Literárne chliebahry

Iba mačiek ste sa nebáli, mačky boli s vami na jednej lodi. Ale mačky mali prekrásne sivé, čierne i pruhované kožúšky, nemali sa za čo hanbiť a s ostatnými mačkami zo susedstva sa dali bez problémov porovnať, dokonca ich niekedy vzrastom či mačacou krásou aj prevyšovali. Takže ani mačky neboli s vami na jednej lodi. (Balla: Rodina) Recenzentova samoľúba opravôčka: „Iba poviedok ste sa nebáli, poviedky boli s vami na jednej lodi. Nemali sa za čo hanbiť a s ostatnými poviedkami zo susedstva sa dali bez problémov porovnať, dokonca ich niekedy vzrastom či poviedkovou krásou aj prevyšovali.“ Recenzentova obava: „Takže ani poviedky neboli so mnou na jednej lodi.“ Recenzentovo priznanie: „Iba poviedok som sa bál, pričom boli so mnou na jednej lodi. Aké to je, keď sa ocitnem na jednej lodi s niečím, čoho sa bojím? Pozri: Bram Stoker – Dracula.“ Recenzent pokračuje v súkaní cudzích viet: Ako obyčajne neveľmi rozumel tomu, čo rozprávali od stola pri výdajnom okienku pred kuchyňou, najmä slovám ako útlm, stagnácia, financie, transformácia, prerušenie, dočasne a iným. Lepšie chápal reči chlapov po stretnutí v jedálni, ktorí sa pri cigarete zhŕkli do hlúčikov na dvore. Kristušákovali a bohovali, niektorí hrozili na všetky strany zaťatými päsťami, iní sa mlčky mračili alebo si zhnusene odpľúvali, každý tým smerom, kde tušil vinníkov. (Ľubomír Foltán: Pikino) Recenzentova pripomienka: „V ovzduší sa vznáša pachuť viny, previnenia. Kde sa však vinníci v tejto chvíli nachádzajú, nevedno. Za vinou sa krčí napätie a napätie je už veru vec čitateľná.“ Recenzentovo sebapoznanie, priznanie: „Neveľmi rozumiem tomu, čo sa píše, no zavše sa mi zdá, že recenziu nakoniec napísať musím, hoci ju nemusím. Duševné prázdno a nedostatok invencie často musím liečiť vzývaním pomocných slovies. Oveľa viac rozumiem tomu, prečo (pre čo) sa píše, hoci nerozumiem tomu, prečo sa píše práve to, čo sa píše. A prečo sa niečo píše tak, ako sa píše? To si naozaj netrúfam posúdiť.“ Recenzent listuje v zborníku najlepších prác ôsmeho ročníka literárnej súťaže Poviedka 2004 ďalej: Ako tak v duchu žmolil modlitbu, zakrádal sa popri plote k miestu, kde bola cesta najužšia, že tade rýchlo prebehne. Na polceste ho zastavila píšťalka a on odhodlaný na všetko bežal, ako najviac vládal. Pomáhal si pri tom bakuľou, lebo mu ľavá noha po porážke slúžila trochu horšie. Vtom začul za sebou hvízdanie kolies a z hlavnej cesty zazrel auto s dvoma nulkami, ako sa šmykom prehnalo okolo hostinca a mierilo rovno naňho. V panike zodvihol bakuľu a bežal bez opory, ako mu dych a telesný hendikep dovoľovali. (Tibor Havlík: Cez záhradku) Aj recenzent by si chcel v duchu žmoliť nejakú modlitbu, no nijakú si zo svojho detstva (z čias nerecenzentských) nezapamätal, a tak sa teraz (len) radšej zakráda popri plote vkusne napísaných poviedok. Je rád, že ho neurážajú vyložene stupídnymi textami, no súčasne neveľmi vie, čo si vlastne počať s košiarom dohodnutej vkusnosti. Zrak kĺže po správne napísaných vetách. Nemá sa do čoho zavŕtať. Je to však recenzentov, nie autorov problém. Recenzent by možno niekedy bol predsa len radšej urážaný. Privítal by viac iskrenia, blčania, dynamizmu. Dianie v slovenskej