Besson tentokrát vsadil na problematiku metarozprávania v podaní histórie. Johanka z Arku, historický veľkofilm Luca Bessona, vznikol na počesť kontroverznej osobnosti francúzskych historických aj náboženských dejín. Film rozpráva príbeh o legendami opradenej žene, ktorá viedla historickú vojnu národného oslobodenia a zjednotenia sa Francúzov z područia Angličanov v 15. storočí.
A to všetko v mene Boha, zastúpeného na zemi krížom a vo vojne mečom. Tvarová podobnosť meča a kríža, týchto dvoch rozličných nástrojov, prvý slúži ako objekt viery, večného života a druhý ako nástroj posol smrti, sa vo filme stiera a vytvára jediný symbol. Besson túto podobnosť tvarov, ale nie významov, postavil do opozície, ktorá sa na symbolickej rovine filmu stáva prehliadnuteľná. Podľa symbolov meča a kríža môžeme popísať dve roviny Bessonovho zámeru charakterizujúce osud Johanky z Arcu: ako je jej osud v tomto filme zachytený a pozdvihutý nad úroveň populárneho, komerčného kina v porovnaní s tým, ako sme väčšinou zvyknutí zo sledovania iných historických veľkofilmov.
Začnime však po poriadku. Besson zaznamenal najväčší komerčný úspech filmom Piaty Element. Okrem iného vtedy objavil driemajúci herecký talent v Mille Jovovichovej, ktorá v tomto filme debutovala. Keďže sa ako herečka osvedčila, obsadil ju aj do náročnej úlohy Johanky. Príbeh je veľmi jednoduchý: rozpráva nám, občas s heroickým pátosom, život Johanky od útleho detstva až po jej upálenie na hranici vo veku devätnásť rokov. Od detstva ju prenasledujú vízie a počuje Božie hlasy, ktoré k nej prichádzajú z nebies a riadia jej konanie. V ich rukách sa Johanka stáva nástrojom „Božích vrtochov“. Ako malé dieťa vníma len Božiu lásku, zrkadliacu sa všade navôkol v prírode a vo vzťahoch. Pri jednom takomto transcendentálnom „úlete“, vízii, keď leží v tráve s rozpaženými rukami v póze ukrižovania, sa vedľa nej na lúke objavuje meč – v prenesenom význame kríž. S touto symbolikou po celý film Besson funkčne operuje. Víziou s mečom končí romantický úvod filmu a predzvesť Johankinho osudu je naznačená už v tejto úvodnej scéne. Čaká ju život v znamení meča a kríža.
Po brutálnej scéne zavraždenia Johankinej sestry Angličanmi, ktorej je sama svedkom, nastáva v jej živote zásadný obrat o stoosemdesiat stupňov. Pocity Božej lásky vystriedajú pocity Božieho hnevu a nenávisti proti anglickým kolonizátorom. Johanka sa ako sedemnásťročná postaví na čelo francúzskej armády a silou – mečom oslobodí niekoľko francúzskych miest. Rozmaznaného a bojazlivého dauphina (hrá ho John Malkovich) privedie ku korunovácii za francúzskeho kráľa v katedrále v Remeši. Po niekoľkých víťazstvách Johankinho „božieho“ vojska sa Angličania rozhodnú vyjednávať. Johanka však chce naďalej pokračovať v boji mečom. A v tejto situácii sa pre francúzskeho kráľa, ktorý sa korunováciou uspokojil, stáva nepopulárnou a podhodí ju Angličanom. Nasleduje cirkevný proces, v ktorom je Johanka obvinená z heretizmu, spriaznenosti s diablom a na základe uznania jej viny upálená za živa na hranici.
Gagy – záruka diváckeho úspechu Už spomenutá úroveň filmu tvorí historický rámec príbehu, s historickými postavami, udalosťami – víťazstvami, s dátumami a situáciami, ako sa zachovali v archíve času v písomných spomienkach na Johanku z Arku. Je zaujímavé, akým spôsobom sa Besson pohral s naratívnou stránkou filmu. Vzhľadom na to, že v dnešnej dobe je všeobecne známy koniec veľkých príbehov, metapríbehov, ktoré zhromažďuje hlavne história, musel Besson filmové rozprávanie značne fragmentarizovať, aby bol jeho veľkofilm vlastne pozerateľný. Keďže jeho majstrovstvo sa odzrkadľuje najmä vo filmovom strihu, pri pozeraní Johanky sme svedkami, podobne ako v Piatom Elemente, množstva minisituácií, fragmentov veľkých udalostí, ktoré Besson zhusťuje a ironizuje do situačných minigagov. Napríklad v scéne pomazania francúzskeho kráľa Besson nezobrazuje túto udalosť ako historicky veľkú alebo významnú, ale zobrazuje minigag, v ktorom si biskupi lámu hlavu nad tým, že pravý „svätý“ korunovačný olej od poslednej korunovácie pred mnohými rokmi z flakóna vyprchal. Situáciu však zachráni kontesa a doleje obyčajný olej.
