Ľud vládne, ak má na to podmienky

Demokracia u nás po dlhom období temna opätovne zapustila korene pred niekoľkými rokmi. Nepadlo nám šťastie do lona. Nezaraďujeme sa medzi tzv. tradičné demokracie, kde ,,vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud“ funguje oveľa dlhšie. Aj napriek tomu dnes môžeme konštatovať, že aj Slovensko po rokoch ,,demokratickej konsolidáci“ patrí medzi elitný klub liberálnych demokracií. Zdá sa, že sa už nemusíme obávať politického prenasledovania či politicky motivovaných vrážd. Aj keď sa zvykne hovoriť: nikdy nehovor nikdy. Starosti by nám však mali robiť rôzne problémy, ktoré demokraciu oslabujú a zároveň ohrozujú jej efektívne fungovanie. O čo konkrétne ide? Politická elita musí dbať na občanov Pre demokraciu a jej napredovanie je dôležité, aby verejná ekonomika dokázala zabezpečiť primeranú životnú úroveň občanov. Občan sa na politickom živote podieľa väčšmi, keď sa nachádza v dobrej ekonomickej situácii. Štát by mal disponovať silnou strednou vrstvou. Pre demokraciu totiž práve táto vrstva predstavuje určitú životnú energiu. Politickej elite musí záležať na životných podmienkach ľudí aj preto, že akceptácia rozhodnutí vlády občanmi zabezpečuje nielen stabilitu exekutívnej moci, ale aj stabilizáciu politického systému a dodáva mu potrebnú legitimitu. Je očividné, že súčasné zlepšovanie niektorých makroekonomických ukazovateľov iba v minimálnej miere pôsobí ako impulz na rast životnej úrovne bežného obyvateľa Slovenska. Podľa Európskeho štatistického úradu na Slovensku žije až 21 percent ľudí v riziku chudoby. Je tu aj viditeľný fenomén nedobrovoľného nedostatku materiálnych životných podmienok – tzv. materiálnej deprivácie. Tieto štatistické zistenia sa ukazujú ako krutá realita, keď si z očí snímeme „bratislavocentristické“ okuliare a urobíme si menší výlet trebárs na východné Slovensko. Môžeme tam stretnúť skutočných ľudí v ich „životných reáliách“. Ľudí žijúcich v chudobných regiónoch primárne netrápia rozličné makroekonomické ukazovatele. Namiesto percenta rastu HDP počítajú, či si môžu z lekárne dovoliť vybrať predpísaný liek. Nie náhodou práve u nich často môžeme počúvať názory, že kedysi sa žilo lepšie. Inými slovami, súčasný politický systém akceptujú v menšej miere než ten predošlý. Obyvateľov spomínaných oblastí reformy zasiahli najviac a na ich životné osudy mali väčší vplyv, ako si vládna moc z koženého kresla dokáže predstaviť. Demokratická vláda je najlepším z možných spôsobov vládnutia aj preto, že jej záleží na ľuďoch, a to nielen v čase predvolebného „brainwashingu“. Politická elita musí neustále dbať na životný štandard občanov a o ich osobné preferencie. Svoju pozornosť má orientovať na preverovanie dosahov reformných opatrení na život občanov, a to najmä na občanov z tzv. rizikových skupín. Neustále teda musí analyzovať, ako na nich tieto opatrenia doľahli. Občan – strážca demokracie Ľudí sa však dotýkajú aj reformy, ktoré sa mali uskutočniť, ale sa neuskutočnili. Platí to najmä pre školstvo. Hoci doterajší rezortný šéf Martin Fronc celé funkčné obdobie sľuboval zásadné zmeny, zdá sa, že spájať ho s možnosťou vylepšenia školského systému je rovnako nepredstaviteľné ako prechádzka cez fínsko-slovenské hranice. Reforma sa teda neuskutočnila, lebo vyhláškami ministerstva sa systém dá len ťažko zmeniť. Ako napísal Vladimír Šedo v denníku SME: „Reforma školstva sa začala impozantne v decembri 2001 Miléniom. Dokument jasne pomenoval, kde sa naše školstvo nachádza a kam by malo smerovať. Na základe tohto dokumentu vláda sľúbila revolučné zmeny v obsahovej reforme.“ Žiaci mali namiesto bifľovania získavať vedomosti tvorivým vzdelávaním. „Školám namiesto štátom schválených osnov vlastné programy, ktoré by umožnili čo najväčšiu otvorenosť a pružnosť v rámci vytvárania konkurenčného prostredia.