Je pochopiteľné, že bývalí ľudáci, gardisti, arizátori a fanatickí slovenskí nacionalisti sa pri maľovaní politického portrétu Jozefa Tisu snažia, aby z jeho tváre zmizli všetky škvrny a vriedky, aby vynikla jeho anjelská krása. Takéto retušovanie vedie k tomu, že z čierneho sa nakoniec stáva biele.
Retušéri Tisovho politického portrétu si veľmi dobre uvedomujú, že najohavnejším fľakom na jeho tvári je vydanie slovenských Židov na smrť v nacistických likvidačných táboroch – slovenská účasť na holokauste. Tento fľak je character indelebilis – nezmazateľný. Preto si najprv vymysleli legendu, že iniciátormi deportácií slovenských Židov boli Tuka a Mach, že Tiso tomu nemohol zabrániť a postupným pridávaním výmyslov sa legenda o Tisovi končí tak, že je namaľovaný jeho portrét ako záchrancu, dobrodincu a ochrancu Židov.
Táto legenda má charakter povery. Stáva sa, že čím je povera iracionálnejšia, vzdialenejšia od skutočnosti, tým je chytľavejšia a prijateľnejšia pre veriaceho. S fanatickým veriacim je zbytočné a neplodné polemizovať. Ten má svoju „pravdu“, nevyvrátiteľnú fixnú ideu. Proti poverám je však treba bojovať.
Majetok tŕňom v oku
Slová o pravde sú určené iba ľuďom súcim na slovo o pravde. Podľa legendy, či vlastne povery, o Tisovi ako dobrotivom obrancovi a záchrancovi Židov, ktorú šíria príslušníci sekty, ktorú by bolo výstižné nazvať „pohotovostné oddiely Tisovej gardy“, Tiso nemohol zabrániť deportáciám slovenských Židov. Vyviezli nielen práceschopných mužov, ale aj ženy, deti a starcov, aby sa vraj netrhali rodiny, lebo by to bolo v rozpore s učením cirkvi.
Dokumenty však hovoria to: po prvý raz za vysídlenie Židov zo Slovenska sa ešte v predmníchovskej ČSR verejne vyslovil v roku 1936 poslanec čs. parlamentu za HSĽS Karol Sidor. Vo svojom parlamentnom prejave žiadal vyviesť Židov do Birobižanu (v tom čase utvorenej autonómnej oblasti v ZSSR pre sovietskych Židov – pozn. red.). Tento návrh narazil na ostrý odpor poslancov iných strán.
Po vzniku vojnového Slovenského štátu jeho vláda nastolila program zbaviť Židov majetku a odstrániť ich z hospodárskeho a politického života. Tento program sa samozrejme mohol realizovať iba postupne. Považovalo sa to za hospodársky problém, a tak bol najprv v kompetencii hospodárskeho úradu kancelárie predsedu vlády, kde bol od januára 1940 vedúcim veľmi horlivý byrokrat Augustín Morávek, a od septembra 1940 v kompetencii Ústredného hospodárskeho úradu, ktorého sa stal Morávek prednostom. Do jeho kompetencie patrilo aj prideľovanie židovského majetku nežidom, tzv. arizácie.
Morávek bol jedným z tých, ktorí prišli k názoru, že vyradenie Židov z hospodárskeho a politického života Slovenska by sa dalo najefektívnejšie uskutočniť tak, keby Židia zo Slovenska zmizli. Svoju myšlienku nepochybne vyslovil aj pred svojimi predstavenými.
Problém pracovných síl
Koncom roku 1939 uzavrela slovenská vláda s nemeckou dohodu o dodaní pracovných síl do Ríše a do Protektorátu. Slovenská vláda to považovala za výhodné z niekoľkých dôvodov: nielen by tu bol finančný zisk a zmenšenie nezamestnanosti, ale mohla to tiež deklarovať ako príspevok Slovenska nemeckému vojnovému úsiliu. Spočiatku sa slovenskí robotníci na prácu v Ríši ochotne hlásili, ale v priebehu roku 1940 sa aj na Slovensku začala vojnová konjunktúra a na druhej strane západní spojenci začali s bombardovaním nemeckého územia, takže práca v Nemecku prestávala byť atraktívna.
Hitler však potreboval stále viac pracovných síl. V Protektoráte jednoducho nariadili pre niekoľko ročníkov mládeže pracovnú povinnosť, známe „nútené nasadenie v Ríši“. Od Slovenska nemeckí predstavitelia požadovali takmer zdvojnásobenie kontingentu pracovných síl oproti decembru 1939. Vyše dvojtýždňové rokovania medzi predstaviteľmi nemeckých pracovných úradov a slovenského Ústredného pracovného úradu sa skončili 21. januára 1942 s tým, že slovenská strana musela skonštatovať, že nie je schopná naplniť požadovaný kontingent pracovných síl do Ríše a Protektorátu. Vláda si však uvedomila, že nedodržanie dohody o dodaní robotníkov mohla nemecká strana interpretovať ako nedostatok vďačnosti za darovanie samostatnosti.
