Vaša kniha má dosť provokatívny názov – Pravda o Líbyi. Prečo si myslíte, že práve vy máte patent na pravdu písať o tejto krajine?
Nemám žiadny patent na pravdu a ako viete, pravda ako súčasť procesu poznania jednotlivých poznávajúcich subjektov a jeho žiaduci cieľ je veľmi relatívny pojem. Každý sme iný, máme rozdielne znalosti, skúsenosti, ku ktorým sa viažu rôzne emócie, a tak si vytvárame vlastné vnímanie, svoju pravdu o nejakej veci, udalosti alebo jave. S trochou zveličenia môžeme povedať, že s pravdou je to ako s chuťou – koľko ľudí, toľko právd a chutí. Moja Pravda o Líbyi (kniha vyšla vo vydavateľstve Torden v roku 2021 – poznámka redakcie) je pohľadom na udalosti, odohrávajúce sa v konkrétnom čase, tak, ako som ich prežil, vnímal, ale ich hodnotenie je prirodzene ovplyvnené aj udalosťami a skúsenosťami neskorších rokov.
Takže pripúšťate, že to je hlavne vaša pravda, iba jedna časť bohatej mozaiky pravdy o Líbyi, ktorá sa v čase i geopolitickom priestore mení, ako sa menia piesky na Sahare?
Snažil som sa podať svedectvo o tejto krajine tak, ako som ju ja zažil v zložitom období, keď som tam žil a pracoval, čo zahŕňa aj čas vrátane vojenského útoku USA na Líbyu, keď bola Líbya pod tlakom dlhodobého embarga. V tej dobe šírili médiá západného sveta o nej neuveriteľné klamstvá a polopravdy.
Ako ste sa prepracovali k tej svojej Pravde o Líbyi?
Prvá časť knihy prináša moje osobné spomienky na čas, strávený v skupine československých vojenských odborníkov v druhej polovici 80. rokov, keď sa začala meniť vnútropolitická situácia a medzinárodná klíma okolo tejto severoafrickej krajiny. Hovorím o období od roku 1986, čo bol čas, v ktorom sa uskutočnili podstatné zmeny v živote tejto krajiny nielen z hľadiska medzinárodného kontextu, ale aj v jej hospodárskom vývoji s dopadom na vnútropolitický a sociálny vývoj. Keďže som bol členom skupiny československých vojenských odborníkov, pracujúcich v oblasti špeciálneho servisu, ktorý sme zabezpečovali na základe medzištátnej zmluvy medzi ČSSR a Líbyou, naše pracoviská sa nachádzali priamo v priestoroch vojenských objektov a spolupracovali sme aj so štruktúrami líbyjskej armády. Mali sme teda dobrý prehľad o stave bojovej techniky, ako aj o úrovni pripravenosti a výcviku príslušníkov armády.
Po vojenskom útoku USA na Líbyu v apríli 1986 bola svetová mienka pod tlakom mohutnej propagandy. Šírili sa rôzne klamstvá a polopravdy o Kaddáfím a jeho politike s odkazom na to, že Kaddáfí a s ním celá Líbya zaujíma v medzinárodnom terorizme popredné miesto. My, čo sme poznali technickú úroveň jeho vojenskej techniky a bojové schopnosti jeho vojakov, sme sa tomu len smiali: jeho armáda nemala dosť síl na akúkoľvek obranu a efektívne bojové akcie proti ďaleko menšieho protivníkovi, ako boli USA. Ukázalo sa, že už vojna s Čadom bola nad sily líbyjských ozbrojených síl.
Kaddáfí bol v politike svojská postava. Mal bližšie skôr k politickému klaunovi ako k teroristovi. V tom čase bola dohodnutá hospodárska spolupráca medzi ČSSR a Líbyou na základe tzv. protiamerickej platformy, zameranej na dodávky vojenskej techniky. ČSSR dodávala tanky a obrnené transportéry, poskytovala k nim servis, ale hlavne išlo o doláre, ktoré tak štát získal za inak nepredajný „tovar“. Líbyi išlo o zbrane, aby mohla aspoň naoko demonštrovať svoju silu. Tie zbrane však Líbyi v konečnom dôsledku neprospeli, naopak, stáli ju nemalé peniaze, boli s nimi spojené nereálne očakávania s takmer nulovým efektom. Kaddáfí ich použil iba v bojoch s Čadom, vo svetom „zabudnutej“ vojne o nerastné suroviny v pieskoch Sahary s dosť neslávnym výsledkom. USA hlásali do celého sveta, že Kaddáfí ohrozuje svetový mier a je vraj najväčší terorista. Pripomínalo nám to príslovie Zlodej kričí, chyťte zlodeja.
