Po januárovom zvýšení cien ruskej ropy a plynu pre Bielorusko sa vo všeobecnosti očakáva, ako bude Lukašenkov režim reagovať na hrozbu zhoršujúcej sa hospodárskej situácie. Jedným z prvých prejavov blížiacich sa problémov sú zrejme nedávne výmeny na najvyšších postoch v KGB, vo veľkých petrochemických podnikoch i očakávaná výmena premiéra. Lukašenko sa obklopuje vernými spojencami a zdá sa, že sa prostredníctvom ďalšieho upevňovania svojej moci pripravuje na horšie časy. V Bielorusku boli 17. júla 2007 odvolaní predseda výboru štátnej bezpečnosti (KGB) Stepan Sucharenka a jeho prvý zástupca Vasil Dzemjansej. Oficiálny dôvod ich odvolania sa podľa Lukašenka týkal „poklesu pripravenosti, disciplíny a profesionality v každej oblasti činnosti KGB, ktorá prerástla do zlyhaní v mnohých záležitostiach“. Na najvyšší post v tejto inštitúcii bol následne menovaný doterajší šéf prezidentových bezpečnostných síl Jurij Žadobin. Len pár dní potom, 21. júla priniesol denník Kommersant informáciu, že prezident Lukašenko podpísal dekrét, ktorým zbavuje funkcie terajšieho premiéra Sjarheja Sidorského. Hoci hovorca predsedu vlády označil takéto reči za „pochybné fámy“, nemenovaný zdroj z najvyšších bieloruských politických kruhov túto záležitosť potvrdil a dodal, že prezidentský dekrét vstúpi do platnosti „v najbližších dňoch“. Personálne výmeny neskončili ani v poslednom júlovom týždni. Lukašenko 23. júla 2007 odvolal najvyšších predstaviteľov najväčších štátnych ropných a plynárenských firiem: Beltransgas, Bieloruská ropná spoločnosť a Bieloruský štátny petrochemický priemyselný koncern. V tomto prípade boli oficiálnou zámienkou zlé hospodárenie výsledky. Príčiny uvedených presonálnych výmen však treba hľadať najmä v súvislosti so začiatkom zhoršujúcej sa hospodárskej situácie v Bielorusku po ruskom zvýšení cien ropy a plynu a s avizovaným začiatkom rozsiahlej privatizácie, ktorá sa dotkne aj spomínaných veľkých ropných a plynárenských firiem. Tieto faktory intenzívnejšie vplývajú na prebiehajúci mocenský boj okolo Lukašenka, ktorý sa ukázal aj pri uvedených výmenách. Jedným z jeho prejavov je aj dlhodobý a verejne známy konflikt medzi dvoma silovými zložkami bieloruskej štátnej moci – KGB a ministerstva vnútra. Odvolanie Sucharenka a jeho nahradenie Žadobinom, ktorý doteraz pôsobil v rámci ministerstva vnútra, treba chápať ako posilnenie skupiny pôsobiacej práve v tejto mocenskej zlož-ke. Nie je bez zaujímavosti, že Žadobinovym patrónom je Viktar Lukašenko, 31-ročný prezidentov syn, ktorý momentálne zastáva vysoký post v bezpečnostnej rade štátu, kde má na starosti kontrolu bieloruských bezpečnostných agentúr. V tejto súvislosti treba spomenúť aj to, že za Sucharenkom stál ďalší vplyvný muž bieloruskej politiky – predseda bezpečnostnej rady štátu Viktar Šejman, ktorý je zároveň významným podnikateľom so silným osobným záujmom na privatizácii bieloruského petrochemického priemyslu. Očakávaná výmena na poste premiéra asi neprinesie žiadne významnejšie prekvapenie. Hovorí sa, že Sidorského by mal nahradiť bývalý minister vnútra Uladzimir Namuvau. Aj tento fakt nasvedčuje, že skupina pôsobiaca v rámci štruktúr ministerstva vnútra si v Bielorusku posilňuje svoje pozície. Ide o prezidentových najvernejších ľudí, ktorí by mu mali v nadchádzajúcom neľahkom období zhoršujúcej hospodárskej situácie aspoň načas pomôcť udržať si moc. Je totiž zjavné, že bieloruský hospodársky model nie je v podmienkach zvýšených cien ruskej ropy a plynu dlhodobo udržateľný. V čase, keď v Bielorusku začne klesať relatívne ešte vždy celkom solídna životná úroveň je pravdepodobné, že Lukašenko začne pod nohami strácať politickú pôdu. Práve lojálne mocenské zložky môžu pre neho byť aspoň dočasnou oporou. Možno mu to bude stačiť aspoň do času, kým sa sprivatizujú najlukratívnejšie časti bieloruského priemyslu. Autor pôsobí na Inštitúte politológie FF PU