Líbya testuje mierovú politiku EÚ

Zatiaľ zostáva nejasné, čo si vlastne Nicolas Sarkozy a David Cameron od tohto dobrodružstva sľubovali. Isté je iba to, že sa malo skončiť pádom plukovníka Kaddáfiho. Lenže vyzerá to tak, že zodpovední politici sa taktike, ani stratégii tejto operácie veľmi nevenovali, najmä ak sa potvrdí, že zo všetkých spojencov na ňu boli technicky pripravení iba Američania. Pritom nemožno Barackovi Obamovi vyčítať, že na rozdiel od svojich predchodcov počúva názory svojich voličov. Ani to, že berie do úvahy katastrofálne výsledky doterajších pokusov masívnym vojenským útokom zlikvidovať diktátorov, či autokratov v arabskom svete.

A nie je to len otázka nákladov v čase pokračujúcich hospodárskych problémov. Zásah spojencov v Iraku, ale aj v Afganistane nepriniesol obyvateľom týchto krajín všeobecné blaho a už vôbec nie demokratickú otvorenú (aj občiansku) spoločnosť . V Bosne a Hercegovine, ani v Kosove sa síce nebojuje, ale ani tam nemožno hovoriť o kohéznej demokratickej spoločnosti, porovnateľnej s našou. Tieto chabé výsledky šírenia demokracie „mečom a ohňom“ ľudia vidia a vidia aj počty obetí, ktoré si „demokratizačné misie“ vyžiadali. Napokon, stále jasnejšie vidia aj to, kto z týchto vojen ekonomicky profituje. Možno sa čudovať, že odmietajú opakovanie irackého scenára?

Vojna nie je riešenie

Európska únia sa, pochopiteľne, ocitla v neľahkej situácii. Iba nedávno sa severoafrickí lídri tešili spolupráci a podpore zo strany EÚ, ktorá – najmä jej južné členské štáty – intenzívne rozvíjala tzv. Južné partnerstvo. Zatiaľ čo Bielorusko bolo pri každej príležitosti terčom poučovania o demokracii, totalitní, či minimálne autokratickí vodcovia Tuniska, Egypta i Líbye (ale aj krajín na Arabskom polostrove) o takýchto výhradách nepočuli ani náznakovo. Európski lídri zmenili svoj postoj až pod tlakom udalostí, pričom sa len ťažko dá veriť, že skutočné pomery v týchto krajinách nepoznali aj pred vzburami.

Je teda pochopiteľné, že sa chopili príležitosti „očistiť“ svoj dovtedajší prístup od číreho utilitarizmu. Musíme dúfať, že práve toto bola motivácia a nie úsilie získať väčší podiel na obchode s ropou bez Kaddáfiho, či pretvoriť tamojšiu spoločnosť  na trhové neoliberálne eldorádo. Mätenie s bezbrannými „civilistami“ však spojencom dlho nevydržalo a verejnosť veľmi rýchlo zistila, že ak tu aj ide o to, o čo údajne ísť má, ide to veľmi zlým smerom. Namiesto mierumilovnej ľudovej vzbury (ako v Tunisku, či v Egypte) sa ukázal obraz skutočnej občianskej vojny, v ktorej obe strany strieľajú a zabíjajú. Včera už aj slovenské televízie odvysielali zábery z tlačovej konferencie, na ktorej vystupoval „veliteľ povstaleckej armády“ – v uniforme oblečený vysoký dôstojník. Lenže rýchly koniec (Kaddáfiho porážka) sa ukázal byť iba zbožným želaním, aj keď oficiálna armáda zostala bez lietadiel, protileteckej obrany a dnes už bez vyše tretiny svojho arzenálu a vojakov.

