O mentálnej výbave našich pravicových politikov som nikdy nemal vysokú mienku, ale to, čo predvádzajú v predvolebnej kampani, presiahlo všetky medze. Zrejme podľa príslovia – podľa seba súdim teba, tárajú sprostosti, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani Norika Mojsejovna.
Majstrami v tejto kategórii sa stali volebné klipy KDH, v ktorých ustarostený Figeľ varuje pred socialistickými vládami, a teda pred gréckou cestou s tým, že načerveno vyfarbuje ohniská nákazy. A tak sa dozvedáme, že zlí socialisti doviedli na samotný pokraj krachu Grécko, Taliansko a Španielsko. Bolo by to pekné, ak by na tom bolo aspoň zbla pravdy. Skutočnosť je však taká, že posledných osem rokov pred vypuknutím krízy v Grécku vládla Karamanlisova pravicovo-konzervatívna Nová demokracia. Papandreovi socialisti z Pasoku (Panhalenska socialistická strana) prevzali krajinu už v čase hlbokej krízy pred sotva dvoma rokmi a za obrovských obetí zachraňujú to, čo sa ešte dá. Rovnako ma „pobavilo“, keď som sa dozvedel, že taliansky expremiér Silvio Berlusconi je „podlý socialista“, ktorý svojou nezodpovednou politikou doviedol Taliansko tam, kde je dnes. Ako-tak by sa toto trápne a hlúpe strašenie mohlo blížiť skutočnosti, len čo sa týka Zapaterovho Španielska.
Zaujímavé však je, že volebné klipy KDH nič nehovoria o pravicovom premiantovi v Írsku, v ktorom majú najnižšiu 12-percentnú rovnú daň a zároveň finančný a ekonomický kolaps na krku. Figeľ takisto nič nehovorí o Portugalsku, ktoré dlhé roky spravovali pravicové vlády a dnes je na tom po Grécku asi najhoršie. Čuší aj o Belgicku či Británii, v ktorých miera zadlženosti je taká astronomická, že ich ekonomický kolaps je len otázkou času.
Neviem, čo za „experta“ tvorcom volebnej kampane KDH našepkal, že priemerný slovenský volič je na tom s inteligenciou na úrovni stredne ťažkej oligofrénie (asi testovacou vzorkou bolo ich tvrdé jadro), každopádne však každého, kto nie je dlhodobým chovancom sociálneho ústavu, by takáto hrubozrnná demagógia mala urážať. Nehovoriac o tom, že by sa mal pýtať ďalej. Napríklad, ako je to možné, že ekonomicky najzdravšie štáty sú práve severské krajiny, v ktorých „socializmus“ a masívne prerozdeľovanie vytvorených statkov je priam politickou normou. Alebo, kam viedol pravicový populizmus v takom Grécku, v ktorom pravicové vlády vytvárali podmienky na ľahké daňové optimalizácie (skrátka netrestali úspešných), čo nakoniec viedlo k tomu, že neplatenie daní sa stalo národným športom. Grécki oligarchovia vyvážali obrovské finančné sumy z domovskej krajiny, aby následne v Londýne skupovali celé štvrte nehnuteľností, až nakoniec dane v Grécku platila len stále viac chudobnejšia stredná trieda. To potom logicky vyústilo tam, kde muselo. Štát mal čím ďalej, tým viac záväzkov, pretože pravicoví populisti nenašli v sebe odvahu urobiť nepopulárne opatrenia, nenašli však ani odvahu čeliť masívnym daňovým únikom. A tak, kým sa Grécko čím ďalej viac a viac prepadalo do dlhovej špirály, oni miesto ťažkých a nepopulárnych opatrení, teda zvyšovania daní či znižovania mandatórnych výdavkov, veselo falšovali štatistiky.
Naša pravica robí niečo podobné. Vytrvalo, hlúpo a priehľadne falšuje našu skutočnosť. Ďalším z repertoáru jej strašenia je vraj akútne nebezpečenstvo ústavnej väčšiny Smeru (v pomernom volebnom systéme je to absolútne nerealistické). Z lží podobného kalibru by som ešte rád spomenul hrozbu, že ak príde Smer k moci, siahne na dôchodky (štyri roky bol pri moci a nič také sa nestalo), či zruší rovnú daň (tiež sa nič také nestalo).
Z tohto pohľadu sa zdá, že pravica pri kampani ráta nielen s epidemicky rozšírenou oligofréniou u slovenských voličov, ale aj s masívnou stratou pamäti. Ja však verím, že s inteligenciou slovenského voliča to také zlé nebude, a trápne, tupé a demagogické strašenie, ktoré pravica od roku 1998 viac či menej úspešne používa na udržanie sa pri moci, už takmer nikoho neoklame.