literatúre alebo slovenské dianie v literatúre pripomína zátišie. Sú, samozrejme, sú aj dobre namaľované zátišia. Dobre namaľované komorné príbehíky. Poviedočky. Utešené malé formy malého Slovenska. Legendôčky o všednučkých človiečikoch. Masy legendôčiek. Recenzent teraz už nehodnotí jednotlivé texty, má pred sebou slušne upravenú slovenčinu, sústreďuje sa na celkovú atmosféru zborníka. Už sa neusiluje myslieť na to, čo bolo a najmä ako bolo pri odovzdávaní cien. Pokračuje v listovaní: Potom sa postavila na štyri a na štyri doby si vyhrnula sukňu, odsunula nabok pásik bielych nohavičiek, nastavila sa tesne nado mňa a prudko mi dosadla na kokotisko. Začala sa pohybovať. Najskôr vo štvorštvrťovom, potom sedemštvrťovom a ku koncu v dvojštvrťovom rytme. Od adagia prešla k maestoso, na chvíľu vyskúšala allegretto a con molto, až sa dostala cez vivace k prestissimu. Po celý čas do nej a z nej s mľaskotom vchádzal a vychádzal môj buchar. Jej počiatočné malé gé sa vo finále zmenilo na zriedkavé malé cé. Nebolo síce čisté, bol k nemu pridaný chrapľavý, ale impozantný podtón. Celý som sa rozozvučal vysokým hrudným cé. Delili nás tri oktávy a aj tak sme boli jeden hlas. V nekonečne dlhej kanonáde som do nej vytetoval celú partitúru a na chvíľu zomrel. (Karol D. Horváth: Absolútny sluch) Recenzent závidí: „Škoda, že túto pasáž Horváthovej poviedky som nenapísal (a nezažil) ja (alebo aj ja).“ Recenzent sa ospravedlňuje: „Povedal som predsa, že nebudem hodnotiť jednotlivé texty. Recenzent nie je povinný rozdávať známky. Ale veď, koniec koncov, som sa vyjadril len k pasáži.“ Listovanie pokračuje: Dáma vystúpila, zaplakala prevelice, pohladila parížskomodrého miláčika ľudsky nežne na tej strane, kde to bolelo, útlou rúčkou sa snažila vyrovnať aspoň kúsok nepokrčiteľného plechu; nedalo sa, nepopustilo, nemecká práca je precízna práca, čosi len jemne prasklo; poranila si pravú rúčku pestovanú doma i v salóne, rozplakala sa usedavo, teraz už naozaj. (J. S. Jankin: Moja brada do vzduchu zapichnutá…) Recenzent nepochybuje: „Asi je dôležité referovať o detailoch. Asi má svoj význam ukázať dostatok zmyslu pre štylistickú invenciu. Niečo ešte (pre niekoho) asi má zmysel. Asi niečo má ešte (aj) zmysel.“ Recenzent sa bojí: „Moje úvahy asi veľmi nesvedčia o zmysle pre invenčnosť a eleganciu. Ale: dá sa to zároveň?“ Recenzent je teraz na 99. strane zborníka: Jeseň sa minula tak, ako to vie len jeseň, v podstate sa rozpadla. Miazga v našich telách zomrela a v očiach sa nám ligotala nanajvýš inovať, ktorú sme si každé ráno prácne olupovali z obočia, mihalníc, vlastne zo všetkých chĺpkov. (Jaroslav Klus: Kamenná svadba) Recenzent činí pokánie, hlboko sa hanbiac za svoju skepsu: „Asi aj zmysel pre lyriku má svoje poslanie a aj poslanie má svoj zmysel pre lyriku a lyrika má svoj zmysel pre poslanie. Niekomu z toho bude určite príjemne.“ Ďalší fragment textu, ktorý upútal recenzentovo oko: Embryo malo aj dosť veľký zmysel pre humor, pretože som ho objavil v deň svojich jedenástych narodenín (presne jedenásteho jedenásty o jedenástej predpoludním), keď som spadol dolu schodmi do pivnice a pri tej príležitosti som si vybil dva zuby. (Peter Krištúfek: Embryo) Recenzent vie: „Humor je šťava, bez humoru sa ani lístok nepohne. Nič nemá takú nevyčerpateľnú regeneračnú schopnosť ako humor. Humor je veľký striedač masiek, často dokáže vzbudiť ilúziu novinky. Humor používa staré osvedčené postupy, mení len rekvizity a kostýmy. Lenže čo ak námet a nápad nestačia zakryť vypáchnutosť metódy?