Politici nám pred každými voľbami sľubujú transparentné výberové konania na úradníkov, služby či materiál… Novinári a politológovia po čase skonštatujú, že to boli opäť len sľuby. Prípadne podotknú, že predchádzajúca vládna garnitúra kádrovala a čachrovala rovnako, ak nie väčšmi. Posivený svedok sa však pýta, či nedozrel čas na podstatnú otázku: dá sa neviditeľná ruka trhu zosúladiť s transparentnosťou? Veď pohyb neviditeľnej ruky trhu nepostrehol ani Jacques Santer, ktorý „musel v roku 1999 odstúpiť so svojou skorumpovanou, nezodpovednou a verejne zahanbenou Európskou komisiou.“ (tyzden.sk, 29. 1. 2019) Keď novinári a politológovia porovnávajú súperiace politické strany podľa počtu a veľkosti káuz, akosi im uchádza, že politika ako celok smrdí od neviditeľnej ruky trhu. A že priestor v tieni pod neviditeľnou rukou trhu znehybnel.
K ozajstnému skvalitneniu nášho života tento priestor nerozhýbali sociálne balíčky a nerozhýbu ho ani nové ministerstvá či úrady alebo pokusy o doprivatizáciu, a už vôbec nie vyhlásený boj proti oligarchii. V jej prirodzenom hniezde, čiže v kapitalizme, o to trápnejší, že na čele parlamentnej a vládnej moci stoja oligarchovia Boris Kollár a Igor Matovič.
Novinári a politológovia nám pripomínajú škodlivosť mečiarizmu, dzurindizmu, ficizmu a niektorí už aj matovičizmu. Namiesto hodnotenia kapitalistického systému, ktorý tu zavládol pred tridsiatimi rokmi, podsúvajú verejnosti plusy a mínusy jednotlivých volebných období. A ak volajú po politickej osobnosti, ktorá by tu niečím pohla, tak len v duchu tridsaťročného systému. Posivený svedok totiž nezačul, že by toho zatiaľ neznámeho lídra povzbudzovali, aby neviditeľnej ruke trhu nad nami roztiahol prsty, vpustil sem svetlo a nezľakol sa zachytených signálov. Ani výzvy amerického prezidentského kandidáta Bernieho Sandersa „k reformě politického systému, který je nebetyčně nespravodlivý a v mnoha ohledech zkorumpovaný“. (casopisargument.cz, 25. 2. 2019) „The Economist označuje tuto silíci levicovou doktrínu za mileniální socialismus, ale skepticky dodává, že ji nelze vidět jako odpoveď na problémy kapitalismu.“ (Tamtiež)
Posivený svedok sa však obáva, že slovenský kapitalizmus naďalej poslúži politikom ako pieskovisko na vojnu o vedierka a na šírenie chytľavej nenávisti. Isteže, je to mediálne vďačnejšie, ako prípadná celospoločenská sebareflexia nad cestou od Novembra 89. Na podnet skutočného lídra, ktorý by nás bez ohľadu na preferencie či voličský potenciál a so štátnickým nadhľadom previedol cez rozbúrené more súčasného marazmu…
