Píše sa rok 2014. Grécko je ako vyschnutý citrón. Nijaký tlak nadnárodných inštitúcií ani nenávidená Trojka z neho nedostane už ani kvapku. Vláda sa vzdialila svojmu ľudu a ten sa vzpiera na ulici.
Profesora ekonómie Janisa Varoufakisa vynesú voľby do kresla ministra financií za ľavicovú Syrizu. Chce vyviesť svoj ľud zo zajatia. Jeho partnerka Danae Stratouová dávno predtým v umeleckom happeningu dokumentuje, čo by si chceli Aténčania najviac zachovať: Dôstojnosť! Tú stratili, keď ich skorumpované vlády uvrhli Grécko do otroctva nezaplatiteľného dlhu.
Mladý Alexis Tsipras zostaví vládu a tu sa začína najväčší konflikt a dráma, ktorej sme boli svedkami. Bývalý vplyvný americký minister financií a prezident Harvardovej univerzity Larry Summers povie Varoufakisovi po osemdesiatich dvoch dňoch vyčerpávajúcej bitky: „Urobili ste chybu. Vyhrali ste voľby.“ Ešte ďalších 82 dní Varoufakisovi pomáha v boji, ktorý má všetky črty tragédie. Grécko je len laboratórium, kde sa testujú neúspešné opatrenia ešte predtým, ako ich nasadia naprieč Európou.
Varoufakis má po víťazných voľbách Syrizy podpísať memorandum, že voľby nič nezmenili. Kam by sme prišli, keby hociktoré voľby v hociktorej menšej či väčšej krajine zmenili nastúpenú trajektóriu?
Akademik s vynikajúcim rozhľadom a dobrou odbornou povesťou sa za 164 dní na vládnom poste stane vďačným cieľom mediálneho lynču. Vyberie sa na okružnú cestu cez Paríž a Londýn do Berlína. Na letisko ho vezie taxikár (lebo vládnu limuzínu zrušil), po Aténach sa pohybuje peši alebo na motorke.
V chvate si zabudne v taxíku batožinu, v Paríži, kam priletí, je chladno, veľvyslanec ho upokojí, že mu donesie svoju koženú bundu. Letí v nej do Londýna, kde sú všetci v predpísanej úradnej uniforme – dobre padnúcich oblekoch. A tu príde pankáč – jazdí na motorke, na rokovanie si oblečie koženú bundu…
„Pán minister, cítim povinnosť upozorniť vás, že do týždňa budete z Bruselu čeliť kampani zacielenej na vašu osobnú diskreditáciu,“ upozorní ho po stretnutí so Summersom vtedajší americký minister financií Jack Lewi. Stane sa. Odrazu má mizernú povesť. Nie pre bundu a motorku, ale preto, že na každé rokovanie príde s vypracovanými návrhmi, ako by sa mal grécky dlh reštrukturalizovať a odbremeniť grécky ľud. Odmieta prsty na hrdle ľudí, za ktorých sa vo voľbách postavil.
Po rokoch priniesol o svojom boji s európskym establishmentom svedectvo. Nič v ňom nie je čierno-biele. Píše, „čo sa stane, keď sa ľudské bytosti ocitnú vydané napospas krutým okolnostiam vygenerovaným zväčša neviditeľnou, ľudského citu zbavenou sieťou mocenských vzťahov“. To nie je hra na dobrých a zlých, každý z aktérov je presvedčený, že koná správne. No ich činy sú nešťastím.
Folklórne slávnosti národných štátov – teda voľby – sú iste vzrušujúce, nemôžu však nič zmeniť na nastavení, ktoré svet má. A malí by si mali uvedomiť, kde je ich miesto. O tom je Varoufakisova kniha Dospeláci v miestnosti. Tak, čo vie ten ľud, čo môže vidieť?
(Text vyšiel v Pravda.sk 6. 11. 2019)
