Dva vrcholné festivalové víkendy sú už za nami. Na Pohodu a Žákovic Open hudobní fajnšmekri čakali doslova celý rok. Iba málokto si však vedel predstaviť, ako to celé napokon skončí. Po tragédii na trenčianskom letisku zavládol smútok, ten aspoň čiastočne prekryl vydarený festival v Trenčianskych Bohuslaviciach.
Veľká a malá Pohoda. Odlišné víkendy, iné rozpočty, dve rôzne miesta a predsa tak veľa spoločného. Žákovic Open sa už celé roky koná týždeň po trenčianskom festivale neďaleko Nového Mesta nad Váhom. Mnohí ho považujú za mladšieho súrodenca Pohody. A to nie iba z nejakej sedliackej roztopaše.
„Žákovic“ sa už tradične v júli na dva dni rozloží na okraji očarujúcej dedinky Trenčianske Bohuslavice. Aj keď Pohoda okupuje letisko a betón a Žákovic Open skôr polia a záhrady, predsa majú k sebe blízko. Hlavné slovo má iba ťažko definovateľná atmosféra, ktorú treba prosto zažiť. Najzásadnejší rozdiel však tentoraz z rukáva ťahala príroda.
Najsmutnejšia Pohoda
Keď sa v záverečný deň na Pohodu začali valiť obrovské mraky, málokomu prišlo na um, ako to celé môže dopadnúť. Nešťastnú trinástku mal možno na mysli kadekto, ale že práve tento ročník skončí smrťou mladého človeka a niekoľkými vážnymi zraneniami, to netušili ani veštice s nechutnými sklenenými guľami. O niečom hádam hovorili iba meškajúce kapely, vypadávajúci internet či zhorené zástrčky v novinárskom centre.
Ako vyzerá tragédia predviedla až príroda. Obrovské kvapky rozbíjajúce sa o zem, tmavá obloha, všade prenikajúci chlad. Búrka a poriadne vetrisko. Tak sa lámalo sobotné poludnie. Keď začali duť plachty v O2 Aréne, s niekoľkými známymi kašleme na rýmy bratislavských reperov A. M. O. a berieme sa preč. Niečo doteraz nerozlúštené vo vnútri šeptá, že v stane už ochranu pred kvapkami bez lotérie so zdravím nenájdeme. V tej chvíli si však ešte nevieme predstaviť, ako dokáže víchor o pár minút vytrhnúť z betónu obrovský stĺp, pri ktorom stojíme. Po zhruba kilometrovom šprinte v daždi sadáme do inej arény. Tam dočasne nachádzame istotu, aj keď si ešte len domýšľame pravý obsah tohto slova. Preberajú sa depresie, keď reč príde aj na alkohol, pred očami psychológov sa začne knísať ledva stojaci mladík. Exot ostrieľaným terapeutom rukami ukazuje, že sú jednotky. Smiech publika však strieda šok. Debatu nečakane prerušia, ľudia sa dozvedajú, že festival končí a čo najrýchlejšie treba opustiť areál. Nikto v tej chvíli poriadne netuší, čo sa deje.
Až počas behu za stanmi je cítiť, že za stopnutím akcie je čosi veľmi zlé. Tínedžerka hovorí kamarátke o kalužiach krvi, chlapci naproti majú roztrhnuté tričká a čudne vypúlené oči. Stále viac sa areálom šíria slová smrť, tragédia, padnuté tyče. Mrazivý je pohľad na cestu, ktorou sa valí kolóna húkajúcich sanitiek. Vietor duje, každý hľadá každého, mobily nefungujú. Zakrátko sa už vie, že šialený mix dažďa s vetrom zvalil gigantický stan a zabíjal. Človek opäť raz nedokázal poraziť prírodu. Keď na ňu nemyslí, ona kašle na neho. Rozmýšľam, kto za to môže. Je ale ťažké niekoho súdiť, ešte ťažšie vopred odsúdiť. A aj keď šéf Pohody možno sem-tam mumle prapodivné politické vízie, svet delí na biely a čierny a kádruje ľudí, Michal Kaščák celé roky predvádzal, v čom sa skrýva jeho talent a ako sa robí naozaj dobrý festival.
