Svoje fluidum má aj prechádzka pred kremeľským múrom. Po hrobkách cárov v Uspenskom sobore sa návštevníci môžu prejsť miestom, kde sú pochovaní „červení cári“, vodcovia revolúcie a činitelia Sovietskeho zväzu, posledný je Černenko, no stále je tu aj busta Stalina, asi jediná v Moskve. Najvyšší činitelia majú busty na podstavcoch, ďalší majú na múre tabuľky ako v kolumbáriu. Pred každou bustou a tabuľkou sú položené umelé červené klince. Len pri Gagarinovi vidíme aj živé žlté kvety.
Jednou z budov, ktoré neodolali novému režimu, bol hotel Rossija. Tento rozsiahly štvorcový hotelový komplex stál neďaleko Červeného námestia, nebol nijako architektonicky unikátny, tak „pašol“. Zatiaľ je však po ňom len jama obohnaná plotom, moskovské grand zero, hovoria domáci. Uvidí sa, aký developer zvíťazí.
A celkový dojem? V meste pôvodne ovplyvnenom byzantskou kultúrou a architektúrou sa spája architektúra sovietskej doby so spupným mramorom a sklom nových bánk, hotelov a biznis centier. Panorámu mesta obohatili nové výškové budovy Moskva City.
Moskva žije ako aj v minulosti hlboko do noci, v lete sa stmieva až po desiatej, doprava je hustá a intenzívna ešte aj po polnoci… Po spomínanej Tverskej (Gorkého) sa rinú v troch až štyroch prúdoch v oboch smeroch autá nepretržite. V krajnom prúde autá parkujú, ľudia vystupujú a prechádzajú do reštaurácií a kaviarní, ktoré sú jedna vedľa druhej. Mimochodom, tie kaviarne tu tak nahusto neboli, bol problém sa vôbec do nejakej reštaurácie dostať, no Gorkého ulicu na šírku 42 metrov „prerobili“ za Stalina, mnohé budovy vtedy zbúrali, iné posunuli…
Napriek šírke ulíc a výpadoviek doprava v meste doslova „praská vo švíkoch“. Zápchy sú na „dennom“ poriadku, človek si ťažko vyráta, aby prišiel načas na stretnutie. A nejde len o zmeškané rande, horšie je to so zmeškaným lietadlom. Snaha spriepustniť mesto je viditeľná, mnohé cesty sa ďalej rozširujú za plnej prevádzky, čo, samozrejme, zase komplikuje súčasnú dopravu. Treba zachovať pokoj a veriť, že sa všetko stihne. A to sme boli v Moskve v lete, keď je vraj vyprázdnená. Ako to vyzerá, keď sú všetci Moskviči doma?
Aha, ešte metro. Relatívne rýchlo a pohodlne sa ním možno dostať takmer všade, ku všetkým turistickým cieľom. No potom zvyčajne okrem centra treba rátať ešte pätnásť-dvadsať minút chôdze. Aj preto si nemožno naplánovať niekoľko hlavných cieľov denne, skôr len jeden a jeden doplnkový. A to určite všetko nestihnete, hoci mnohí majú predstavu, že Moskvu obehnú za tri-štyri dni. My sme nestihli napríklad Borodinskú panorámu (pritom tohto roku je dvesté výročie bitky pri Borodine) či nové pamätné miesto Poklonnaja Gora, Puškinovu obrazáreň moderného umenia, o mnohých ďalších miestach a múzeách ani nehovoriac. Možno nabudúce…
Úvahy a súvahy na Novodevičom cintoríne
Chodiť po Moskve znamená aj stretávať „svojich“. V tomto dome žil Puškin, v tomto Bulgakov, v tomto Okudžava, v tomto Majakovskij… Domy a paláce, stratený duch tých, čo sa prevtelili, aby boli navždy s nami. A sú.
Na Novodevičom kladbišti, cintoríne pri Novodevičom kláštore, postojíme pri obyčajnom hrobe Vasilija Šukšina (po celý čas pobytu v Moskve márne hľadáme DVD s jeho Červenou kalinou), nemôžeme minúť bielo-červeno-modrý pamätník (cára) Borisa Jeľcina, ktorý americkému prezidentovi zatelefonoval z Bielovežského pralesa: „Pán prezident, môžem vám oznámiť, že Sovietsky zväz už neexistuje.“ Ten neveril vlastným ušiam. Obyčajným telefónom mu šéf jednej zväzovej republiky oznámil, že nepriateľa viac niet. Koľko rokov, koľko umu, koľko peňazí vrazili Američania do boja s Ríšou zla, a hľa, ako ľahko sa to podarilo: Jeľcin spolu s ukrajinským Kravčukom a bieloruským Šuškievičom ho práve podpisom rozpustili. Nakoniec to telefonicky oznámili aj šokovanému Gorbačovovi, ktorý sa nezmohol na inú otázku, iba na tú – čo bude teraz s ním. A Jeľcin ho – už ako chaziain ríše – zahanbil: Vy neviete myslieť na nič iné, iba na seba! No a potom chytro z toho Bielovežského pralesa utekali „podaľše“. Ktovie, ako by to bolo dopadlo, keby bol na Gorbačovovom mieste menší demokrat? Teraz má Boris Jeľcin uprostred Novodevičieho cintorína rozprestretú kamennú zástavu Ruska a na Gorbačova čaká miesto posledného odpočinku pri múre, kde je pochovaná Raisa Maximovna. Stráži ju socha krásnej dievčiny a na hrobe je kôš fialových orgovánov, horia sviečky.
