postavenie na trhu?
Zelená stránka veci
Vplyv na životné prostredie? Áno, ten zvažuje väčšina zákazníkov. Ale len v prípade, že sa priamo týka ich peňaženky, čiže len vtedy, ak je ekologický výrobok lacnejší alebo spotrebuje menej energie pri svojej činnosti. Málokoho však zaujíma ako ekologicky sa vyrobil a aký bude jeho vplyv na životné prostredie na smetisku. Ale pozor! Netreba sa nechať oklamať ani výrobkami, ktoré vyzerajú na prvý pohľad priateľské voči prírode. Aj akumulátory do elektromobilov bolo treba vyrobiť, počas životnosti ich musíme (neefektívne) nabíjať a nakoniec aj zlikvidovať. Na každý z týchto úkonov je potrebná elektrická energia. To isté platí o solárnych paneloch, energii z biomasy či bezpapierovej komunikácii cez počítač. Odpovedať tak na otázku, čo je ekologickejšie, nie je vôbec jednoduché.
V poslednej dobe sa na všetkých svetových fórach diskutuje o globálnom otepľovaní, ktoré majú na svedomí skleníkové plyny. Koncentrácia CO2 sa od roku 1750 (teda od začiatku priemyselnej revolúcie) zvýšila o 31 percent. Toto je výrazne viac ako v ktorejkoľvek dobe za posledných 420-tisíc rokov. Treba preto dať bokom všetky teórie o prirodzenom cykle Zeme či o slnečnej aktivite, v ktoré by radi uverili veľkí znečisťovatelia ovzdušia, a pozrieť sa pravde do očí. Hoci by sa mohlo zdať, že tento problém sa bežných ľudí netýka, opak je pravdou. Pre koho tie továrne vyrábajú? Komu všetky tie produkty krížom-krážom cez celú zemeguľu prepravujeme? Domácnosti síce neprodukujú ani zďaleka také množstvo emisií ako priemysel či poľnohospodárstvo, ale dopyt po energiách vytvárame my – spotrebitelia (kúrením, elektrospotrebičmi, kúpou tovaru či potravín). Približne dve tretiny emisií skleníkových plynov sa vytvárajú pri výrobe energií. Za každým kúpeným výrobkom sa skrýva obrovské množstvo energie nevyhnutnej na jej obstaranie, prípravu, výrobu a dopravu. Je to energia, ktorú síce nevidíme, ale spotrebúvame. A to ešte nehovoríme o tom, aké obrovské množstvo vody spotrebuje priemysel. V Spojených štátoch amerických na výrobu jedného automobilu treba približne 38 miliónov litrov vody, v Kanade približne 180-tisíc litrov vody na výrobu jednej tony novinového papiera. Miliardy litrov denne míňajú tepelné elektrárne, ktoré spaľujú palivo kvôli výrobe elektrickej energie. Koľko mobilných telefónov, HiFi veží, DVD a video prehrávačov alebo počítačov ste si kúpili za posledných päť rokov? Ako často vymieňajú manažmenty firiem vozový park a koľko kilometrov ročne najazdíme? Čo z toho naozaj potrebujeme? Nie, my radšej dva týždne hľadáme televízor, ktorý má čo najnižšiu spotrebu namiesto toho, aby sme porozmýšľali nad tým, či naozaj všetky tie funkcie potrebujeme a či sa radšej namiesto „plazmy“ nevyberieme na prechádzku do hôr alebo do múzea.
Ani vlastné zdravie nás nezaujíma
Aj vy už ste kúpili nový krém, ktorý okamžite vyhladí všetky vrásky a vráti vašu kožu o dvadsať rokov späť? Tak potom asi neviete, že minerálne oleje v kozmetike nedodávajú koži žiadne minerály, ale je to len názov označujúci fragment ropy. Nuž, asi nemožno očakávať od ľudí, ktorí sa dajú stiahnuť masovou reklamou a lákavým obalom (dokonca aj keď ide o ich vlastné zdravie), že sa budú zaujímať o zdravie či životné podmienky niekoho na druhom konci planéty. Asi aj preto v Bratislave nemajú obchody zamerané na Fair trade dlhú životnosť. Prídu a po krátkom čase na dverách visí tabuľa „likvidácia predajne“. Zrejme nákupuchtiví občania tak milujú transnacionálne korporácie, že radšej kúpia dve nekvalitné tabuľky niečoho, čo by rado bolo čokoládou, ako by zaplatili viac za jednu kvalitnú čokoládu a zodpovedne prispeli na živobytie niekomu, kto na ňu vypestoval kakao. Pri výrobe produktov označených logom Fair Trade sa uprednostňujú miestne prírodné materiály získané dlhodobo udržateľným spôsobom, obnoviteľné zdroje energie a šetrné poľnohospodárske postupy. Výrobcovia Fair Trade (prevažne z rozvojových krajín – Latinskej Ameriky, Afriky, Ázie) majú za svoju prácu zaručenú minimálnu mzdu, ktorá im zabezpečí dôstojný život a ktorá sa nemení ani s poklesom cien komodít na svetovom trhu. Zároveň majú zabezpečenú základnú sociálnu a zdravotnú podporu. Detská práca je v prípade Fair Trade vylúčená.
