Lemberg, Lwóv, Ľviv

Východiskom pri zostavovaní kultúrnej rubriky tohto čísla Slova bola úcta k fenoménu genius loci a pocit, že do mesta sa dá zaľúbiť rovnako ako do človeka. Napriek toľkokrát spomínanej globalizácii si isté teritóriá zachovávajú zvláštnu atmosféru, ktorá môže pôsobiť opojne. Tak ako sú isté obdobia roka sviatočné, sú sviatočné aj isté miesta. V nasledujúcich článkoch hovoríme o takýchto mestách a miestach. Skôr ako budete čítať ďalej, zamyslite sa: Čo sa vám vybaví, keď sa povie Ukrajina? Chvíľu premýšľajte. Teraz môžete čítať ďalej: Viedenská fakulta psychológie nadviazala spoluprácu s psychologickou katedrou Štátnej univerzity Ivana Franka v ukrajinskom Ľvove. Usporiadala sa kultúrna výmena, v rámci ktorej dvadsať viedenských študentov navštívilo Ľvov, bývalo v rodinách svojich ľvovských kolegov a prostredníctvom tohto stretnutia spoznávalo mesto. Nasledovala podobná návšteva Ukrajincov vo Viedni. Komplikovalo ju len to, že ukrajinskí študenti potrebujú pri vstupe do Rakúska schengenské víza. Keďže túto „družbu“ si zúčastnení študenti financovali sami, pokúšali sa nájsť slovenskú spoločnosť, ktorá by im na cestu prenajala autobus a šoféra. Predpokladali, že to vyjde lacnejšie ako autobus z Rakúska. A čo sa týka ceny, mali iste pravdu. Lenže na Slovensku sa nenašla jediná autobusová spoločnosť ochotná vyslať autobus na Ukrajinu. Napriek prísľubu nadštandardného zárobku ostali prevádzkovatelia neoblomní. Len čo počuli, že cieľom je Ľvov, tvrdili, že je to príliš nebezpečné. Viedenčania si nakoniec prenajali drahší autobus od spoločnosti v rakúskom Burgenlande, ktorá proti ceste na Ukrajinu nič nemala. Myslím si, že táto príhoda naznačuje mnohé. Jednak, že hoci všeobecne radi hovoríme o Rakúsku ako o krajine, ktorá má proti obyvateľom „východného bloku“ predsudky, sami na tom nie sme o nič lepšie. A jednak, že hranice „východného bloku“ sa posúvajú z krajiny do krajiny čoraz viac na východ (takéto „posúvanie“ východnej hranice je známy fenomén), a my sa na krajiny, ktoré z nášho pohľadu patria do „Ostblocku“, dívame s rovnakou nedôverou ako „západné krajiny“ na nás. A hoci psychológia hovorí, že predsudky by so stúpajúcou blízkosťou a vzájomným spoznávaním mali slabnúť, v prípade tohto východno-západného rozhrania to akoby neplatilo. Čím sú si krajiny bližšie a čím viac spoločných skúseností ich spája, tým silnejšia je vzájomná predpojatosť. Ľvov, nemecky Lemberg, poľsky Lwów, je v skutočnosti staré stredoeurópske mesto, v ktorom sa zlieva poľská, ukrajinská, nemecká, židovská a arménska kultúra. Pri prvom rozdelení Poľska v roku 1772 pripadlo mesto habsburgskej monarchii. Ľvov sa stal hlavným mestom Haliče a Lodomérie. Po prvej svetovej vojne sa Ľvov stal opäť poľským mestom. V roku 1939 obsadila Červená armáda jeho východnú časť a v rokoch 1940 a 1941 boli odtiaľto poľskí občania masovo deportovaní. Po vojne pripadlo mesto Sovietskemu zväzu. Väčšina poľskej populácie bola deportovaná. V nasledujúcom texte hovorí o Ľvove Jurko Prochasko, literárny vedec a germanista, ktorý pracuje na Inštitúte pre literárny výskum Akadémie vied v Ľvove. Jurko Prochasko je aj renomovaný prekladateľ z nemčiny a poľštiny. Jurko Prochasko: Sme okradnutí o možnosť vzájomného každodenného kontaktu Poľská minulosť ukrajinského Ľvova je pre súčasnú ukrajinskú literatúru ešte stále veľmi