Kniha, ktorú Rudolf Sloboda napísal a ktorá bola pripravená na vydanie v Smene pred viac ako tridsiatimi rokmi, kniha, ktorej rukopis sa zdal stratený, vyšla začiatkom tohto roku: šesť rokov po smrti spisovateľa, vo vydavateľstve Slovart. Osudy kníh a osudy autorov môžu byť zaujímavejšie ako knihy samotné; neplatí to pre Slobodov román: Láska je viac ako iba pietne skompletovanie spisovateľovej bibliografie či materiál pre literárneho historika – patrí k najzaujímavejším prozaickým titulom súčasnej literatúry. (Tým horšie pre súčasnosť, tým lepšie pre Slobodu!)
Približne rok zo života hlavného hrdinu – spisovateľa je zachytený v tomto pozoruhodnom diele. Najnápadnejším kompozičným princípom je fragmentácia: jednotlivé kapitoly, tvoriace tri knihy románu, sú zložené z kratších, niekedy iba jednovetových číslovaných podkapitol. Zaujme ich žánrová pestrosť – od reflexií paradoxných i provokujúco zovšeobecňujúcich cez didaktizujúce gnómy, citáty z literatúry, ale i zo zápiskov hrdinovho otca, poznámky k čítanému, spomienky, rodinnú kroniku, úryvky z listov až po denníkové prerozprávania aktuálneho diania je čitateľ vystavený náhlym zmenám témy i modality rozprávania. Táto rôznosť, na prvý pohľad kopírujúca neprehľadný chaos života, musí byť organizovaná, musí obsahovať dominantné orientačné body, ak sa v nej čitateľ nemá úplne stratiť (na to nepotrebuje literatúru, vystačí si z vlastných zdrojov).
Z hľadiska žánru je Slobodov text vystavaný na základni dvoch príbuzných foriem – denníka a pamätí. Spája ich otvorenosť, subjektívnosť i určitá monotematickosť daná personálnym spojením rozprávača a hrdinu, líšia sa iným poňatím času. Ťažisko pamätí – tak mal znieť pôvodný titul knihy a tak aj rozprávač na niekoľkých miestach svoj text charakterizuje – je v minulosti videnej z odstupu, uzavretej, podrobenej výberu, denník je aktuálny, dáva priestor pre zachytenie náhody a improvizáciu. Veľká časť Lásky má denníkový charakter, ale masívne presahy do minulosti či ku všeobecným problémom, ako aj príhovory smerom k predpokladanému čitateľovi prekračujú hranice privátneho písania k vedomej tvorbe.
Rodina a rod
Takéto žánrové prekríženie vytvára priestor pre dve tematické dominanty prechádzajúce celou knihou.
„Ak chce žena vstúpiť do manželstva, nech si nájde muža, čo má rád zvieratá.“ (s. 7) Prvá veta knihy mi zaznela ozvenou poviedkovej zbierky Uhorský rok (vyšla v roku 1968, nie dlho predtým, ako Sloboda Lásku písal): ten tón plynule prechádzajúci z vážneho do ironického či výsmešného a naopak, to hravé oscilovanie medzi vznešeným a banálnym. Čítame ďalej a postupne zisťujeme, že veci sa už zmenili (hravosť ani banalita sa z knihy úplne nevytratili, ale majú inú úlohu). Kľúčové slová citátu žena, muž a manželstvo a všetko, čo môžu predstavovať, sú myslené – a aj žité – veľmi vážne. Predstavujú problémové jadro knihy, a to v dvoch podobách.
Jednou je rodina ako aktuálna situácia, pred ktorú je hrdina postavený, ako súbor úloh, v ktorých každodenne vystupuje, ktoré ako-tak naplňuje alebo v nich zlyháva: manžel, otec, syn, živiteľ, vychovávateľ… Tejto každodennosti, seriálovému opakovaniu a jeho dôsledku banalizácii, prediktabilite (a s ňou súvisiacej nemotivovanej náhodnosti) zodpovedá žánrová forma denníka. (Pre ňu je príznačný proces aktualizácie, vťahovania minulého aj budúceho do prítomnosti, strata časovej perspektívy – aj tej dejinnej – pod tlakom súčasných potrieb a nárokov.) Prozaický „zisk“ takéhoto uhla pohľadu na svet nie je u Slobodu zanedbateľný – chvíľkové kvázivytesnenia komplexnejšieho zjednocujúceho plánu, inak pre román nevyhnutného, zaostruje pohľad na zdanlivo náhodný detail, na akoby bezvýznamnú, stokrát rutinne prehranú situáciu, nemotivovaný fragment životného celku, ktorý môže, ale i nemusí „zaiskriť“ („Šli sme popri potoku. Za mostom vznikol ostrov piesku, pred ostrovom sedel na bárke malý Cigán a hral sa s jedinou mariášovou kartou.“ s. 145). Tieto útržkovité, mimovoľné a predsa presné pasáže Lásky môžeme čítať aj ako prozaický pendant filmovej novej vlny 60. rokov.
