Lekári verzus politici. Európska dilema?

Frank Ulrich Montgomery, predseda odborového zväzu nemocničných lekárov v NSR Tibor Barta, predseda Lekárskeho odborového združenia v Bratislave Irina Šebová, podpredsedníčka Lekárskeho odborového združenia v Bratislave Zdá sa, že minister zdravotníctva Rudolf Zajac má pravdu, keď tvrdí, že problémy v tomto rezorte má každá krajina. Návšteva odborového predáka nemeckých lekárov na Slovensku však ukázala, že jeho návrhy na riešenie týchto problémov sú scestné a európske krajiny hľadajú iné riešenia. Navyše je tu ešte jeden zásadný rozdiel: všetky problémy i „problémy“ rieši R. Zajac na úkor pacientov i zdravotníkov, v Nemecku však problémy systému pacienti necítia. S hosťami Slova sa zhováral Ivan Bielik Náš minister odkázal našim lekárom, že hranice sú otvorené a komu sa vraj nepáči, môže ísť, na východnej hranici čakajú ukrajinskí lekári… F. U. Montgomery: Vo všeobecnosti vo vyspelých západných krajinách je obrovský dopyt po lekároch a zdravotných sestrách. Lekárov dnes chýba asi päťtisíc. Zo strany ministra je to krátkozraké a neprofesionálne. Usvedčuje sa z toho, že asi nemá dlhodobú víziu a chýbajú mu elementárne poznatky o tom, že niektoré bohatšie krajiny EÚ s radosťou dobre zaplatia vzdelaných a praxou erudovaných lekárov. Vari nevie, že aj z Nemecka kvôli peniazom či nevyhovujúcim pracovným podmienkam každoročne odchádza niekoľko tisícok lekárov, predovšetkým do Veľkej Británie, USA, Švédska či Švajčiarska, alebo odchádzajú pracovať do iných profesií? Týmto sa zvyšuje vekový priemer nemeckých nemocničných lekárov. Čiže perspektíva pre Nemecko nie práve najružovejšia. Preto sa Nemecko usiluje získať čo najkvalitnejších lekárov z novoprijatých krajín EÚ. Len prednedávnom naše médiá uverejnili krátku správičku o tom, že v Nemecku prebieha dlhodobý štrajk nemocničných lekárov na čele s odborovou organizáciou Marbuger Bund, ktorého ste predsedom. Aké sú dôvody? Aké pohnútky? F. U. Montgomery: Štrajkujeme najmä za zlepšenie podmienok na poskytovanie zdravotnej starostlivosti pacientov za veľkej podpory verejnosti. Množstvo nadčasových hodín, ktoré zdravotnícki pracovníci v nemocniciach odpracujú nad rámec svojich zákonom stanovených hodín, nakoniec viedlo k tomu, že sme vyhrali na Súdnom dvore v Štrasburgu tzv. prípad Jäger, ktorý sa stal základom na uznanie „príslužby“ ako plnohodnotnej práce nadčas. Čo v praxi znamená, že bojujeme za dodržiavanie zákonov EÚ týkajúcich sa práce nadčas, ktorá viedla lekárov k štrajku, pričom aj toto je dôvod, prečo klesá počet študentov medicíny. Aj preto žiadame zvýšenie platov o 30 percent, od roku 2003 nám totiž škrtli trinásty plat, čím nám príjem poklesol o ďalších 7 percent, a týždenný pracovný plat nám z 38,5 hodín zvýšili na 42 hodín. Okrem toho v ostatných rokoch mzda lekára v nemocnici poklesla v porovnaní s priemernou mzdou v SRN približne o 13 percent. Od roku 1993 do roku 2002 tak reálny príjem lekárov klesol o 7,5 percenta, ale platy riaditeľov nemocníc stúpli o 6 percent. Dostali sme sa do situácie, keď musíme robiť týždenne v priemere až 80 hodín. Preto žiadame také časové obmedzenia, aké sa uplatňujú u iných vysoko záťažových povolaniach, napríklad u pilotov dopravných lietadiel. Aký je priemerný plat nemeckého lekára? F. U. Montgomery: Od tritisíc do päťtisíc eur, čo závisí od dĺžky praxe a počtu vykonaných atestácií… Ako riešite prípady krokov zo strany vedenia nemocnice, prípadne politikov, ktorí sa pokúšajú vašich členov zastrašovať napríklad hrozbou prepustenia z práce, resp. ich nútiť vykonávať niečo nad rámec zákonov? F. U. Mongomery: Akonáhle sa niektorý