V horúcom mesiaci júni, keď teploty lámali rekordy, rovnakých výšok dosahovala aj historická ľahostajnosť u nás i vo svete. Dedinka Lidice, kedysi symbol nezabúdania, pri svojom tragickom jubileu upadla do takmer úplného zabúdania. Tak ako postupne doň upadajú ich nasledovníci: slovenské Baláže, francúzsky Oradour a iné vypálené, vyvraždené, vygumované bodky na mape doráňanej Európy. Iba český minister kultúry Pavel Dostál sa ospravedlnil za nedokončenú úpravu pamätného miesta a len manžel sochárky, čo začínala pomník lidickým deťom, sa podujal dokončiť dielo. Pravda, zbytočné by boli zdvorilostné návštevy tých, čo nič necítia. Ale pre pamäť a poučenie by sa patrilo aspoň pripomenúť mená. V susednom Nemecku si pripomenuli históriu: pri rošáde funkcionárov sudetských zväzov prišli s novou vervou, hoci so starými požiadavkami, najmä na ospravedlnenie a prekliatie Benešových dekrétov. Médiami masírovaná verejnosť ani politici nič nevedia, ani nechcú vedieť o akýchsi Lidiciach a Balážoch. Tým neplatia ospravedlnenky, ostalo im iba „vyhnanie“ z krajiny, ktorej meno si nehodno zapamätať. Stačí si pozrieť stotisícový katalóg svetovej výstavy v Hannoveri, kde namiesto pavilónu Česko sa dôsledne uvádza Čečensko. A tak presne pri výročí Lidíc sa dal počuť aj čerstvý maďarský prezident Ferenc Mádl: „Prípadné ospravedlnenie by sa malo týkať aj Maďarov, ktorí tiež boli obeťou Benešových dekrétov – bolo by to logické.“ Bolo by logické, keby sme nie zdvorilostnou kytičkou, ale aj dielami pamätníkov a umelcov neponúkali dnešnej mladej generácii revanš, no pamäť. Mala by sa možno opäť uvádzať divadelná hra Leopolda Laholu Atentát, verše o Balážoch a Lidiciach, i tie od Jeana Tardieua o Oradoure. Pamäť sa zíde: aj ministrom a funkcionárom a aspoň súčasnej mladej generácii.
