Letecký útok?

Opäť sa hovorí o preventívnom útoku proti iránskym jadrovým zariadeniam. Mali by sme sa však opýtať, nakoľko môžu byť efektívne. Nedávno sa opäť objavili úvahy o tom, že USA alebo Izrael plánujú na začiatok roka preventívne letecké útoky proti iránskemu jadrovému programu. Nemožno príliš pochybovať o tom, že iránsky jadrový program sleduje aj vojenské ciele (teda cieľ spraviť z krajiny potenciálnu jadrovú mocnosť). Dajú sa Iránu vziať nukleárne technológie vojenskými prostriedkami? Možnosti útoku Také niečo sa už udialo. V lete 1981 izraelské vojenské lietadlá zničili iracký atómový reaktor Osirak. Útokom sa však veľa nedosiahlo. Úlohou reaktora bolo produkovať plutónium použiteľný v jadrových zbraniach, Saddámovi atómoví vedci však vedeli, že je to komplikovanejšia cesta k bombe. Po leteckom útoku sa preto režim plne sústredil na výrobu vojensky použiteľného materiálu z uránu. Uránové bomby jednoduchšieho dizajnu nepotrebujú testy – človek jednoducho vie, že vybuchnú. Z týchto dôvodov toľko diskutované zničenie rusko-iránskeho reaktora v Bušeri nedáva z vojenského hľadiska nijaký zmysel. Ešte menšia je možnosť na výrobu plutónia použiteľného v jadrových zbraniach ako v prípade bývalého Saddámovho reaktora. Okrem toho môže byť pre iránskych vedcov veľmi ťažké prepašovať na základe existujúcej dohody od Rusov vhodný materiál, z ktorého by potom nejako (ale ako? – Irán v súčasnosti nemá žiadne zariadenie na takéto spracovanie plutónia) vyrobili vhodné plutóniové izotopy. Pokiaľ teda ide o preventívny zásah v Bušeri, hovoriť o ňom možno len z toho hľadiska, že zariadenie sa dá pomerne ľahko zasiahnuť a zničiť. To by mohlo podľa niektorých predpokladov znemožniť vývoj iránskej bomby politicky, nie technicky. Letecký útok by bol teda signálom rozhodného postoja, ale nič viac. Situácia je iná, pokiaľ ide o jadrové zariadenia v Isfaháne a Natanze, ktoré majú zabezpečovať dve citlivé fázy spracovania uránu. Vďaka nim možno rudu premeniť na palivo pre elektrárne, ale aj náplň pre jadrové zbrane. Obe zariadenia sú istené raketami protileteckej obrany a z väčšej časti skryté v podzemí. To ich síce nerobí nezraniteľnými, no úspech útoku konvenčnými raketami je mimoriadne neistý. Ak by útočníci chceli proti týmto zariadeniam použiť atómové hlavice, môžu sa minimálne stať na dlhší čas neprístupné kvôli zamoreniu – politické dosahy však môžu odstrašiť aj tých najpresvedčenejších jastrabov vo Washingtone. Dôsledky útoku Ostáva teda len možnosť konvenčného, čisto politicky motivovaného útoku. Aj ten by sa musel udiať v ťažkých podmienkach a mal by vážne následky. Ak by bol útočníkom Izrael, musel by na to použiť turecký vzdušný priestor, čo by mohlo v Turecku rozpútať vážnu krízu. Američania môžu zaútočiť z Ománu, Kataru, Kuvajtu či Iraku. Raketami dlhého doletu môžu útočiť priamo z USA či zo základne Diego Garcia. Ak však útok zorganizujú USA, a nie Izrael, budú najprv musieť zvládnuť zložitú zahraničnopolitickú partiu. Pôjde v nej o získanie dostatočných spojenectiev, ktoré by neutralizovali potenciálnych kritikov – a to by mohlo byť ešte ťažšie než pri vojne v Iraku. Rusi ani Číňania takýto krok Washingtonu určite neprivítajú. A následky? Režim v Teheráne opäť získa popularitu, tretí svet bude voči nemu cítiť solidaritu a nedávno oživené transatlantické vzťahy sa budú musieť vrátiť späť na jednotku intenzívnej starostlivosti. Okrem toho sa treba opýtať, ako by reagoval Irán. Priamym vojenským útokom na Izrael? Pravdepodobne nie, a to pre (pravdepodobný) odstrašujúci postoj USA. Nepriamo s pomocou Hizballáhu? To je celkom možné. Je však takmer isté, že Irán sa rozhodne pre kórejskú cestu: stiahnutie podpisu spod zmluvy o nešírení jadrových zbraní. Dôsledkom toho by bolo ukončenie všetkých inšpekcií Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE). Tým by skončila kontrola nad iránskym jadrovým programom. Stalo by sa presne to, čomu malo zahrávanie sa s leteckým útokom zabrániť. To všetko nám však nehovorí nič o alternatíve. Sankcie voči Iránu môžu byť bolestivé asi ako pichnutie ihlou, ani o trochu viac, pokiaľ bude export ropy pokračovať dnešným tempom. Ich zredukovanie by len zvýšilo záťaž na krajiny dovážajúce ropu, ktoré by museli byť v bojkote jednotné. Preto je obmedzenie iránskeho ropného exportu nerealizovateľné. Cena ropy je už dnes dosť vysoká. Čo teda ostáva? Bohužiaľ, treba priznať, nie veľa. Prinajmenšom je potrebné všetkými možnými prostriedkami sa usilovať o obmedzenie legitimizačnej bázy extrémistov v Teheráne. Spomenuté pichnutie ihlou v podobe sankcií môžu spôsobiť nespokojnosť vlastníkov malého a stredného kapitálu v krajine, následná politika ľudských práv a propagácie kultúrnej rôznosti môžu ponúknuť alternatívu k islamistickej represii a depresii. Tým sa môže rozšíriť myšlienka slobodného Iránu. Ale ako? Diplomaciou. Nie je riešením problému, bez nej je však všetko ešte ťažšie. Nemala by byť namierená len na Irán, ale aj (predovšetkým) na Rusko a Čínu, proti vyzbrojovaniu ktorých Irán protestuje a ktoré sú v súčasnosti najväčšími ochrancami režimu v Teheráne. Článok bol uverejnený v týždenníku Die Zeit, medzititulky redakcia, www.diezeit.de