Opatrný Žákovic Open
Žákovic Open sa tak tento rok predsa len od svojho väčšieho a staršieho súrodenca v niečom líšil. A zásadne. Mal šťastie – nezrušil ho vietor, nespláchol dážď a „doklepal“ to až do konca. Organizátorom však pri pomyslení na predošlé nešťastie nebolo všetko jedno. „Mal som obavy, taký nejaký skrytý malý pocit niekde vo vnútri,“ hovorí mi Yxo z kapely Hex, ktorý celý festival organizuje. Tragédiu Pohody je stále cítiť.
Ľudia po čiernom víkende o týždeň na to v Bohuslaviciach s rešpektom hľadia na oblohu. Viacero z nich si nestavia stany na obľúbenom fleku pri potoku so stromami obdarenými bohatou zeleňou. Vykašľali sa na boj s páľavou a radšej zašli kolíkovať stany rovno na pole. „Nechcem riskovať. Predtým mi také veci ani nedošli, ale teraz po tom, čo sa stalo minulý týždeň, sme si s partiou už vo vlaku povedali, že tento rok sa radšej uložíme inde,“ vraví Mišo z Nitry.
Hoci lejak neobišiel ani Trenčianske Bohuslavice, ich hudobná slávnosť to prežila. No problémy počasie aj tak narobilo. Viacerých lejak odradil od koncertu Zóny A aj Lavagance. Niektorí nechceli ísť spať mokrí, iní už jednoducho nemali odvahu riskovať.
Zlé počasie cez prvú festivalovú noc aj tak ničilo oblečenie, rozmetalo stany, škrtlo náladu a skrz-naskrz zašpinilo veci. Niektorí tak poriadne znechutení ráno mysleli na skorší odchod. „Zlatko prestaň, nechoď. Hádam ale preboha nebudeš umývať celý stan vreckovkou! To nemáš ako kuchynskú linku,“ znelo s vychádzajúcim slnkom spod stanu. Mladý pár sa napokon pomerí a ostáva. O chvíľu už tancuje pod hlavným pódiom.
Aj teraz sa ukázalo, čo malú Pohodu spája s tou veľkou. Je to aj úžasná atmosféra akejsi originálnej bezprostrednosti a kamarátstva. Všade prítomná veselosť a k tomu parádne poskladaná hudobná smršť. Tá bola ešte širšia a kvalitnejšia ako kedykoľvek predtým.
Festival mal tento rok v premiére dve pódiá s kapelami. To druhé nahradilo tanečný stan z minulých rokov. Tak ponúkol namiesto točiacich sa vinylov ešte viac živých kapiel. Sviežosť, rozmanitosť, nápaditosť, divoká i pokojná rytmika. Gitary, spev, bíty, aj inteligentný pop. Hudba kadejakých škatuliek, hneď niekoľko nálad. To celé dva dni miešali Youcoco, Nové mapy, Veneer, Swan Bride, Foolk či Karol Mikloš.
Okej bol aj hlavný stejdž. Dali sa tu nájsť veselé tancovačky, svieži mix domáceho a balkánskeho folklóru, britské gitarovky, ostré slová, elektronické slučky, ale aj živé sláky. Hudobné vlny z pódia na dav posielali Hudba z Marsu, Talkshow, Noisecut i bratislavský Hex. Chýbali iba United Flavour, nikto sa však nehneval. Stan na Pohode sa zrútil práve počas ich spoločného vystúpenia s partiou A. M. O. Na koncert sa ešte necítili.
Po dvoch rokoch si na hlavnej scéne zahrali bratislavské Živé kvety. Kým v roku 2007 sa pri štarte ich koncertu strhol prudký dážď, tentoraz prišiel vopred. Prvé tóny tak zneli spolu so slnkom, všetko umocnila i obrovská dúha.
„Máme nádherný deň. Už sme si mysleli, že keď sa voláme Živé kvety, tak na nás prší,“ vystihla čarovný moment speváčka Lucia Piussi, ktorá málo hrávanú skladbu Smútok je dlhá cesta venovala Pohode. „Snáď to všetko s Pohodou pôjde ďalej,“ povedala a o chvíľu odpálila: „Nezáviď nikomu šťastie. Nenávisť je burina, čo všade dobre rastie.“
Autor je publicista