“ Dnes je už jasné, že žiadny z týchto cieľov sa ani jednej Dzurindovej vláde nepodarilo naplniť. Podobne to je aj v prípade vysokoškolského vzdelávania. Prečo sa však zmieňovať práve o tomto sektore a aký je jeho súvis so slovenskou demokraciu? Kvalitný vzdelávací systém zabezpečuje vzdelanú populáciu. Vzdelanejší a informovanejší človek je schopný väčšmi porozumieť politickým procesom a prejavuje o ne intenzívnejší záujem. Takýto občan demokracii nemôže byť na škodu. Aby ľud bol kompetentný spolurozhodovať, je preň dôležité vzdelanie – určitý sumár informácií a schopnosť tieto informácie správne vyhodnocovať. Je to potrebné aj na kontrolu výkonu moci a odhaľovanie jej zneužívania. Iba takto sa z driemajúceho psa demokracie môže stať občan, strážny pes demokracie. Pre optimálne fungovanie demokratického politického systému je nevyhnutný aktívny občan, ktorému aj štát pomáha v jeho participačnej role. Pre akúkoľvek demokraciu je problémom nízka politická aktivita a s tým priamo súvisiaca nízka účasť voličov vo voľbách. Voličská účasť je mimoriadne dôležitá pre potvrdzovanie výkonu moci. Legitimizácia moci by mala pochádzať od väčšiny spoločnosti. Ako však upozorňuje politológ Peter Kulašik, ak sa na voľbách zúčastňuje 70 percent potenciálnych voličov, na víťazstvo je potrebných len 35 – 40 percent dospelej verejnosti. V prípade nižšej účasti ešte menej. Zapájať ľudí do politiky Zastupiteľský systém u nás prežíva krízu nielen z hľadiska nezávislých poslancov a ich kšeftovania, ktoré politiku degraduje na obchod. Je načase zaoberať sa otázkou, ako pristupovať k problémom tohto systému na Slovensku – v krajine s klesajúcou voličskou účasťou, kde sa spoločnosť čoraz väčšmi mení na stranícky štát a kde sa politické elity usilujú občanov dostať čo najďalej od politického rozhodovania. Určitým riešením by mohlo byť postupné zavádzanie atribútov participačnej demokracie. Takýto model demokracie sa usiluje zvýšiť politickú aktivitu ľudí. Účasť občanov na politike (a teda aj na moci) však musí byť vedome podporovaná politickou elitou. Politici sa nemôžu usilovať o opak. Musia chcieť zlepšiť ich občiansku kompetentnosť, a to aj preto, že žiadna participácia nemôže byť efektívna, keď je ľud zamotaný v sieti nevedomosti. Naši politici nesmú vychádzať z predpokladu, že čím menej občania vedia, tým je pre nich lepšie. Pre akéhokoľvek voleného zástupcu musia stáť občania na prvom mieste. Pri svojej činnosti má dbať na to, aby boli ľudia informovaní. Ľudí treba vnímať prostredníctvom schopností, ktoré možno za správnych okolností ďalej rozvíjať pre dosiahnutie stanovených cieľov. Už C. B. Macpherson bol presvedčený, že to, čím človek je, závisí najmä od sociálnych a ekonomických okolností, do ktorých je včlenený. Macpherson sa domnieval, že ľudskou podstatou je neustále sa rozvíjať, a dobrá spoločnosť je tá, ktorá dodá odvahu každému, aby konal ako ten, kto realizuje, rozvíja a má pôžitok zo svojich schopností. Reprezentanti ľudu musia využívať všetky príležitosti na zapájanie ľudí do politických procesov a na ich informovanie o nich. Zákony majú v čo najväčšej miere dávať priestor ďalšiemu rozvoju schopností človeka. Participačná demokracia nespočíva na zjednotení ľudu Rousseauovou všeobecnou vôľou, ale všeobecným občianskym vzdelaním. Viac musia byť podporované participačné aktivity občanov a ich neustále politické vzdelávanie. Spoločnosť má vychádzať z politickej participácie a paralelne takúto participáciu umožňovať. Politická aktivita vychováva človeka k schopnosti premýšľať verejne ako občan. Ako uvádza Benjamin Barber: „Politika sa stáva svojou vlastnou univerzitou, občianstvo svojím vlastným cvičiskom a participácia svojím vlastným vychovávateľom.“ Pri príprave volebných programov by politické subjekty nemali zabúdať na vyššie spomínané problémy. Ich obchádzanie má pre demokraciu erozívne následky. Tieto nedostatky treba urýchlene riešiť a dlhšie sa už nespoliehať, že čierna je iba staršia biela. Čas je v tomto prípade nepriateľ, ktorého sa neoplatí podceniť. Autor je študent politológie