Akú úlohu zohral Kaddáfí, možno ho považovať za nevinného?
Ak si pozornejšie prečítate knihu, dozviete sa o Kaddáfím a jeho domácej a zahraničnej politike, o tom, kde urobil veľké chyby, za ktoré neskôr musel zaplatiť životom. Myslím si, že kardinálnu chybu urobil vtedy, keď neodovzdal v pravom čase moc a výkon riadenia štátu mladej generácii, hoci aj svojmu synovi Sajfovi Islamovi. Ten mal spolu so sestrou Aishou názorové nezhody s otcom, obaja odmietali jeho autoritatívny a skostnatelý režim, ktorý neprijímal žiadne reformy riadenia štátu, ale ani programy rozvoja hospodárstva a rastu ekonomiky. Krajina výrazne strácala dych počas dlhodobého embarga na HT technológie, čo sa najviac prejavilo v kľúčovom, petrochemickom priemysle, ktorý je hlavným segmentom ekonomiky krajiny. Vhodný čas na plynulý a bezbolestný prechod moci, ktorý sa neuskutočnil, mal nastať niekedy v začiatkoch 90. rokov, keď sa začali silno prejavovať hospodárske problémy a nastala fáza postupného znižovania životnej úrovne obyvateľstva. Líbyjčania boli zvyknutí na pomerne vysokú životnú úroveň, ale postupné oslabovanie tempa rastu, či dokonca znižovanie úrovne ekonomiky spôsobovalo čoraz väčšie problémy. Rástla nespokojnosť obyvateľstva, posilňovali sa sily proti Kaddáfího režimu a rozklad nastal aj vo vnútri krajiny. Kaddáfí síce žal čiastočné úspechy, absolvoval prijatie u „priateľov“ v Paríži, Londýne a v Ríme, ale to malo svoj dôvod, lebo chcel byť k nim veľmi ústretový a myslel si, že je s nimi na jednej lodi. Údajne poskytoval nejaké milióny na prezidentskú kampaň „priateľovi Nikolasovi“ do Paríža, ktorý to neskôr pred súdom poprel a od „priateľa“ Silvia“ dostal aj bratský bozk na ruku, z čoho bol sám Kaddáfí dosť prekvapený. Údajne mu v tej súvislosti odpustil nejaké pohľadávky, ktoré si Líbya nárokovala ako reparácie za kolonizáciu krajiny.
Keď prišla tzv. Arabská jar, kamaráti sa rýchlo zmenili na nepriateľov a spoločne s NATO sa vrhli na „priateľa“ Muammara… Po viac ako 9 000 bojových náletoch leteckým silami NATO, hlavne Francúzska, Veľkej Británie a USA ho domáci vzbúrenci zajali a po potupnom trýznení aj obscénne popravili. Je pravda, že Kaddáfí postupne stratil reálny prehľad na medzinárodnú situáciu, neodhadol vývoj ani v samotnej Líbyi. Na rozdiel od Saddáma Husajna on mal možnosť nájsť útočisko v Juhoafrickej republike, kde ho považovali už za života Nelsona Mandelu za hrdinu a veľkého priateľa porobených národov Afriky. Práve na Mandelov návrh sa stal Kaddáfí predsedom Africkej únie, lebo bol štedrým donorom veľkých rozvojových projektov v mnohých afrických štátoch. V roku 2008 mu viac ako 200 afrických kráľov a kmeňových lídrov udelilo titul „kráľ kráľov“. Kaddáfí roky bojoval za väčšiu jednotu Afriky a navrhoval vytvorenie federácie pod vedením „vlády únie“. Ako sa však ukázalo, nevďak svetom vládne. Bol to len dočasný triumf, po ktorom nasledoval fatálny pád a koniec jeho kariéry i života. Preto ho aj ja vnímam ako kontroverznú osobnosť v dejinách Líbye. Nakoniec, kto je po 40 rokoch v politike čistý a nevinný?
Aký postoj zaujal M. Kaddáfí k problematike migrácie?