Predstavitelia slovenského Ústredného pracovného úradu navrhli svojmu nemeckému kolegovi Sagerovi, že môžu dodať 20 000 mladých židovských pracovníkov. Lenže všetko, čo sa v Nemecku týkalo Židov patrilo do kompetencie Himmlerovho RSHA (Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti) a Sager ako predstaviteľ iného rezortu musel ponuku slovenskej vlády prerokovať s RSHA, kde na čele židovského referátu bol Adolf Eichmann.
Nemecký vyslanec na Slovensku Hans Ludin dostal 16. februára 1942 z nemeckého ministerstva zahraničných vecí telegram, že ríšska vláda súhlasí s ponukou slovenskej vlády a príjme 20 000 práceschopných Židov. Pravda, Morávek, Koso, Tuka a Mach veľmi dobre vedeli, že na Slovensku bolo možné zohnať iba 17 000 mladých práceschopných Židov, no zároveň privítali takú rýchlu ochotu Nemcov a rozhodli sa Nemcom ponúknuť všetkých slovenských Židov. V Bratislave už vtedy pôsobil Eichmannov poverenec Wisliczeny, ako zástupca RSHA a toho Koso v mene vlády požiadal, aby odcestoval do Berlína a tam získal Eichmannov súhlas s nemeckým prijatím všetkých slovenských Židov.
Koncom februára 1942 odcestoval Wisliczeny spolu s úradníkom UHÚ Zimanom do Berlína, aby odtiaľ priniesli súhlas s návrhom a podmienky jeho realizácie. Eichmann im oznámil, že Himmler dal súhlas so slovenským návrhom za dvoch podmienok:
-
slovenská vláda pozbaví všetkých deportovaných Židov slovenského občianstva
-
za každého deportovaného Žida zaplatí Ríši 500 ríšskych mariek.
Hneď po návrate z Berlína Ziman a Wisliczeny informovali o výsledkoch svojej cesty Tuku, Mácha a Morávka. Premiér Tuka požiadal Wisliczenyho, aby diplomatickou cestou vyžiadal potvrdenie súhlasu na realizáciu. Tuka ani nečakal na oficiálne potvrdenie z Berlína a na 3. marca 1942 zvolal zasadanie vlády, kde jej členov informoval o tejto akcii. Šiesteho marca 1942 informoval aj Štátnu radu, ktorej členmi boli viaceré prominentné osobnosti. Biskup Vojtaššák a predseda Spolku sv. Vojtecha Pöštényi žiadali, aby sa vláda postarala o to, aby pokrstení Židia boli na nových miestach oddelení od ostatných Židov, aby im bol poskytnutý kňaz a kostol.
Tisova arogancia
Ako vidieť, v tejto etape iniciatívne vystupovali iba Morávek, Koso, Tuka a Mach (ako minister vnútra). Vnucuje sa otázka a čo vodca strany a štátu, prezident Jozef Tiso? Tu sa začína legenda…
Tieňová Židovská rada v Bratislave sa o zámere vyviesť Židov zo Slovenska dozvedela koncom januára 1942, kým úmysly vlády boli oficiálne oznámené v tlači až 3. marca 1942. Netreba veľmi špekulovať, akým spôsobom prenikli tieto informácie medzi Židov. Na Slovensku to bolo aj vtedy tak, že pod viechami, v krčmách a najmä medzi novinármi sa komentovali správy z vlády, z Hlavného veliteľstva HG a z UHÚ už päť minút po tom, čo tam boli tajne prerokované alebo aspoň naznačené. Navyše, o Židoch sa predsa hovorí, že sa dozvedia o veci, ktorá sa ich týka (najmä, ak je nepríjemná!) ešte skôr, než sa stane.
O mnohých prominentných ľudáckych činiteľoch sa v gardistických kruhoch povrávalo, že majú priateľské vzťahy so Židmi (používal sa výraz „biely Žid“), dokonca, že sú medzi nimi vzdialené príbuzenské spojenia a pod. Domnievam sa tiež, že na Slovensko spravodajskými kanálmi sa zo Švajčiarska (dr. Friedmannová) dostali správy o konferencii vo Wansee, ktorú zvolal R. Heydrich a na jej programe bolo „konečné riešenie židovskej otázky v Európe“. Prečo by inak podobné správy boli vyvolali v židovskej náboženskej obci takú paniku? Navonok predsa celá záležitosť vyzerala nevinne: slovenská vláda predsa ponúkla Židov rámci náboru pracovných do Nemecka.
Židovské kruhy konali rýchle a s predstihom, tak, ako sa koná v panike: 25. februára 1942 sa zišla skupina židovských verejných činiteľov, aby sa poradili, aké kroky sa majú podniknúť, lebo už vedeli, že zo Slovenska majú deportovať všetkých Židov. Rozhodlo sa tam:
-
Zväzy židovských náboženských obcí a Zväz rabínov sa ihneď obrátia memorandom na prezidenta Tisu s prosbou o milosť.