náš člen dostane do takejto situácie, okamžite sa môže obrátiť na našich právnikov, a verte, že sa aj obracajú. Právnici prípad prešetria a poskytnú mu nielen právnu pomoc, ale v danom prípade ho zastupujú v ďalších rokovaniach. Právnu ochranu ponúkame aj všetkým lekárom, ktorí k nám prídu pracovať v podobe polročného bezplatného členstva, a v tomto čase ich zastupujeme pri vyjednávaní o pracovnej zmluve so zamestnávateľom, aby pracovali za tých istých podmienok, myslím aj finančných, ako nemeckí lekári. Tým bránime dumpingu platov lekárov pracujúcich v SRN. Aj u nás je totiž veľa chamtivých a hlúpych politikov, riaditeľov nemocníc a pažravých zdravotných poisťovní. Na Slovensku lekári bežne pracujú aj 36 hodín nepretržite. Napríklad začne v nedeľu ráno a domov odchádza v pondelok o 15:30. Operuje, ambuluje, vykonáva činnosti bežného dňa. Ako je to v Nemecku? F. U. Montgomery: Aj u nás je situácia dosť podobná. Ale aj práve toto bol jeden z dôvodov, prečo sme išli do štrajku. Vlády sme sa chceli okrem iného opýtať, prečo vodič kamiónu si musí po odjazdení istého počtu kilometrov urobiť niekoľkohodinovú prestávku, ale prečo lekár, ktorý operuje náročnú operáciu, nemá ani šancu oddýchnuť si, lebo keď príde ďalší ťažký prípad, tak za stolom stojí ďalších aj päť či šesť hodín. Odborový predák Andrej Kučinský vám nakoniec akoby vypálil rybník a zobral tému na štrajk, lebo sa mu podarilo vyrokovať zvýšenie platov o 20 percent. Čo si o jeho tvrdeniach myslíte? T. Barta: Treba zdôrazniť, že vôbec nejde o 20 percent, ale o 7 percent v tarife a 3 percentá ako nenárokovateľnú zložku platnú od 1. 5. 2006 a ďalších 6 percent v tarife, a 4 percentá aj ako nenárokovateľnú zložku, ktorá však bude platiť až od 1. 12. 2006, keď takto zložená vláda už asi nebude existovať. Inými slovami, istých-neistých je iba 7 a 6 percent do tarify, a to až od 1. 12. 2006. Zoberme do úvahy aj fakt, že platy v zdravotníctve neboli valorizované štyri roky a inflácia za tieto roky bola 23,6 percenta. Nejde ani len o zákonom garantovanú valorizáciu platov a už vôbec nie o ich zvyšovanie. Zvýšenie sa však týka iba nemocníc združených v Asociácii fakultných nemocníc. V malých a stredných nemocniciach dôjde len k šesťpercentnému zvýšeniu. Na jednej z našich tlačových konferencií som tieto dohody pána Kučinského nazval škandálom a výsmechom odborárskej práce. A. Kučinský je človek, ktorému vôbec nezáleží na zdravotníkoch. Len sa šikovne prispôsobil dobe, v ktorej práve žije. Nedokáže prekročiť hranicu vlastnej kolaborácie a už vôbec nie to, aby sa postavil k problémom čestne ako chlap. Je však na členskej základni, aby sa s ním vysporiadala. Väčšina lekárov to urobila v minulosti (1995), keď sme si vytvorili svoje Lekárske odborové združenie. Nemohli sme sa pozerať na podkladanie sa niektorých odborárskych šéfov. Vždy sa na LOZ pozerali cez prsty a nikdy neboli radi, keď sme sa na rokovaniach objavili. Báli sa „komplikácií“ a báli sa, že budú musieť verejne vyjadriť nielen svoj názor, ale ho aj presadzovať. Je zvláštne, že v minulosti sme kolektívne zmluvy vyššieho stupňa podpisovali aj my za LOZ, a iba teraz sme neboli prizvaní na rokovanie, ba ani len na podpis. S našimi právnikmi pripravujeme podanie na súd, lebo podľa nášho právneho názoru bol podpisom Vyššej kolektívnej zmluvy porušený zákon, ako aj Ústava SR. Myslím si, že podpisom tejto zmluvy A. Kučinský jasne deklaroval, že čas jeho pôsobenia ako odborárskeho predáka sa naplnil. A čas jasne ilustruje aj to, že naše požiadavky formulované v štrajku mali oveľa širší význam. Ostatné dni ukazujú, že naša požiadavka na zastavenie transformácie