dôležitá téma. V prvých rokoch najnovšej ukrajinskej literatúry, ktorej začiatky sa zhodujú so získaním ukrajinskej nezávislosti, teda s rokom 1991, však bolo pozoruhodné, že v centre záujmu stála predovšetkým rakúska literatúra, ktorá sa glorifikovala a mytologizovala, kým poľské a židovské vrstvy ľvovského palimpsestu sa skôr zamlčiavali a potláčali. V polovici 90-tych rokov si to všimli aj kritici. Hovorilo sa o „odmyslení” poľskej minulosti. Napríklad v diele Jurija Andruchovyča, jednom z najlepších básnikov starej haličskej, stredoeurópsko-rakúskej minulosti, sa k slovu hlási skôr farebná karnevalovosť republiky neskorého stredoveku ešte pred rozdelením, pričom poľský prvok je výrazne v úzadí. V Ľvove ešte stále žije 25–30-tisíc Poliakov. Na Mickiewiczovom námestí stojí veľký pamätník poľského národného básnika, Adama Mickiewicza. Zvláštnosťou Ľvova a jeho okolia je, že Halič po vojne je niečím celkom iným, ako bola pred vojnou. Tri štvrtiny ľvovskej populácie zmizli. Poliaci boli deportovaní, Židia zavraždení. Ukrajinskí intelektuáli sčasti emigrovali, sčasti boli prenasledovaní, zavraždení či tiež deportovaní. Po vojne prúdili z vidieka do Ľvova masy ukrajinských obyvateľov. Mnohí ľudia prišli aj z Ruska, predovšetkým odborníci na plánovanú industrializáciu. Nasťahovali sa sem aj obyvatelia strednej a východnej Ukrajiny. Existovali dve možnosti, ako sa tu vynájsť: človek mohol túto kulisu, architektúru, túto prázdnu mušľu, ktorá ostala bez živočícha vnútri, do veľkej miery ignorovať a nepýtať sa, prečo to tu vôbec je. Alebo si mohol položiť otázku: Ako to, že na múroch spod neskorších farebných náterov presvitajú akési čudné nápisy? Ako to, že starí ľudia tu hovoria akousi čudnou rečou s mnohými nezrozumiteľnými slovami, a odkiaľ sa tu tieto slová vzali? V poľskej literatúre hrá ľvovský dialekt ešte aj dnes dôležitú úlohu. Pred tým, ako Ukrajina získala nezávislosť, sa nielen oficiálne zamlčovala história mesta, ale zároveň bolo najprísnejšie zakázané čo i len vysloviť slová ako Halič. Po skončení druhej svetovej vojny, teda po príchode sovietskej moci, sa hovorilo len „západné územia Ukrajiny“ či „Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky“. Preto bolo hľadanie stôp vždy otázkou sebatvorby a sebakonštrukcie a vyžadovalo si veľmi veľa námahy. V Ľvove existujú mnohí spisovatelia, básnici, maliari a grafici, ktorí sa vlastnou fantáziou pokúšali zaplátať historické diery. Vznikli tak fantastické svety, napríklad raná lyrika Jurija Andruchovyča, rané maľby ľvovského umelca Jurka Kocha či imaginárne svety Volodymyra Kostyrka, iného ľvovského maliara. U nás doma sa hovorilo aj o rakúskej, aj o poľskej minulosti Haliče. Nikdy sa však nehovorilo o tom, čo sa stalo so Židmi. Len občas sa spomenulo obdobie medzi dvoma vojnami. V rodine som tak začul vety ako „Tu bol kedysi židovský obchod“ alebo „Tam bol kedysi židovský lekár“. Na Ľvovskú univerzitu sa v roku 1913 zapísal aj Joseph Roth, pred tým, ako odišiel do Viedne. Architektúru tu študoval aj spisovateľ Zygmund Haupt a žili tu poľskí spisovatelia ako Gabriela Zapolska, Leopold Staff a Jan Kasprowicz. S Ľvovom sa spájajú aj životné osudy Bruna Schulza, Józefa Wittlina, Zbigniewa Herberta, Aleksandra Wata, Adama Zagajewskeho či Stanislawa Lema. Stanislawa Lema sme samozrejme poznali, ale len ako autora sci-fi