Zväčša otupná každodennosť rodinného života má svojho románového protihráča v príslušnosti k rodu: nejde o protiklad k rodine, iba o oslobodzujúci a pritom nevytesňujúci presah aktuálnej situácie, ktorým sa naša nevľúdna, tu a teraz nemotivovaná prítomnosť stáva súčasťou niečoho širšieho. Akoby sa zapájala do súvislostí, zmysel ktorých aspoň tušíme. Vyšší celok rodovej postupnosti je možné vyjadriť žánrom pamätí. V Láske sú to spomienky rozprávača na detstvo a mladosť, prepis spomienok iných – zväčša rodinných príslušníkov – , ale aj citáty zo zápiskov jeho otca. Rod pritom nie je iba vecou minulosti, jeho organickou súčasťou sa stáva perspektíva vyjadrená starostlivosťou, očakávaniami a obavami, ktoré protagonista venuje dcére (pozri úvodné vety diela). Napokon rodová príslušnosť má i vlastné priestorové zasadenie viazané na dom, záhradu, ulicu (a všetky mená tých, ktorí tu bývali a bývajú a pamäť ich obsiahne), dedinu, cintorín, na krajinu a prírodu. Spätosť s prírodou je čiastočne motivovaná spomienkou, ktorú prebúdzajú dávno známe miesta, chvíľami však prechádza – ako na neprehliadnuteľnej ceste lesom v tretej knihe románu – až k čistým estetickým zastaveniam v krajine, „utkveniam“, počas ktorých sa pozorovateľ stáva jej súčasťou: „Veci, ktoré sa mi páčia na Dlhej ceste, sú tie isté, čo by sa páčili aj srnke alebo zajacovi.“ (s. 254)
Autobiografickosť ako súčasť výchovného plánu: román autodidaxie
Pri diele R. Slobodu sa často upozorňuje na autobiografické východiská. Medzi tým, čo sa o autorovi „vie“, čo sa o ňom hovorí a čo o sebe (a na seba) sám povedal v rozhovoroch alebo v „priznanej“ biografii Pokus o autoportrét, a medzi „látkou“ mnohých jeho textov je naozaj nápadná podobnosť.
Láska by potom bola ďalším výrazným príkladom prekrytia života a diela, spisovateľovho „prepisovania sa“ do rôznych žánrov, pričom najmä denník poskytuje široké možnosti na vytvorenie efektu autobiografickosti. „Sebaprepisovanie“, či už v autentickom alebo mystifikačnom kľúči, nie je u Slobodu voluntárne sebazvýznamňujúce, bezbrehé. Nie je predvádzaním sa, je programovým, premysleným predvedením a teda i spríkladnením – exemplifikáciou – niekoľkých polôh ľudskej existencie, predovšetkým tých, ktoré sú podstatné pre život s druhými i so sebou samým. Ide o polohy krajné a o osciláciu medzi nimi; kniha by sa rovnako dobre ako Láska mohla volať aj „Nenávisť“ alebo „Hnev“. (Aj zlý príklad ostáva príkladom, aspoň ako varovanie.) Ide zároveň aj o udržanie sa medzi týmito extrémami, o ich reflektovanie a vybalansovanie, o každodenné lekcie, o „bubnovanie na vlastnej koži“. O prácu na svojom živote, o sebavýchovu. Len tak sa román stáva „príkladným“ aj pre čitateľa.
Príbeh knihy a Žánru
Jedným z dôvodov, prečo začiatkom 70. rokov Láska (vtedy ešte ako Pamäti) nemohla v Smene vyjsť, bolo – podľa pamätníkov – vyjadrenie prominentného literárneho kritika tej doby. O rukopise mal povedať (alebo napísať v posudku pre vydavateľstvo), že to nie je hotové dielo, ale iba „surovina na román“. Hoci vieme, že odborné argumenty boli v tom čase často iba zámienkou ako vyradiť – aspoň na čas – z literárneho života nežiaducich autorov, vyššie uvedená charakteristika je zaujímavá aj vecne: ako signál možného sporu o estetiku, o podobu žánru, sporu, ktorý v rozbehnutej normalizácii už nebolo možné artikulovať. Diela, o ktorých by sa polemizovalo, zväčša nestihli vyjsť, niektorí z potenciálnych aktérov nemohli publikovať…
V opačnom prípade by profil slovenskej literatúry 70. rokov tvorili okrem Slobodových Pamätí napríklad Vilikovského Večne je zelený… či Hrúzov Slovenský dekameron alebo Pereat, texty v tom čase existujúce v rukopisoch. Na túto „premlčanú“ alternatívu netreba zabúdať, pretože nie je iba vecou literárnej histórie. Jej naplnenie by prinieslo pravdepodobne aj iné vedomie literatúry a jej žánrov do 90-tyc hrokov. Ak napríklad román bol dlho vnímaný ako záležitosť syntézy, talentu organického a motivovaného spájania častí do vyšších, objektivizujúcich celkov, potom Slobodov text z uvedeného hľadiska legitímne mohol byť hodnotený ako „surovina“. Dnes nám nerobí problém akceptovať fragmentárny, „nemotivovanými“ strihmi členený a autobiografickými postupmi zaťažený text. Láska je dobová alternatíva k jednej podobe žánru, alternatíva vo svojom čase neuskutočnená: dnes predstavuje jednu z podôb normy.
Dobre „urobená“ kniha
Mala by to byť samozrejmosť, že vizáž knihy neodplaší záujemcu ešte skôr, ako ju otvorí, že sa mu po prvom prelistovaní nerozpadne, že nemusí pracne dolovať konce riadkov z nepoddajnej väzby, že…; porovnajme aktuálny štandard slovenskej produkcie s českou. Láska je v tomto ohľade nadštandardná, pretože všetky predstaviteľné samozrejmosti spĺňa, a to bez bibliofilských či graficky radikálnych ambícií – ale napríklad aj bez tlačových chýb, o ktoré by ste sa potkýnali na každej druhej strane. Slušná redakčná a vydavateľská práca: bude raz aj tak, že sa nad tým nebude treba pozastavovať.
(Rudolf Sloboda: Láska. Slovart, Bratislava 2002.)
