Zadržanie troch údajných príslušníkov pravej IRA na Slovensku v júli tohto roku (medzičasom ich už vydali do Veľkej Británie), vyvoláva úvahy o pôsobení spravodajských služieb v súčasnosti. Na akcii sa podieľali okrem slovenských aj bezpečnostné zložky ďalších štátov východnej Európy a agenti britskej kontrarozviedky MI 5. Na celom prípade je povšimnutiahodné aj to, že medzinárodný zatykač za členstvo v protizákonnej organizácii a aktivity v jej prospech vydal londýnsky sudca ráno 5. júla a už večer po 21. 15 v ten istý deň obvinených zadržali. Z informácií uvedených v tlači vzniká viacero otázok. Najzložitejšia je tá, že nie je jasné pozadie kroku, keď sa na území jedného štátu (Slovenska) zadržia občanov druhého štátu (Írskej republiky) na základe obvinení tretieho štátu (Spojeného kráľovstva). Britský zákon o terorizme z roku 2000 sa navyše považuje za veľmi kontroverzný.
Prečo sa naďalej mlčí?
O celej akcii sa už dlhšie mlčí, hoci už uplynula 40-dňová lehota predbežnej väzby podľa Trestného poriadku. Ktovie, čo spôsobilo toto mlčanie. Možno právna a politická zložitosť celej operácie, alebo to, že si činnosť svojich spravodajských služieb každý štát starostlivo chráni, či ďalšími okolnosťami. Nezvyklým momentom, ktorý sa v súvislosti s pôsobením Britov v stredoeurópskom regióne objavil v tomto období, je aj opakovaný príchod pracovníka britského imigračného úradu na pražské medzinárodné letisko v Ruzyni. S uplatňovaním kritizovaného zákona o terorizme súvisí aj informácia o nedávnom zadržaní ďalších obvinených údajných príslušníkov pravej IRA na jeho základe, tentoraz v Kolumbii.
Zložitá, mnohostranná a neraz aj objektívne protirečivá činnosť spravodajských služieb si vyžaduje rozvážne posudzovanie, čo sa však na Slovensku, ale i v iných postsocialistických štátoch málokedy rešpektuje. Vykonštruované aféry nemajú preto konca-kraja. Znalcov sveta špionáže, najmä pôsobenia zahraničných rozviedok, veľmi prekvapilo, keď sa na verejnosť medzi informácie zo Správy o činnosti SIS prednesenej jej riaditeľom v Národnej rade SR 12. februára 1999 dostali aj pasáže o činnosti jej zahraničnej rozviedky. Vznikla z toho aféra.
Aj tu je podivuhodná rýchlosť, s akou sa kauza dostala do kníh. Ide o publikáciu Mezinárodní dezinformace (černá propaganda, aktivní opatření a tajné akce), ktorá vyšla v roku 2000 v Prahe. Dozvieme sa o nej v kapitole Slovenský klub profesionálnych luhárov. Autorom je bývalý vysoký funkcionár dezinformačného odboru čs. rozviedky L. Bittman, ktorý v roku 1968 emigroval do NSR a neskôr do USA. Dnes ho považujú za renomovaného amerického odborníka na problematiku dezinformácie. Je len čudnou zhodou okolností, že viacero článkov píšucich o tejto kauze v slovenských médiách pripomínalo ducha tohto diela. Aféra sa ocitla i v druhom doplnenom a novelizovanom vydaní Encyklopédii špionáže, ktoré vyšlo vlani v ČR.
Nad rámec činnosti SIS
Kauza sa začala tým, že skoro úplné znenie Správy o činnosti SIS priniesol necelý týždeň po jej prečítaní v parlamente (18. februára) denník Sme. V dokumente sa o. i. vraj uviedlo: „Nad rámec činnosti SIS patria tzv. špeciálne operácie rozviedky SIS v zahraničí, ktoré mali podľa svojho oficiálneho zamerania ovplyvňovať politickú situáciu v štátoch susediacich so SR. V rámci operácie Omega sa mali uskutočňovať opatrenia na vyvolanie dojmu v štátoch strednej Európy, že MR je z pohľadu USA privilegovanou krajinou na úkor ostatných krajín tohto regiónu. Akcia Most mala vyvolávať nedôveru Rakúska voči NSR. Cieľom operácia Neutrón bolo vyvolávať názorovú polemiku medzi občanmi ČR o vstupe krajiny do NATO. V rámci operácie Dežo sa mali realizovať tzv. aktívne opatrenia na vyvolanie neofašistickej kampane, rasistických nálad a vyostrenie rómskej otázky medzi občanmi ČR, aby sa zabránilo prijatiu tejto krajiny do euroatlantických integračných štruktúr. Za príznačnú pre zahraničnopolitickú orientáciu bývalého vedenia SIS možno označiť operáciu Východ, ktorá mala presvedčiť čo najširšie vrstvy obyvateľstva SR o bezalternatívnom a veľmi rýchlom návrate Slovenska do sféry vplyvu Ruska s optimistickým vykreslením trvalejších väzieb oboch štátov. Všetky pripravované i realizované tzv. špeciálne operácie SIS boli v rozpore so zákonom o SIS a v prípade ich prezradenia mohlo dôjsť k vážnemu poškodeniu záujmov SR v zahraničí.“
Pri zamyslení sa nad poslednou vetou môžeme dospieť k paradoxnému záveru. Ak by sa akcie naozaj realizovali a ovplyvnili by politickú situáciu v menovaných krajinách, mali by na ne reagovať ich spravodajské služby alebo iné kompetentné štátne orgány. Kto však skutočne „prezradil“ tieto špeciálne operácie, v dôsledku čoho mohlo dôjsť k vážnemu poškodeniu záujmov SR v zahraničí?