“ Túto poznámku však nepripájam ku Krištúfkovej poviedke; zapísal som ju sem len preto, lebo práve teraz mi prišla na um a určite bude nejako súvisieť s týmto zborníkom, keď mi teraz prišla na um. Recenzent je už unavený, ale vedomie neukončenej misie mu nedovoľuje odpočívať. Číta: Už začala horúčkovito rozmýšľať, čím by to chlapča potešila, či nejakou maškrtou, alebo nejakou vecičkou, s ktorou by sa dieťa zabavilo, keď si všimla jeho zvláštne klenutý nos a hlboko vsadené oči. Všetko známe črty, ktoré ona denne vídala. Ostala stáť v nemom údive a nechápala, prečo si to doteraz nevšimla. Nadýchla sa, na chvíľu zavrela oči a po ich otvorení si znovu prezrela tvár susedkinho chlapca. Prechádzala očami črtu po črte, všímala si pozorne jeho mimiku a jej mysle sa zmocňovala panika. (Ivana Lacková: Bublanina s bublifukom) Recenzent si všimol slovo panika. I rozpomenul sa: „S týmto slovom som sa v tomto zborníku stretol niekoľkokrát. Rovnako ako s autobusmi, autami, alkoholom, vlakmi, cestami, väčšími či menšími haváriami. Ba i meno Jozef sa hádam v zo troch poviedkach objavilo. Že by porota mala slabosť pre Jozefa, autobus, alkohol, paniku, haváriu? Alebo pre každoročné riešenie rodinných kríz? Sexu až tak veľa nebolo. Alebo ho bolo primerane, len nie dosť extatického?“ Recenzent však poľahky prekonal paniku zo všedného sexu a prikročil k záverečnej poviedke zborníka Poviedka 2004: Stála pred skúšobnou komisiou, snažila sa spomenúť si na všetko, čo sa učila vo vlaku, a zároveň znepokojene sledovala krúpy za oknom. Musela stále myslieť na záhradu. Trápil ju každý kúsok úrody, čo takto vyjde nazmar. (Barbara Pribylincová: Románik) Recenzenta už nič netrápi. Vie, že nič nevyjde nazmar. Nazmar môže nevyjsť len nič. Ale teraz bez srandy: nebolo to márne. Čítanie. Ani písanie. Autori nemárnili čas. Možno márnili seba, ale (asi) taký je údel spisovateľov. Alebo tých, čo sa nimi chystajú byť. Skrátka, nevyjde to nazmar. To úsilie. Vyhnúť sa aspoň trošku údelu smrteľníkov. Recenzent verí, že veľkolepá kozmická ekonómia mrhania nie je celkom márna. Alebo nech (si) je, veď ani márne nie je stopercentne márne. Recenzent si zapísal: „Stála pred skúšobnou komisiou… Kto pred ňou nestojí? Alebo aspoň nepostáva(l)? Autori poviedok sa vydali. V zborníku i napospas porote. Ktorá teraz stojí pred skúšobnou komisiou pozverbovanou z autorov i čitateľov.“ Recenzent sa ešte vráti k tejto vete: A ty teraz naisto vieš, že ten problematický život, ktorý si žil zle, žiješ zle a zle sa ti žil a žije, si žil a žiješ na cudzí účet, napĺňajúc práve takto cudzie tajné zámery. (Balla: Rodina) Recenzent súhlasí: „Málokedy sme majiteľmi vlastných zámerov. To si zrejme uvedomujú tak porotcovia, ako i (ne)ocenení autori.“ (Poviedka 2004 – Zborník najlepších prác ôsmeho ročníka literárnej súťaže,Koloman Kertész Bagala L. C. A. Publishers Group, 2004, Počet strán: 155, Cena: 250 Sk)