V inej scéne, počas prvých víťazných úspechov Francúzov, zasa jeden z kapitánov na kamennú guľu, ktorá má byť vystrelená na anglické šíky, vyryje pozdrav „hallo“ a podobne. Tieto scény sú vďaka dynamickému strihu nositeľmi situačnej komiky, ktorá odľahčuje dej a robí ho vďaka humoru stráviteľnejším, kĺzavejším. Na základe takejto naratívnej štruktúry situačného gagu bol vystavaný komerčný úspech Piateho Elementu. Gagy a výprava sú zárukou diváckeho úspechu a dobrej zábavy .V tom je Besson zatiaľ vo svete filmu neprekonateľný a zatiaľ spĺňa marketingové kritériá. Avšak, čo platí pre výpravný sci-fi film, nemusí ešte jednoznačne platiť pre film historický. Oba sú výpravné, ale rozdiel týchto dvoch žánrov tkvie práve v už spomenutej histórii. V prípade Johanky sa divák až tak nenasmeje.
Fanatická viera alebo Božia spravodlivosť Poďme sa trochu bližšie pozrieť na postavu Johanky z Arku a na rovinu kríža, ako som ju už vyššie avizoval. Už som spomenul, Besson nie je režisér prvoplánový, historický. Zaujíma ho problematika Johanky. Snaží sa o interpretáciu jej osobnosti, o interpretáciu jej vnútorného presvedčenia, že je poslom božím, snaží sa o interpretáciu jej historického významu v kontexte francúzskych dejín, obzvlášť cirkevných, pretože ju po päťsto rokoch cirkev rehabilitovala a vyhlásila za svätú. Vo filme Johanka z Arku sa miešajú tri samostatné roviny: rovina legiend, ktoré kolujú okolo Johanky, rovina historická, čiže historické fakty a rovina tretia – rovina interpretácie v podaní Bessonovho subjektívneho pohľadu na vec. Keďže som ako tak popísal prvú a druhú rovinu, pristavím sa teda pri tretej. Interpretačná rovina sa opiera o zjavenia zobrazené vo filme, o Johankine vízie, o jej presvedčenie, že bojuje podľa božieho plánu a nevedie len súkromnú vojnu nenávisti za násilnú smrť rodiny. Besson jej osobný postoj problematizuje. Niekde ju zobrazuje ako Boží prejav sprevádzaný zázrakmi, inde ju vidíme ako odhodlanú fanatičku bojujúcu na základe osobného zážitku tými istými zbraňami – vojnou, krvou a mečom – proti zlu. Fanatická viera alebo Božia spravodlivosť? Meč alebo kríž?
Náplňou jej vízií je Pán, ktorý je rozpriestranený všade – nazerané z jej pohľadu, ako o ňom vypovedá, keď sa obhajuje pred cirkevným tribunálom, pred obvineniami z heretizmu. Avšak Besson problematizuje samotné jej vízie, ktorých je vo filme zobrazených niekoľko. Napríklad ako majster narácie ponúka divákovi päť interpretácií, päť možností ako si vysvetliť scénu, v ktorej sa vedľa malej Johanky objavuje v poli meč. Týchto päť možností nie je povedaných, ale priamo zobrazených v obraze za sebou. Týchto päť možností dáva do kontrastu s Johankiným tvrdením, že meč zostúpil s nebies. V centre jej vízií vystupuje postava Ježiša na tróne v troch podobách. V akejsi filmovej trojjedinnosti. Počas filmu vidíme na tróne chlapca, mladého muža a na koniec starca (zahral si ho Dustin Hofman). V závere filmu je divák konfrontovaný s Bessonovou koketériou obostrieť záhadného muža Johankiných vízií pláštikom zvádzajúceho Satana, ktorý sa pohral s jej dušou. Vidíme, ako sa Johankine presvedčenie, také pevné a nezlomné, keď božie hlasy vstupovali do jej vnútra ako monológ, odrazu mení na pochybnosti, keď je súdená zástupcami Boha na zemi. Jej pochybnosti sú v závere filmu zobrazené ako dialóg, ktorý Johanka vedie so svojim vnútrom o pravdivosť svojho Božieho poslania. Nakoniec však prekoná tlak pochybností a uprednostní smrť v mene Božieho zámeru, ktorý je ľudsky neuchopiteľný a obetuje svoj život. Zomrie mučeníckou smrťou na hranici vo veku devätnásť rokov.
Viera zvíťazila, Millu upálili a Dustin jej ešte pred tým stihol požehnať. Záverečná scéna pokušenia Johanky oslobodiť sa pred upálením podpisom prehlásenia o vlastnom scestí korešponduje z hľadiska filmovej pamäte s kontroverznou interpretáciou Nového zákona vo filme Posledné pokušenie Krista režiséra Martina Scorseseho. A masové scény rytierskych vojen a dobíjania hradieb, pri ktorých sa postava Johanky v očiach divákov heroizuje, pripomínajú veľkoleposťou film Mela Gibsona Statočné srdce alebo klasickú filmovú artušovskú legendu Excalibur. Jednoznačne však Luc Besson opäť potvrdil svoju vysokú filmovú zručnosť, naratívne majstrovstvo a zmysel pre viacplánové a viacvrstvové členenie obsahu filmového textu. Kvalitné herecké obsadenie, vynikajúca filmová hudba v podaní Erica Serru, perfektný strih, citupohnutiahodné scénické výjavy, pátos, ale aj zábavná banalita a rozprávkový večný boj dobra a zla s mierne mystickým ladením. Takéto atribúty by mali byť zárukou kvalitného umeleckého zážitku pre všetky typy diváka. n Autor (1977) je študent filmovej vedy na VŠMU
Johanka z Arku (The Messenger: The Story of Joan of Arc) Réžia: Luc Besson Scenár: Andrew Birkin, Luc Besson Hudba: Eric Serra Hrajú: Milla Jovovichová, John Malkovich, Faye Dunawayová, Dustin Hoffman