Doba i ľudia sa menia, nakoniec aj Kaddáfí sa v posledných rokoch svojho života dosť zmenil. Keďže som ho zažil, myslím si, že dnes by si určite neodpustil uštipačné a trefné poznámky. Vždy ich hovoril veľmi hlasno, bez servítky a do celého sveta. Svoj postoj k ilegálnej migrácii vyjadril veľakrát verejne, a to aj na významných medzinárodných fórach, napríklad aj v jeho slávnom prejave v OSN v roku 2009. Vtedy vo svojom prejave obvinil stálych členov Bezpečnostnej rady, ako aj samotnú OSN, ktorá podľa neho v minulosti „nezabránila 65 vojnám“. Povedal im priamo do očí z rečníckej tribúny, že Bezpečnostná rada by sa mala volať teroristická rada. Celé plénum OSN vtedy len neveriacky hľadelo na „bláznivého beduína“, ktorý sa nedal prerušiť v prejave ani po mnohonásobnom upozornení, že prekračuje limit 15 minút. Hovoril vyše hodiny a pokračoval, obvinil mocnosti, že sa správajú k ostatným krajinám ako k „druhotriednym štátom“. Nakoniec pred všetkými roztrhal na márne kúsky výtlačok Charty OSN a rozhodil ju do konferenčnej sály pred ohromenými excelenciami a šéfom členských štátov OSN. Tento jeho prejav je dodnes na internete.
K migrantom, ktorí začali utekať do Európy práve cez Líbyu, mal kritický postoj. Hoci tvrdil, že si idú zobrať do Európy len to, čo ich predkom v ich vlasti v minulosti ukradli, prijímal počas svojej vlády opatrenia, ktorými brzdil prílev migrantov do Európy. Pôvodne sa v EÚ uvažovalo o tom, že Kaddáfí zriadi v Líbyi veľké záchytné tábory, kde migranti budú mať zabezpečené všetky potrebné podmienky pre slušný život, vrátane sociálneho a zdravotného zabezpečenia. EÚ mala zabezpečiť finančné krytie tohto projektu a Kaddáfí mal garantovať úplné zastavenie migračnej vlny do Európy. Projekt sa nakoniec nerealizoval, lebo Kaddáfího v roku 2011 za pomoci NATO a jeho spojencov zavraždili a následne v roku 2015 sa vytvorili podmienky pre masovú nekontrolovanú migráciu vyše milióna ilegálnych migrantov. Je známe, že za jeho vlády sa cez Líbyu do Európy nedostala takmer ani noha, lebo Kaddáfí prísne strážil svoje hranice a pobrežná stráž likvidovala každý jeden ilegálny pokus o prekročenie hranice. Bolo jedno, či do alebo von z Líbye. V období jeho vlády boli migranti v Líbyi prevažne z pásma Sahelu a utekali z domovov pred hladomorom. Kaddáfí im poskytol útočisko, mohli tam pracovať ako pomocné sily v službách, v poľnohospodárstve alebo dokonca aj v zdravotníctve. Umožnil im aj legálny transfer našetrených peňazí, aby uživili svoje početné rodiny v domovine. Mali nárok na zdravotnú starostlivosť, a to zadarmo, presne ako každý Líbyjčan. Kto chcel, mohol sa zdarma vzdelávať, získať vzdelanie, aby sa dostal z ohromnej chudoby, v ktorej sa nachádzala drvivá väčšina utečencov. V tomto smere bol Kaddáfí veľmi silno sociálne založený, o čom sa v cudzine nevedelo, lebo svetové médiá ho predstavovali ako tyrana. Áno, bol aj tyran voči tým, ktorí boli proti jeho politike a chceli odstrániť jeho režim. No, ale ukážte mi aj dnes súčasného, a nielen autoritárskeho vládcu, ktorí si nechá robiť v jeho krajine, čo sa komu zachce… V autoritárskych režimoch dodnes neplatí žiadny liberalizmus ani demokracia, kto sa vzoprie vrchnosti, doplatí na to často aj životom. Ako príklad stačí uviesť odstránenie kritika režimu v Saudskej Arábii. Na ambasáde v Turecku zľahla sa za ním zem. Podozrivé boli najvyššie špičky režimu v Saudskej Arábii. V tomto prípade zatvorili USA obe oči, lebo ide predsa hlavne o ropu a miliardové zákazky na vojenskú a priemyselnú technológiu. Ľudské práva a demokracia tam nemajú čo robiť, sú nepodstatné, ide predsa o veľký biznis…
Je veľký rozdiel medzi prevažne ekonomickou migráciou, ktorej cieľom je dostať sa za akýchkoľvek okolností do vysnívanej západnej Európy, aby migranti využili predovšetkým vysoký sociálny a ekonomický štandard a migráciou, ktorá je únikom pred vojnou a ohrozením života. To sú skutoční migranti a najväčšie obete násilností, ktorým skutočne treba pomôcť. Na to treba upriamiť všetko úsilie, aby sa odstránili príčiny migrácie, ktorá sa v konečnom dôsledku stala veľkým, globálnym problémom. Ide zväčša o pôvodne lokálne vojny a z nich vznikajúce hladomory, pri ktorých zlyháva celý reťazec riadenia vládnucich elít spoločnosti. Podieľajú sa na tom nenásytní „mierotvorcovia“, miestni, kmeňoví, lokálni vodcovia či vládni predstavitelia, až po lokálnu oligarchiu. Tí všetci často značné prostriedky na rozvojové projekty rozkrádajú vo veľkom a vlastných prostých ľudí ponechávajú v chudobe a utrpení. Jasným príkladom je Afganistan, kde USA a ich satelity naliali cca dva bilióny dolárov a dnes je tam hladomor! Ešteže v mnohých postihnutých lokalitách vo svete pôsobí charita a organizácia OSN UNICEF, ktorá ako jedna z mála skutočne pomáha obetiam týchto zločinov. Rád konštatujem, že medzi takéto organizácie patrí aj Slovenská katolícka charita, ktorá pôsobí v mnohých krízových oblastiach sveta, vrátane krajín Afriky a Blízkeho východu.
