Vlaňajšie leto bolo tropické a celé Slovensko oblepené plagátmi s Mirom, Radom, Andrejom. Mali biele košele, vyhrnuté rukávy, chalani zložili okuliare a zaostrovali šošovkami. Debatovali na tých plagátoch ako v Dietlových seriáloch: s robotníkmi, učiteľmi, vedcami, mladými. PR agentúry mali všetko pod kontrolou a seriál sa vysielal skrz všetky médiá. V nejakom (neodpočúvanom) byte alebo vo VIP priestoroch nejakého štadióna sa schádzali kmotríci, aby tak, ako v neviditeľnej nevyšetriteľnej Gorile zakladali stranu, ktorá vyženie konkurenciu – lebo o nič iné nejde. V kaviarňach a redakciách sa už skladala nová vláda s novým premiérom, ktorý „nekradne a nekryje zlodejov“. Nevedno, či anketári zbierali nálady naozaj medzi budúcimi voličmi, alebo tiež v kaviarni, ale prieskumy zapadali do schémy. Virtuálne Slovensko z tajných bytov, VIP priestorov a z novinárskych hláv to malo jasné.
A potom prišli voľby. Po nich strašná opica. Drží politickou mocou nenaplnených doteraz.
Tento rok bolo leto striedavo oblačné, plagáty zmyl dážď a chalani s vyhrnutými rukávmi sa rozpŕchli ako vrabce, Miro utiekol ešte prv, ako sa vôbec strelilo, lebo okamžite pochopil, že toto je debakel. Skrátka, nevyšlo to. Ministrom financií teraz nebude, a aby ním mohol raz byť, musí ešte chvíľu dobre robiť zle. Rado objavil, že jeho silou sú paragrafy, teraz by rád zdrhol do Luxemburgu. Napokon, prečo nie, tam aj lepšie platia, a ak na to príde, aj odtiaľ sa dá dobre robiť zle (čo vedia aj naši trinásťpercentní europoslanci Sulík, Zala, Flašíková, Smolková).
V neodpočúvaných bytoch, novozbohatlíckych sídlach, vo VIP priestoroch štadiónov, kam sa schádza futbalová, hokejová, tenisová… verchuška, teraz horúčkovito hľadajú nového lídra. Musí to byť silný líder, povedal na pouličnej estráde herec Milan Kňažko. Nesmie byť komunista, zlodej, nesmie chrániť zlodejov a „nášho človeka“. A musí dobre vedieť robiť zle. Napokon, tak ako to vedel Robert Fico, keď si ho našli – on na to mal a oni na to mali tiež. V kaviarňach a v redakciách popri každodennom vyrábaní káuz na vládu, ktorú si neželali, a predsa vznikla, lebo voliči to pokašlali, už vyrábajú novú stranu. Nejakú start-upovú. Nejakú „medzi“, napokon, tak bol vymyslený aj doteraz úspešný Smer, ktorý na začiatku nemal žiadnu ideológiu, okrem zadania: mať úspech. A mal. Sponzorom bohato vrátil, čo do neho vložili, ale už je vraj z vládnutia unavený.
Ktohovie, možno sa to aj podarí. Treba si len dobre všímať, aké plagáty sa rozvešajú po Slovensku, akým silným papierovým lídrom nás obšťastnia. Veď aj ten Andrej, ktorým sa pred tromi rokmi oblepilo Slovensko, bol spočiatku taký trošku neštandardný, a pozrite, ako sa v roli prezidenta osvedčil! Tí chalani ako z Dietlových seriálov to neustáli, papierový tiger zhorel, ale to môže byť iba intermezzo. Možno PR agentúry trošku zle odhadli trh.
Časy, keď strany vznikali zdola a preto, lebo ľud už mal toho vrchnostenského narábania s ním dosť, sú minulosťou. Ale keď si to ľud nechá, tak mu treba! Kruté? Krutejšie je byť otrokom.
Ďalšie články: GABRIELA ROTHMAYEROVÁ