-
bude sa intervenovať u slovenských hospodárskych činiteľov uvedením hospodárskych a finančných škôd, ktoré spôsobia deportácie.
-
obrátia sa na katolícke (ale aj evanjelické) duchovenstvo s výzvou, aby sa zabránilo strašným dôsledkom deportácií.
Rabín z Nového Mesta nad Váhom Armín Frieder sa 27. februára 1942 stretol s ministrom školstva Jozefom Sivákom. Ten mu poradil, aby sa prostredníctvom lekárničky v Bánovciach Baleghovej skontaktoval s prezidentom Tisom, aby sa stretol s provinciálom jezuitov na Slovensku Mikušom, ktorý bol Tisovým spovedníkom a zároveň mu odporučil zájsť za diplomatickým predstaviteľom Vatikánu na Slovensku, Msgr. Giuseppe Burziom.
Rabín Frieder sa skontaktoval s provinciálom jezuitov hneď na druhý deň. Provinciál Mikuš hneď poslal do Vatikánu osobitného posla. Tisovi bolo odovzdané memorandum židovských náboženských obcí a zväzu rabínov 5. marca 1942. O tom, že si ho prečítal svedčí jeho parafa s poznámkou „a.a.“(ad acta), čiže nadobro odložiť.
Rabínovi Friederovi sa podarilo prostredníctvom pani Belegovej stretnúť sa s Tisom až 8. marca 1942 (do Bánoviec Tiso chodieval ako tamojší farár slúžiť nedeľnú omšu). Pri tomto stretnutí odovzdal rabín Frieder Tisovi ešte ďalší pamätný spis slovenských rabínov, v ktorom kajúcne prosili o milosť, lebo otvorene zdôrazňovali, že deportácie Židov znamenajú ich fyzické vyhubenie. Avšak ani alarmujúci obsah tohto listu na Tisu nezapôsobil.
Pokiaľ ide o memorandum, ktoré Tiso nechal založiť „ad acta“, malo za následok niekoľko reakcií cirkevných činiteľov. Vatikánsky diplomat Borzio navštívil 7. marca 1942 Tuku a vyslovil názor, že deportácie znamenajú ľudský a nekresťanský čin. Biskup Jantausch 10. marca 1942 intervenoval u Tisu v mene ľudskosti proti deportáciám. Dňa 12. marca 1942 sa slovenskí biskupi rozhodli požiadať vládu a Tisu, aby odstúpili od deportácií a hľadali také riešenie židovskej otázky, ktoré by nebolo v protiklade s prirodzenými a božskými zákonmi. 14. marca si štátny sekretár Vatikánu predvolal slovenského vyslanca a požiadal ho, aby odovzdal Tisovi a Tukovi protest Svätej stolice proti deportáciám.
Tieto akcie boli neúspešné, na Tisu nemali vplyv a v marci 1942 boli vypravené prvé transporty. Nádej predstaviteľov slovenských Židov, že práve Tisov zákrok odvráti transporty, bola naivná.
Prečo bol Tiso neoblomný?
Medzi Tisom a Tukom panovala rivalita. Bol to práve Tuka, ktorý prvý vystúpil nielen s požiadavkou autonómie Slovenska, nielen sa na dlhý čas ocitol v československom väzení, bol veliteľom prvej ozbrojenej organizácie Rodobrana, ale ako prvý politik zo Slovenska sa skontaktoval s Hitlerom ešte pred jeho „pivným pučom“ v roku 1923. Tiso veľmi dobre vedel, že Tuka je v Berlíne skutočne dobre zapísaný. Lenže v dostatočnej miere si neuvedomoval, že v Berlíne veľmi dobre vedeli, že Tuka (na rozdiel od Tisu) je na Slovensku mimoriadne neobľúbený a nemá takmer žiadnu autoritu. Existuje viacero dokumentov, ktoré potvrdzujú, že Hitler sa viac ráz vyslovil, že kvôli pokoju na Slovensku potrebuje na kľúčovom poste Tisu a nie Tuku. Rivalita medzi Tisom a Tukom však Nemcom vyhovovala. Dokumenty tiež potvrdzujú, že nacisti mali pochopenie, že Tiso je kňaz a odpor voči deportáciám by neohrozil jeho postavenie. Tiso však dal voľnú ruku Tukovej iniciatíve.
Nemecký vyslanec Ludin poslal 6. apríla 1942 upokojujúci telegram ríšskemu ministrovi zahraničných vecí Ribbentropovi, kde sa hovorí, že slovenská vláda dala súhlas k deportáciám Židov bez akéhokoľvek nemeckého nátlaku a že prezident Tiso s tým súhlasil napriek nesúhlasu episkopátu.
Veriacimi v tisovskú legendu však nepohne ani reč dokumentov. K vyfabrikovaniu následnej legendy o Tisovi ako dobrotivom ochrancovi Židov prispeli aj spomínané ilúzie rabínov a predstaviteľov slovenských Židov, že v porovnaní s „radikálmi“ Tukom a Machom znamená Tiso pre nich nádej…
Autor bol žalobcom v procese proti J. Tisovi pred Národným súdom