V roku 2009 ste boli ste členom oficiálnej vládnej delegácie premiéra Roberta Fica v Líbyi. Išlo mu naozaj len o riešenie pohľadávok alebo tam boli aj iné zámery spolupráce?
Celá štátna návšteva mala nezvyčajne rýchly priebeh a bola pripravovaná v dosť hektickom tempe. Napríklad, v agentúre SARIO sme mali len necelý týždeň na to, aby sme pripravili zoznam našich podnikateľov, ktorí boli súčasťou delegácie a program pre nich. Takáto akcia sa spravidla pripravuje podstatne skôr a dlhodobejšie, aby rokovania podnikateľov mohli dosiahnuť svoj cieľ a firmy mohli nadviazať budúce efektívne a výhodné kooperačné vzťahy s partnerskými subjektmi v zahraničí. V Tripolise síce bolo narýchlo zvolané obchodné fórum, ale pre našich pomerne významných podnikateľov nemali hostitelia adekvátnych partnerov. Celá akcia mi pripomínala tak trochu ako turecký trh, kde si každý mlel, čo chcel a s kým chcel. A výsledok nebol takmer žiadny. Ja som bol z celej akcie dosť rozčarovaný a nečakal som preto ani žiadne perspektívne kooperačné vzťahy.
Vážne rokovania boli iba na tému deblokácie štátnych pohľadávok, ktoré mali svoj pôvod ešte v minulom režime. Vtedy ČSSR dodávala do Líbye hlavne špeciálny tovar – zbrane a príslušné náhradné diely, vrátane zabezpečenia ich servisu priamo v Líbyi. Servis zabezpečovali špeciálne skupiny odborníkov, ja som bol vtedy členom jednej z nich, so sídlom v druhom najväčšom meste Líbye – Bengázi na východe krajiny. Keďže kontrakt bol postavený na báze – dodaj tovar a služby a potom zaplať – líbyjská strana platila tak, že za roky tejto „spolupráce“ sa naakumulovala značná čiastka nezaplatených pohľadávok. Po rozdelení ČSSR sa delili pohľadávky v pomere 1:3 v prospech ČR, podmienka líbyjskej strany bola, aby sa aj v takomto pomere súbežne riešili pohľadávky aj voči bývalému veriteľovi ČSSR. Pravda je taká, že leví podiel na riešení pohľadávok mal R. Fico, ktorého si Kaddáfí vážil ako ľavicového politika, ako aj za to, že on ako jediný v celej Európe našiel po T. Blairovi odvahu ísť do Líbye po masívnej protilíbyjskej kampani. Vtedy stačilo povedať nahlas len meno krajiny a ľudia sa ustrašene pozerali, kedy sa v okolí objaví nejaký terorista. Svet bol celý doslova pobláznený nielen Reaganom, ale najmä globálnymi médiami typu CNN a pod. Táto tragikomédia okolo Líbye ale mala úspech a svet uveril. V tejto atmosfére išiel premiér R. Fico do Líbye, a preto bol úspešný aspoň čo sa týka deblokácie, vedno s nami sa zviezli aj Česi. Tí sa o to pokúšali samostatne ešte pred Ficovou návštevou, ale bezúspešne. Ja som sa rokovaní o deblokácii zúčastnil priamo v Tripolise, ale po návrate z Líbye som sa o túto agendu už nezaujímal a dodnes presne neviem, ako sa deblokácia vôbec skončila. Hospodárska spolupráca, o ktorej sa v Líbyi tiež veľa hovorilo, sa za podpory štátu už nerealizovala. Určite však fungovali bežné komerčné vzťahy po súkromnej osi, o čom hovoria podklady o obchodnej bilancii za jednotlivé obdobia.