Je to nepríjemné a bolestivé, ale vojenský zásah Severu nepriniesol Líbyi žiadne riešenie. Neochránil skutočných civilistov, nepomohol povstalcom zvíťaziť a nezlikvidoval Kaddáfiho. Jeho pozícia je však oslabená a je isté, že už nikdy sa nevráti moc, ktorú mal ešte pred niekoľkými týždňami. Bez ohľadu na výsledok občianskej vojny. Práve v tejto chvíli je potrebné presadiť mierové pokračovanie tohto konfliktu. Cudzie mocnosti v ňom môžu byť sprostredkovateľom, môžu byť dokonca jeho motorom, ale nesmú byť priamym aktérom. Účel vždy prostriedky nesvätí a slobodu nemožno žiadnemu národu nadiktovať.

Mier namiesto skazy

Musia to byť iba a len Líbyjčania, kto bude sedieť za okrúhlym stolom a viesť demokratizáciu krajiny. Podľa vlastných predstáv a vlastných hodnôt, nie podľa vzorcov, ktoré desaťročia nanucujú americké „think-tanky“ celému svetu. Iveta Radičová nedávno prezentovala, že v rámci „humanitárnej“ a „rozvojovej pomoci“ Líbyi chce slovenská vláda do tejto krajiny poslať „odborníkov na demokraciu“ z niektorých našich „skúsených mimovládnych organizácií“. Ak sa to stane a slovenskí daňoví poplatníci v čase nedostatku peňazí na zdravotníctvo budú platiť „Demešovcov“ a „Ničovcov“ za šírenie neoliberálnej ideológie, tieto výdavky by mali byť zosobnené premiérke a ministrovi zahraničných vecí. Títo ľudia si totiž zo šírenia „demokracie“, ktorá so skutočnou občianskou spoločnosťou nemá nič spoločné, už dávno urobili živnosť, ponížene závislú na donoroch s jasnými politickými zámermi.

Celá líbyjská kríza je zároveň doteraz nevyužitou šancou podporiť silnú spoločnú zahraničnú politiku EÚ. Silné štáty Európy sa pustili do vojny proti doteraz uznávanému a rešpektovanému susedovi individuálne. Najprv bolo ich hlasovanie v BR OSN, až potom veľmi opatrné rokovania lídrov členských krajín EÚ. Jasné, že EÚ bude vždy Úniou silnejších a slabších, ale žiadna spoločná politika, tobôž nie zahraničná, nemôže odrážať iba záujmy jedných, bez ohľadu na postoje ostatných. N. Sarkozi, ktorý bol vždy hnacím motorom integrácie môže práve teraz ukázať, ako má vyzerať v oblasti zahraničnej politiky. Obzvlášť, keď na rozdiel od Iraku môže byť v tomto prípade Európska únia kľúčovým medzinárodným „hráčom“. A nielen preto, že Obamovi sa nebude chcieť pred blížiacimi sa prezidentskými voľbami bosou nohou dráždiť svojich voličov.

Európska únia má šancu ukázať nielen vlastným občanom, ale aj celému svetu silu hodnôt, na ktorých vznikla. Presadzovanie demokracie, sociálnej spravodlivosti, občianskej spoločnosti, tolerancie a spolupatričnosti národov, ale predovšetkým mieru, bez ktorého je to ostatné nemožné. Ak má Únia naozaj ambíciu byť jednou z rozhodujúcich veľmocí, nestane sa ňou kopírovaním inej, ale len tým, že k medzinárodnej politike bude pristupovať inak. Že nebude rinčať zbraňami, ktoré prinášajú iba smrť nevinným ľuďom.

Najnovší vývoj v Líbyi začína až nápadne pripomínať Irak. Preto predstavuje dôležitý „stres test“ pre spoločnú zahraničnú politiku EÚ. Únia v nej môže obstáť, iba ak do Líbye prinesie mier. A pomôže Líbyjčanom, aby sa naozaj sami a naozaj slobodne rozhodli o budúcnosti svojej krajiny. Vrátane použitia ziskov z obchodu s ropou.

Autor je členom Výboru NR SR pre európske záležitosti

Foto: Minister zahraničných vecí Abdul Átí al-Ubajdí
Zdroj foto: archív redakcie