Celý cintorín je akoby ukážkou súčasného Ruska – prostý pomník v štýle ruského pravoslávneho kostolíka má Anton Pavlovič Čechov, ktorého hry sa dodnes hrajú po celom svete, no celý jeden sektor patrí divadlu a jeho aktérom – tí najnovší, už zosnulí za éry „nových Rusov“, majú pamätníky teatrálne, pompézne, vlastné sochy v nadživotnej veľkosti. Akosi to patrí k novodobému, takému byzantsko-orientálnemu bontónu. Napriek tomu človeku udrie do očí prostý trávou zarastený kopec hliny, pod ktorým našiel spočinutie spisovateľ Sergej Michalkov – otec Andreja Končalovského a Nikitu Michalkova, známych ruských hercov a režisérov, autor textu hymny Sojuz nerušimij, ale aj súčasnej ruskej hymny…
Z tajomstiev Treťjakovskej galérie
Ak si naplánujete návštevu Treťjakovskej galérie, po nej si už netrúfnete na nič, možno ešte prejsť sa po Arbate, vychutnať si jeho atmosféru s bukinistami a maliarmi a v duchu počuť Bulata Okudžavu s jeho nenapodobiteľným hlasom: Arbat, môj Arbat. Ale aj sem vtrhla globalizácia v podobe MacDonaldu, KFC, pizzérií a iných vymožeností Západu. Našťastie, možno tu nájsť aj tradičnú ruskú kuchyňu.
Ak možno Rusko pochopiť z jeho veľkých literárnych velikánov, múzeum ruského výtvarného umenia v Treťjakovskej galérii ešte viac umocní toto poznanie. Širokú ruskú dušu, ruské výhry a porážky, osud mužíka a spupnosť bojarov, nekonečnosť brezových lesov, kľúčové udalosti Ruska na plátne, veľké vojenské víťazstvá, ale aj osudové prehry, svadby rovné aj nerovné, Šiškin, Repin, Levitan, ikony, ikony, ikony…
Ráno v sosnovom lese – reprodukcia Šiškina, majstra poľovníckych obrazov, visela aj v chudobnejších slovenských domácnostiach. Tu, v Treťjakovke, si všímame pod Majstrovým podpisom zamazané iné meno. To je jedno z tajomstiev tejto galérie. Šiškin mal už obraz načrtnutý, keď mu iný maliar vnukol myšlienku namaľovať do Rána v sosnovom lese hrajúce sa medvieďatá. A obraz sa stal asi jeho najznámejším dielom, preto si jeho inšpirátor želal byť podeň signovaný. Šiškin ho však zamazal…
Obraz Nerovnyj brak (Nerovné manželstvo) zas nesie iné tajomstvo. Tá mladá devočka, vlastne ešte dieťa, ktoré tak smutno ako pod gilotínu nesie svoje panenstvo do manželstva s obstarožným smilným kniežaťom a zozadu ju so smútkom a žiaľom pozoruje mladý muž, sa dožila ešte jedného obrazu. Už ako starú pani ju namaľoval ten istý maliar – ktorý seba na obraze spodobnil v postave mladého muža. Dala vtedy prednosť pred ním starému kniežaťu – pre majetok… Obraz stareny priniesol v roku 2002 do Treťjakovky nejaký zberateľ a podarilo sa odhaliť jeho tajomstvo.
Pod celou Ťreťjakovskou galériou je dnes malá továreň, ktorá zabezpečuje, aby ešte aj ďalšie generácie našli návštevníci neporušené ikony a olejomaľby, musí tu byť stála teplota a vlhkosť, niektoré najvzácnejšie exempláre sú preto za sklom a otvárajú sa iba raz za deň na tri minúty!
Na záver teda skonštatujme: Vidieť Moskvu, a vrátiť sa do nej!
FOTOGALÉRIA
Foto: Alexander Piekov, Jana Jurkovičová, Emil Polák
Pod kremeľským múrom…
Iná panoráma, Moskva City.
Doprava, mimo špičky a v lete.
Metro, stanica Majakovského.
Metro, stanica ako galéria.
Arbat, tu žil Puškin.
Múzeum Michaila Bulgakova.
Bulat Okudžava na svojom Arbate.
Pomník Vasilija Šukšina.
Jeľcinova náhrobná ruská zástava.
Hrob Raisy Gorgačovovej.
Tu odpočíva Anton P. Čechov.
Miesto odpočinku Sergeja Michalkova.
Pomník Nikitu S. Chruščova.
Treťjakovská galéria.
Viktor Vasnecov: Traja bohatieri.
Ivan Šiškin: Ráno v sosnovom lese.