nemocníc na akciové spoločnosti ako jedinečnej „historickej“ možnosti privatizovať veľký majetok veľkými finančnými skupinami a tak ovládnuť celý reťazec od poisťovne až po poskytovateľa nadobúda reálnu podobu. Ak by sa to podarilo, potom už naozaj nebudeme v „transformovaných“ nemocniciach zahľadených len na zisk potrebovať žiadne odbory a ani žiadneho Kučinského. Ten si možno za svoju ústretovosť k ministrovi zasadne do jednej z rád akciovej spoločnosti. Bude si mať z čoho vybrať… Ako hodnotíte problém nemeckých a slovenských lekárov? I. Šebová: Postavenie lekára v SRN a v SR je aj napriek rozdielu v kvalite systémov zdravotnej starostlivosti paradoxne podobné. Kým v SRN je jeden z najlepších systémov zdravotnej starostlivosti, ktorý pacientovi ponúka jedny z najkratších čakacích dôb na výkon, rýchlu diagnostiku pri nízkom percente nozokomiálnych nákaz, či veľmi dobrú starostlivosť o chronicky chorých, u nás o tom môžeme len snívať. V popredí nášho zdravotníctva je len potreba šetriť na zdravotníkoch a vyťažiť ich na maximum. Áno, niečo podobné sa deje aj v Nemecku. Ale problém sa vôbec nedotýka pacienta… Nedostatok finančných zdrojov na krytie dopytu po spotrebe zdravotnej starostlivosti je totiž všade na svete. U nás sú dôvody úplne iné, pacient sa stal zámienkou na vytvorenie nemalého solidárneho zdroja finančných prostriedkov vo výške 80 miliárd a zároveň sa mu jasne dalo najavo, že to nestačí. Preto v minulom roku ešte zaplatil v priamych platbách za služby v rezorte zdravotníctva neuveriteľných 18 miliárd slovenských korún. Napriek tomu – alebo práve preto – nie sú prostriedky na vytvorenie primeraných podmienok na prácu zdravotníckych pracovníkov vo všeobecnosti, ani na ich primerané finančné ohodnotenie. Čo hovoríte na niektoré výpady voči lekárom, ktoré majú zdiskreditovať váš stav? I. Šebová: Naďalej musia množstvom nadčasových hodín vyplácaných z nízkej hodinovej mzdy, ktorá sa vyrátava zo základnej mzdy, po odpracovaní miliónov nadčasových hodín, podporovať tento nepodarený zdravotný systém á la Zajac (veď namiesto 250 nadčasových hodín odporúčaných EÚ na rok odrobí lekár bežne 1 200 a viac hodín). A to za neustáleho vykresľovania ako bielej mafie rozhodujúcej nekompetentne o osudoch iných, ako branže, ktorá praktikuje kongresovú „turistiku“ za peniaze farmaceutických firiem. A do toho všetkého niektorí novinári navodzujú atmosféru o etickom zlyhaní lekárov, ktorí zneužili svoje právo na štrajk… Nikdy neboli vzťahy lekárov a pacientov na takom bode mrazu. Tu sa niekto usiluje postaviť proti sebe tieto dve skupiny ľudí, ktorí musia spolu čo najlepšie komunikovať. Aj takto sa dá odvracať pohľad na skutočné problémy či fatálne nedostatky politických lídrov alebo úsilie o získanie súkromných ekonomických benefitov. Ignoruje sa čoraz masívnejší odchod zdravotníkov za prácou do iných krajín, najmä nedostatok zdravotných sestier začína byť kritický. Ponuka nástupného platu desaťtisíc slovenských korún brutto to určite nevyrieši. Zahmlieva sa skutočnosť, že väčšina lekárov a zdravotných sestier robí svoju prácu zodpovedne, celý život sa vzdeláva, berie svoju prácu ako poslanie, a to všetko za mzdu, ktorá je najnižšia v celom NH. Je to absurdné vzhľadom na náročnosť a zodpovednosť nášho povolania. Aj spôsob, akým boli zdravotnícki pracovníci vyňatí z verejnej služby, aby mohla byť zrušená tarifná „platovka“ a nahradená mzdovou sústavou, jasne napovedá, o čo ide. Podarilo sa totiž stlačiť náklady na mzdy na nebývalé minimum, pričom v systéme sa objavilo nebývalé veľké množstvo peňazí. Autor je publicista a pôsobí na Slovenskej zdravotníckej univerzite