Precedens Marcusa Wolfa
V afére sa objavili aj ďalšie neobyčajné momenty. Pritom bol naporúdzi príklad z Nemecka, ktorý mal síce už niekoľko rokov, no ľudia pôsobiaci na vysokých funkciách v tejto oblasti by o ňom mali vedieť. Dlhoročného šéfa zahraničnej rozviedky NDR Marcusa Wolfa, považovaného za jedného z najschopnejších a najúspešnejších špionážnych expertov v 20. storočí, odsúdil v roku 1993 prvostupňový nemecký súd na šesťročný trest väzenia. V roku 1995 však najvyšší súd rozsudok zrušil s odôvodnením, že ako bývalého občana NDR ho nemôžu trestať za špionážnu činnosť v jej prospech. V atmosfére, ktorá sa vytvorila v Nemecku po odhalení činnosti zahraničnej rozviedky NDR voči NSR, treba takéto rozhodnutie brať ako meritórne uznanie faktu, že právne stíhať príslušníkov spravodajských služieb je možné iba pre dokázané porušenie zákona a nie na základe meniacich sa politických názorov či vkusu. N
epatrí medzi dobré mravy tajnej služby, či dokonca štátu „žalovať“ sám na seba. Avšak tomu, čo sa vyčíta zahraničnej rozviedke SIS, punc fiktívnej nezákonnosti dodala až interpretácia problému v aktivitách bývalých policajných generálov Ladislava Pittnera, Jaroslava Ivora a ďalších osôb, ktoré aféru medializovali. Naviac tajná správa SIS sa svojím duchom približovala k neslávnym čiernym knihám zo začiatku éry súčasnej vlády, čo výrazne politicky i morálne relativizuje jej údaje a hodnotenia.
Vývoj udalostí od prečítania správy v NR SR až po podanie obžaloby v tejto kauze viac poukazoval zle skrývanú nervozitu kruhov, ktoré sa nevedeli dočkať naplnenia svojských kritérií spravodlivosti ako na postup orgánov v právnom štáte. Kauzu postupne dramatizovali už spomínaní bývalí policajní generáli, ktorí mali nevšednú záľubu priečiacu sa pôsobeniu v tejto oblasti – vo vlastnom medializovaní. Najprv Pittner niekoľkokrát sprisahanecky naznačoval, že sa zrejme objavia trestné činy z prvej hlavy Trestného zákona. Na jeseň roku 2000 sa z fiktívnej špionážnej aféry, ktorá viac ako po roku od prečítania správy upadla do zabudnutia, akoby šľahnutím čarovným prútikom vytvorila kauza, ktorá vraj priam fatálne ohrozovala vstup Slovenska do NATO a EÚ. V kauze sa objavili okrem bývalého riaditeľa SIS ďalší traja obvinení – bývalí príslušníci zahraničnej rozviedky SIS. V januári 2001 sa prípad vystupňoval medializáciou okolnosti, že sa bývalý šéf zahraničnej rozviedky SIS nedostavil na predvolanie vyšetrovateľa a neskôr sa zúčastnil na recepcii pri otvorení slovenskej výstavy v New Yorku v prítomnosti slovenského premiéra Mikuláša Dzurindu. Gradácia aféry sa časovo prekrývala s výrokmi vtedajšieho ministra vnútra o tom, že po nájdení určitých dôkazov uvažuje o zakázaní činnosti HZDS.
Komu to prospelo?
Bublina, podobne ako niektoré ďalšie kauzy z politického arzenálu spomínaných policajných generálov, po čase spľasla. Pri porovnaní s inými podobnými prípadmi sa tak stalo pomerne rýchlo a už v marci tohto roku generálny prokurátor SR Milan Hanzel označil argumenty za neopodstatnené a stíhanie zastavil. Padali úvahy aj o tom, že sa táto činnosť možno preklasifikuje na iný trestný čin, čo pripomínalo slovenské príslovie Kto chce psa biť, palicu si nájde. O záležitosť sa ešte nejaký ten deň médiá zaujímali, lenže sa už nedala oživiť. Z celej aféry nakoniec zostáva len otázka Cui bono? Nič z nej nemá štát, ktorý prostredníctvom viacerých svojich predstaviteľov urobil to, čo sa robí v honbe za mediálnymi senzáciami alebo z pomstychtivosti. Ani daňový poplatník nezískal dojem, že štátny aparát, ktorý sa podieľal na „odhaľovaní“ tejto kauzy by pracoval efektívne. Skôr sa mu zdá, že išlo o nezrozumiteľné vyrovnávanie účtov. Ani právu sa neučinilo zadosť a morálka dostala na frak ešte viac.
Najmenej to však prospelo slovenskej spravodajskej službe. Aj touto aférou, ktorej scenár akoby ktosi písal podľa Chalupkovho Kocúrkova, sa SIS nezmyselne kriminalizovala. Neprospieva to ani ľuďom, ktorí v nej pôsobia. Navyše to prispelo k vyostrovaniu čoraz viac sa objavujúceho nezmyselného delenia odborníkov v ozbrojených zložkách na dve kategórie – na neomylných, dobrých, nových, teda „našich“, a tých druhých – neschopných, zlých, starých. Ak z tých málo odborníkov, ktorí ešte zostávajú, budú neustále odchádzať mnohí len preto, lebo ich označujú za tých druhých, nečudujme sa, že úroveň činnosti armády, polície i spravodajskej služby sa rokmi nezvyšuje.
