Lorcove kosti

Španielsky sudca Baltasar Garzón sa obrátil na španielsku vládu, biskupský úrad a regionálne zastupiteľstvá, aby mu poskytli informácie o menách a počte ľudí, ktorí boli popravení, zmizli alebo ich pochovali v hromadných hroboch po 17. júli 1936, teda po štátnom prevrate, ktorým sa začala španielska občianska vojna a o tri roky neskôr diktatúra generála Francisca Franca. Exhumácia obetí občianskej vojny sa v Španielsku začala už pred niekoľkými mesiacmi, keď v Katalánsku objavili masový hrob približne pätnástich žien a mladých dievčat. Vyšetrovanie sa začalo na základe požiadaviek pozostalých, ktorým sa ani po takmer sedemdesiatich rokoch nepodarilo zistiť, kedy, ako a kde sa skončil život ich príbuzných. Väčšmi ako bolesť z nemožnosti navštíviť miesto ich posledného odpočinku ich trápila neistota, za akých podmienok opustili tento svet. Slzy neznámych ľudí ostali pochované v neznáme, a hovorí sa, že slzy, ktoré nevidno, nebolia. Katalánsky prípad nebol posledný; odštartoval hotovú celonárodnú reťaz vyšetrovaní pod patronátom štyroch združení „ústavov historickej pamäti“ v Katalánsku, Valencii, Aragónsku a v Ponteareas. To, čo v posledných mesiacoch vzrušuje Španielsko azda najväčšmi, je zamýšľaná exhumácia pozostatkov básnika Federica Garcíu Lorcu. Lorca leží v masovom hrobe pri andalúzskom Víznare, kam ho na začiatku vojny spolu s dvomi toreadormi a krívajúcim učiteľom základnej školy hodili španielski falangisti. Myšlienka na jeho dôstojné pochovanie žije v Španielsku už dlho, no až donedávna narážala na odpor ani nie tak štátnych a cirkevných úradov, ako na nesúhlas Lorcovej rodiny. Úrady teda mali ruky čisté. Lenže v auguste prišla správa, že Lorcovi príbuzní dali na vyšetrovanie povolenie. Zdalo by sa, že v ceste už nestojí nič – náhle sa však zdvihla vlna spoločenského nesúhlasu. Mŕtvi nech odpočívajú v pokoji, načo otvárať staré rany, minulosť je mŕtva, prečo rozdúchavať oheň, ktorý už môže sotvakoho páliť. Prokurátor Javier Zaragoza obvinil Baltasara Garzóna z „rozdúchavanie národných vášní“. Frankizmus je predsa preč a preč aj ostane. Lorca je milovaný básnik, a milujú ho všetci, tak načo vrážať medzi novú generáciu ľudí nový klin. Zdá sa však, že celá „mŕtva“ záležitosť má oveľa hlbšiu motiváciu a v „živej“ spoločnosti rezonujú slzy mŕtvych hlasnejšie, ako by sa bolo predpokladalo. Všetci vedia, že Lorcu popravili. Vie sa aj to, že jeho životný postoj neladil s militantným konzervativizmom klerikálneho Španielska, no priamo politicky činný nebol, navzdory dôvodeniam o väzbách na „červenú hydru“. Ak je teda frankizmus už mŕtvy, prečo by exhumácia Lorcu mala dnes niekomu prekážať? Lorcov vrah Juan Luis Trescastro sa podľa autora Lorcovho životopisu Iana Gibsona po poprave chvastal, že Lorcu zavraždil tak, ako si to „ten buzerant zaslúžil“ – výstrelmi do zadku. Téma homosexuality je stále čímsi „nechutným“ aj pre tých, ktorí – podľa novodobej terminológie – urážajú „tradičné kresťanské hodnoty“. Lorcove kosti tak môžu ľahko spochybniť tézu o mŕtvom frankizme (v nás). Slzy mŕtvych nevidieť, ale ako povedal samotný Lorca – mŕtvy človek je v Španielsku oveľa živší, ako za života.