List, nad ktorým sa rozplačete

Vážený pán šéfredaktor, konečne som dostala šek na predplatenie si Slova na celý ďalší rok. Veľmi Vás prosím, aby ste ešte jeden mesiac s jeho zaplatením počkali, lebo začiatok roka bol pre mňa, pokiaľ ide o výdavky, obzvlášť náročný. Ako dôchodkyňa dávam aj niekoľko sto korún mesačne na lieky, ktoré nám stále zdražujú. 300 korún som dala v januári za „obzretie“ radiátorov na účel namontovania meračov tepla, ďalšie peniaze ma stál odvoz smetí. Tie merače nám potom aj namontovali, ale minulý mesiac som za ne musela zaplatiť 2 800 korún a keby som tú platbu odložila, hrozili mi pokutou. A to by som už z dôchodku naozaj nezvládla. Preto Vás veľmi pekne prosím, aby ste vy počkali a z ďalšieho dôchodku už predplatné určite zaplatím. Osamelému dôchodcovi sa z minimálnej penzie dnes žije naozaj veľmi, veľmi ťažko. Nikto nezisťuje, koľko ľudí a s akými príjmami žije v byte, bez rozdielu platíte rovnako za spoločné priestory, za svetlo, za televíziu. My, čo už máme veľa rokov, sme na tom skutočne najhoršie, išli sme do dôchodku len s malými platmi, lebo vtedy boli len také a teraz na to doplácame, takže nevládzeme dôstojne vyžiť. Ja som mala v roku 1990 dôchodok vo výške 1 230 korún a po smrti manžela mi ešte pridali 712 korún. A teraz si predstavte, koľko asi v skutočnosti dostanem, keď sa v novinách vláda veľkohubo chváli, že zvýšila penzie o niekoľko percent. Koľko to asi robí, keď máte iba pár tisícok. Dokonca ako dôchodkyňa som ešte pracovala na mestskom úrade a z toho zárobku som platila dane, takže mi zostalo akurát tak na bývanie. Za prvej Československej republiky bol môj otec dlho bez práce, a tak mu štát dával žobračenku vo výške 10 vtedajších korún. Onedlho budem mať 79 rokov a cítim sa tak, že aj ja budem musieť ísť po žobraní. Doplácam teraz na krivdy, ktoré minulé režimy na mne napáchali, ale nikto ich nenapráva. Ide predovšetkým o to, že počas vojny som prišla o zdravie, čo mi neskôr znemožnilo mať sa lepšie. Veľa si naša rodina musela v tom čase vytrpieť, lebo otec pracoval v podzemnej organizácii Komunistickej strany Slovenska. Vtedajšia moc a ÚŠB si síce neboli celkom istí, ale podozrievali ho, a tak sme často zažili kruté domové prehliadky. Prepadli nás v zime a ešte k tomu aj v noci. Iba tak, ako sme boli, v nočných košeliach a bosých nás vyhnali na dvor a mráz už urobil svoje. Dnes som postihnutá silnou reumou. Pred pár rokmi ma sanitka odviezla na akúsi operáciu až do Brna, ale aj vtedy mi lekári povedali, že tá operácia ma nevylieči. Je to len východisko z núdze, vraveli. A mali pravdu. Občas mávam také bolesti, že si nedokážem ani chleba ukrojiť, ale nepoddávam sa, ako sa len dá, usilujem sa čeliť chorobe. Moje deti sa rozutekali za prácou, jedine dcéra s vnučkou mi niekedy môžu prísť čo-to porobiť. Veľa ľudí sa sťažuje na roky pred 1989 a aj viacerých chápem. Ale verte mi, to, čo som ja zažila za prvej Československej republiky, a najmä za vojnového slovenského štátu, to neprajem nikomu. Dodnes sa trasiem, keď si spomeniem na kolegu, s ktorým som sa striedala v zmene, robili sme dvanásť hodín od pondelka do soboty a potom ešte osem hodín v nedeľu. Až raz sme sa pod hrozbou zabitia museli pozerať na jeho popravu. Volal sa Ján Pätoprstý. Robili sme v nútenom pracovnom tábore bez mreží, 360 hodín mesačne. Už som písala, že počas vojny môj otec tajne pracoval v ilegálnej KSS. Osobne sa poznal, pravda, nie priamo z vojnového obdobia, aj s Vladom Clementisom. Keď ho potom odsúdili a zabili, môj otec skolaboval. Ani v tomto období sme to nemali ľahké a ani na toto obdobie sa mi nespomína ľahko. Lenže neviem, či lepšie budú dnešní mladí ľudia z robotníckych rodín spomínať na dnešok. Veľmi zlá správa je, že minister školstva Martin Fronc chce spoplatniť vysokoškolské štúdium. Pomôže to len tým, ktorí majú peniaze. Ešte šťastie, že moja vnučka už štúdium končí, lebo môj syn tvrdí, že aj teraz to je horor a ďalšie platby by už nezvládol. Študuje v Bratislave a keď v roku 2000 nastúpila, nedostala ani len internát, lebo nebýva vo vzdialenosti 150, ale „iba“ 130 kilometrov. A tak býva na súkromí, už na štvrtom mieste, a môj syn má toho platenia plné zuby. Mladí ľudia ešte ani nemajú poriadnu robotu a už budú zadlžení. KDH bojuje za práva nenarodených detí, ale svojou politikou znemožňuje mladým ľuďom založiť si normálne rodiny, v ktorých by sa deti mohli narodiť a žiť v dôstojných podmienkach. Tvrdia, že peňazí niet, ale keď majú urobiť poriadok so štátnymi financiami, zabrániť korupcii a priznať svoje majetky, vtedy celá pravicová vláda radšej cúvne. Dzurindova vláda nám nahovára, že štát je zlý vlastník, ale veď to práve ona hospodári s našimi daňami. Nie anonymný štát, ale Dzurindovi ministri. Ešte raz Vás chcem, vážený pán šéfredaktor, poprosiť, aby ste teda mesiac počkali so zaplatením môjho predplatného. Tento mesiac už svoj dlh vyrovnám, lebo som poctivo zaplatila všetky šeky a včas som zaplatila aj dane za byt, aby som nikomu, ani štátu, nezostala nič dlžná. Rozália Sojčáková, Dubnica nad Váhom