Tak ako jabĺčko na skrini rozvoniavajú nám spomienky na letné dni v Drienove. Vynára sa krajina v ostrom letnom slnku a potom vo večernom súmraku, posedenia pred domom, zvuk heligónky, skromný malebný domček učupený na konci sveta, ktorý sa volá Hlaštovina, zelené lúky posiate žltými kvetmi, ďaleký obzor a na ňom mierne pahorky hôr splývajúce s oblakmi, stromy kráčajúce spoza kopca ako hrdí pešiaci a ich druh, ktorý podľahol vetru a k oblohe dvíhal svoje poskrúcané korene. Vynárajú sa spomienky na rozprávanie, smiech a spev, na čistý vzduch a čisté srdcia tých, ktorí ho dýchajú. Na kultúrny dom, ktorý bol kedysi kinosálou, divadlom, a život doňho vrátili obrazy a ich maliari, na malý obchodík, kde ste mohli kúpiť všetko, čo potrebujete k životu a nájsť všetko to, čo sa za peniaze kúpiť nedá – pohostinnosť, milé slovo a ochotu pomôcť. Lebo tam, na konci sveta, vlastne všetko začína. Minulé leto sympózium ožilo a odvtedy už uplynula jeseň aj zima a po jari sa z konca stane začiatok, zahryzneme do jabĺčka, do spomienok, ktoré sme opatrovali a nadýchneme sa vône nového drienovského leta.
Takto si v sprievodnom texte k výstave, ktorú v oživenom Klube umelcov Filkornarts v Bratislave na Dostojevského rade môžete vidieť do konca apríla, spomenula na vlaňajšie Lúčne sympózium Lenka Bátorová. Výstavu pripravili spolu s Magdou Modrovičovou a kurátorom sympózia umeleckým historikom Bohumírom Bachratým nielen ako spomienku ďalších účastníkov, teda Ladislava Bergera, Vladimíra Kudlíka, Jána Kuchtu, Evy B. Linhartovej a Ivana Popoviča. Vnímajú ju ako inšpiráciu tým, ktorí sa v Klube umelcov zastavia na kávu, pohár vína či kus reči a ako spoločníkov si vyberú obrazy, ktoré vznikli vlani v drienovskom plenéri.
Ako uvádza M. Modrovičová, koncept maľby v plenéri pochádza z obdobia barbizonskej školy (19. storočie) Cieľom maliarov tvoriacich v okolí francúzskej dediny Barbizon na juh od Paríža bolo odvrátenie od strnulých klišé krajiny komponovanej v ateliéri a návrat k reálnej krajine, k priamemu pohľadu na ňu. Sympózium v Drienove bolo podľa nej zvláštne a nadprirodzené tým, že výtvarníkov vytrhlo z mora ľudí a prenieslo do sveta veľkých a odľahlých lúk, v ktorých, nebyť oblohy občas preťatej drôtmi elektrického vedenia, ani by sme neverili, že tam už niekedy pred nimi bol nejaký človek.
A prečo Hont, Krupinská planina, Drienovo so 125 obyvateľmi, ale zato s prvou zmienkou v roku 1256? To sa rečnícky spytuje Bohumír Bachratý. A hneď si aj odpovedá: Všade okolo tiché lesy, lúky, polia, dobrí ľudia, samoty a lazy, vôňa lúčnych kvetov na zemi a hore vysoké modré nebo a plávajúce biele lode oblakov. Krajina ako stvorená na kreslenie, maľovanie, fotografovanie. Boli sme očarení. S pokorou sme vnímali podoby i dušu tejto krajiny. Veľká inšpirácia. Preto áno.
A áno, ako zaznelo na vernisáži výstavy, aj kvôli ľuďom (ktorí tú vernisáž prišli z Drienova ozdobiť), čo sympózium prichýlili a obohatili duchom svojho kraja, Jozef Hukel, starosta Drienova, Ján Šmondrk z Hontianskych Nemiec, Vladimír Babic zo Senohradu, ale aj finančným príspevkom (Mestský úrad Krupina).
A prečo aj kvôli nim? Lebo umenie, nech by stvárňovalo čokoľvek, napríklad aj tie vlaňajšie voňavé lúky prenesené prostredníctvom výstavy z Hontu do Bratislavy, je vždy aj výpoveďou o ľuďoch.