Koncom roku 2021 sa mali konať v Líbyi po dlhých rokoch bezvládia voľby hlavy štátu. Nakoniec to dopadlo inak, mali ste nejakých favoritov?
Líbyjská politická scéna je dnes veľkou neznámou aj pre samotných Líbyjčanov. Moje súčasné informácie sú iba sprostredkované a nemusia byť úplne presné. Predpokladám, že o pozíciu hlavy štátu bude aj naďalej veľký boj, lebo Líbya je štát, bohatý na ropu a zemný plyn, ako aj iné cenné nerastné bohatstvo vrátane zlata a uránu. Dnes tam však vládne dvojvládie, východ krajiny je pod kontrolou generála Haftára a západnú oblasť Tripolitániu ovládajú islamisti, podporovaní Západom a Erdoganom. Naviac, o vplyv v regióne a zvlášť v Líbyi bojujú aj Američania, Rusi, Francúzi, Angličania a tradične Taliani. Ring je teda plný silných hráčov a je len otázka veľkej taktiky, koho a či vôbec sa tejto rôznorodej skupine s často protirečivými záujmami podarí pretlačiť niekoho na pozíciu hlavy štátu. Predpokladám, že väčšina Líbyjčanov už stratila záujem o nejakú formu demokracie, lebo tá po páde Kaddáfího neprišla a ani tak ľahko nepríde. Prišla len smrť obrovského množstva civilných obyvateľov v krvavej občianskej vojne. Líbyjčania sú veľmi hrdý národ, či skôr zoskupenie kmeňov a neradi si nechajú nanútiť hocikoho, kto to s ich krajinou nemyslí úprimne a vážne. Verejná mienka sa po občianskej vojne začala prikláňať k názoru, že za Kaddáfího bolo lepšie, lebo panoval pokoj a bola tam vysoká životná úroveň. Nebola tam chudoba, o ktorej počuli len od svojich predkov z čias kráľa Ídrisa… To je klasický príklad historickej nostalgie, veď to poznáme aj u nás.
Ak by záležalo len na samotných Líbyjčanoch, volili by asi Kaddáfího juniora – a Sajfu Islama alebo generála Haftára, ktorý ovláda východnú časť Líbye. Časť islamistov by volila svojho zástupcu, ale tam je veľká konkurencia, ktorá môže ich hlasy rozdeliť a oslabiť. Pôvodný termín prezidentských volieb bol stanovený na 24. decembra 2021, ale podľa agentúry AFP sa krátko pred ich uskutočnením objavila správa, že termín parlamentných volieb bol preložený na január 2022 s vysvetlením, že súbežné voľby – prezidentské a parlamentné do Snemovne reprezentantov – by boli v súlade s plánom, vypracovaným pod záštitou OSN s cieľom pomôcť Líbyi dostať sa z vážnej politickej krízy. Je február 2022 a o voľbách zatiaľ ani chýru, ani slychu. Riešenie problému volieb, zdá sa, je v nedohľadne, ale podľa mňa podstata problému je niekde inde. Ako prenikajú správy z Líbye, mnohí majú strach zo stále stúpajúcej popularity Kaddáfího juniora a vymýšľajú zložité obštrukcie ako tomu zabrániť. Len čas ukáže, ako sa bude Líbya uberať do budúcnosti.
Môžete odporučiť aj nejaké ďalšie zdroje, ktoré poskytujú relevantné informácie o tejto krajine ako doplnenie vašej Pravdy o Líbyi?
Áno, samozrejme. Líbya je vďačný objekt záujmu a také knihy existujú v mnohých jazykoch, aj v slovenskom a českom. Ja som z nich čerpal a uvádzam ich na záver mojej knihy. Odporúčam predovšetkým knihu bývalého československého diplomata M. Belicu Naši lidé v Kaddáfího Libyi. Tam nájdete presné a cenné údaje predovšetkým o hospodárskych vzťahoch z minulého režimu, keď ČSSR bola významným dodávateľom špeciálnej techniky do Líbye. Sú tam uvedené presné údaje o dodaných zbraniach, ktoré federálna vláda dodávala do Líbye vrátane podmienok zabezpečenia ich servisu prakticky až do roku 1991, keď sa táto činnosť definitívne ukončila. Pokiaľ ide o veľmi bohatú históriu Líbye, nemôže byť nič lepšieho ako jedinečná kniha historika a arabistu Eduarda Gombára Dějiny Libye. Kniha veľmi podrobne mapuje túto krajinu prakticky od prehistórie až po súčasnosť. Tam je zaznamenaná skutočná pravda o Líbyi.
Autor je publicista.