Keď už pre niekoho nie sú dôležité argumenty o Fair trade, nezaberá ani životné prostredie, aj keď v ňom žije, malo by zavážiť aspoň jedno. Ochrana toho najcennejšieho čo máme – vlastného zdravia. Napriek tomu, priznajme si, koľkí z nás venujú pozornosť aspoň zloženiu potravín, ktoré kupujeme? Možno si tí, ktorí chcú schudnúť, pozrú obsah kalórii či cukru, mamičky obsah výživy pre kojencov. Raz za čas obletí internet mail o karcinogénnosti nejakého výrobku. Málokto z nás sa však reálne zaujíma o to, čo konzumuje. Že dnes už škodí všetko a vybrať sa nedá nič? Nuž, to je stav, ktorý sme vybudovali vlastnou ľahostajnosťou a nerozumným spotrebiteľským správaním. Koľkí z nás si povedia, že biozelenina, biocestoviny, či biomäso sú pridrahé a nemôžu si ich dovoliť? A popri tom si spokojne naložia vozík keksíkmi, zmrzlinou, kolou, „chipsami“ a kopou iných vecí, ktorých konzumácia ich telo ani trochu nenadchne. A cena nákupu sa vyšplhá do výšky, za ktorú by sa dali biopotraviny nakúpiť na celý týždeň. Niet sa čomu čudovať, že výrobcovia nehľadia na kvalitu potravín, ale hlavne na to, aby boli lákavé, farebné a sladké. Sami sme im to dovolili.
Je šetrnosť uvedomelosť?
Paradoxom je, že svojím spotrebiteľským správaním nielenže často nevedomky škodíme iným ľuďom, ale najmä sebe. Podľa Slovenskej bankovej asociácie, ktorá vytvorila index finančnej gramotnosti I-FiG, ktorý meria schopnosť klientov vykonávať efektívne rozhodnutia v oblasti riadenia a správy osobných financií na základe analýzy dostupných informácií, Slováci dosiahli hodnotu I-FiG vo výške 56%. Len necelá pätina respondentov ohodnotila svoju finančnú vzdelanosť lepšie ako priemerne. Nemožno sa tak čudovať, že potom svoje peniaze mnohoráz nezmyselne vkladáme do bánk, do rôznych fondov, o nebankových inštitúciach nehovoriac. Rozhodnutia vykonané na základe nerozvážnosti alebo neinformovanosti nás pripravujú o nemalé peniaze. Neprekáža vám to? Tomu, aby ste tieto peniaze zarobili, musíte venovať istý čas. Nestálo by za to radšej rozumne nakupovať a investovať premyslene? O to menej času musíte potom stráviť v práci a môžete sa venovať svojej rodine, priateľom, koníčkom. Pojem uvedomelý spotrebiteľ sa zamieňa skôr so spotrebiteľom šetrným. Navyše prvoplánovo šetrným. Takým, ktorý sa snaží nakúpiť lacno a akciovo, ale radšej by si dal koleno prevŕtať a štyrikrát obehne všetky Lidle a Tescá než by kúpil nejakú drahšiu vec. Aj keď oveľa menej kvalitnú. Uvedomelého spotrebiteľa by dnes nemala charakterizovať šetrnosť, ale schopnosť pozerať sa na fenomén spotreby komplexne. Nie, netreba pátrať po mene konkrétneho obyvateľa Kostariky, ktorý vypestoval banány nachádzajúce sa na pulte v samoobsluhe. Urobiť si však aspoň približný prehľad kde sa asi potraviny, kozmetika, či oblečenie berú, ako sa vyrábajú a ako asi môžu vplývať na naše zdravie, nie je až tak náročné. Venovať pár minút zamysleniu sa, ako môžem svojím nákupom ovplyvniť svoj život, ale aj životy iných ľudí niekde ďaleko. Ignorovať reklamu v dnešnom svete nie je prakticky možné a nebolo by to zrejme ani veľmi rozumné. Je dôležitým zdrojom informácií o nových produktoch či vylepšeniach. „Uvedomenie si“ spočíva v tom, že reklamu budeme brať len ako jeden zo zdrojov informácií a nie ako smernicu Európskej únie pre to, čo a koľko máme nakupovať. Ak vypneme mozog len čo prejdeme bránou nákupného strediska, nečudujme sa, že je tu vždy niekto kto bude veľmi rád rozmýšľať za nás. A určite nie vždy v náš prospech.