románov. Haličská minulosť bola zakázaná a potláčaná v západnej Ukrajine, ale aj v Poľsku. Hoci slovo „Halič“ bolo v Poľsku povolené, nesmeli deportovaní Poliaci zo solidarity voči Veľkému bratovi spomenúť, že sa narodili v Ľvove, a písať o tom nesmeli už vôbec. Takže sme ani nevedeli, že Stanislaw Lem sa narodil v Ľvove, ani že existuje román Vysoký zámok. Nevedomosť sa ešte viac týkala Adama Zagajewského. Patrí k tej generácii poľskej literatúry, ktorá bola známa skôr ako „drugi obieg“, teda druhý obeh poľského samizdatu. Týchto autorov sme nepoznali ani zbežne. Samozrejme, že kontakty medzi ukrajinskými disidentmi a poľskými intelektuálmi existovali. Dôležitú úlohu hral legendárny poľský exilový časopis Kultura, ktorý sa vydával v Paríži. Kultura zohrávala dôležitú úlohu pri udržiavaní kontaktov medzi poľskými, litovskými, bieloruskými a ukrajinskými intelektuálmi. Ale o poľskom pôvode napríklad Stanislawa Lema sme sa dozvedeli až v deväťdesiatych rokoch po otvorení ukrajinských hraníc. Z dnešnej perspektívy sa deväťdesiate roky, predovšetkým ich prvá polovica, zdajú ako dych vyrážajúce liberálne obdobie, hoci v porovnaní so slobodou na Západe to tak, samozrejme, nikdy nebolo. Ale čoraz silnejšie autoritárske tendencie druhej polovice spomínaného desaťročia tvoria kontrast, na základe ktorého sa toto obdobie zdá byť obdobím veľkého osvietenia. Deväťdesiate roky boli úžasným obdobím. Bolo to obdobie, v ktorom sa Poľsko a Ukrajina navzájom objavovali na všetkých možných úrovniach. Dôležité je, že vtedy medzi Poľskom a Ukrajinou, ale ani medzi Ukrajinou a Českom i Slovenskom neexistovala vízová povinnosť. Vízová povinnosť je fenoménom posledných rokov. Keďže nové členské štáty sa na vstup do Európskej únie museli pripraviť aj zabezpečením svojej východnej hranice, museli zaviesť vízovú povinnosť. Nie je to však tragédia len pre Ľvov. Aj od mnohých ľudí na druhej strane počujem, že je to pre nich tragédia. Sme okradnutí o možnosť vzájomného každodenného kontaktu. Poľské vydavateľstvo Czarne, ktoré v roku 1996 v poľských Beskydách založili etnologička Monika Sznajdermanová a spisovateľ Adrzej Stasiuk, je dôležitým nástrojom ukrajinskej literatúry na Západe. Všetci stredoeurópski autori, ktorým sa podarilo vstúpiť do západnej literatúry, išli tradičnou cestou cez Nemecko. Dnes vstupujú predovšetkým cez vydavateľstvo Suhrkamp Verlag, v minulosti najmä cez Rowohlt Verlag. Platí to aj pre poľskú literatúru. Vydavateľstvo Czarne robí teraz pre ukrajinskú literatúru presne to, čo sa svojho času dialo s poľskou literatúrou v Nemecku. Vyšli tu napríklad knihy Jurija Andruchovyča, Natalky Snjadankovej či Tarasa Prochasku. Spolupracujem aj s časopisom Ji, ktorý v rokoch 1989–1991 vychádzal ako samizdat a potom, keď Ukrajina získala nezávislosť, sa stal oficiálnym. Je pomenovaný podľa písmena ukrajinskej abecedy, ktoré v ruštine neexistuje. Ji je časopis, ktorý sa zaoberá poľsko-ukrajinskou problematikou či problematikou hraníc všeobecne. V poslednom čase sme sa opakovane venovali problému rozšírenia Európskej únie a jeho významu pre Ukrajinu. Najnovšie sa zaoberáme aj problémom východnej a južnej hranice Európskej únie. Snažíme sa typologicky porovnať pozíciu Ukrajiny, Moldavska a Bieloruska so situáciou krajín Maghrebu. Z článkov v Die Zeit, www.doingculture.com a vlastných materiálov spracovala