Jeden z najcharizmatickejších, najinteligentnejších a pravdepodobne aj najčestnejších afrických vodcov Julius Karambarge Nyerere (1922 – 1999), za ktorým v týchto dňoch smúti celý čierny kontinent, bol už počas svojho života legendou. Muž, ktorý boj za slobodu svojho ľudu spojil so zápasom o sociálnu spravodlivosť, ostal verejne činný prakticky do konca svojho života. Afrika dnes stratila jedného zo svojich najvplyvnejších advokátov.
Julius Nyerere prešiel tak ako väčšina vtedajšej africkej inteligencie britskými školami. V srdci najväčšej koloniálnej mocnosti získaval aj prvé politické skúsenosti. Aby zistil, ako funguje politický systém, vstúpil postupne do všetkých relevantných britských politických strán. Doma potom v roku 1954 založil Tanzánijskú africkú národnú úniu (TANU) a šesť rokov bol vo svojej krajine vodcom opozície. Keď v roku 1961 Tanzánia získala nezávislosť, stal sa Nyerere jej prvým premiérom a o rok neskôr jej prvým prezidentom. Z tejto funkcie odstúpil až v roku 1985, pretože sa cítil byť starý a unavený.
Ujamaa
S menom J. Nyerereho sa spája predovšetkým systém, ktorý vošiel do dejín ako tzv. africký socializmus. Jeho podoby vykazovali v jednotlivých afrických štátoch isté rozdiely, jedno však mali spoločné tak socialisti v Tanzánii, ako aj v Senegale alebo v Ghane: nechuť kopírovať sovietsky model. Africký socializmus vychádzal z vlastných tradičných hodnôt. Jeho vodcovia uprednostňovali pred kolektivizáciou dedinské spoločenstvá, ktoré sa historicky vyznačovali vysokým stupňom solidarity prameniacej v podstate z náboženského presvedčenia. Sám Nyerere tento príklon k socializmu vysvetľoval tým, že Tanzánia vlastne ani nemá inú možnosť. Jeho krajina by totiž musela najprv kapitalistov vytvoriť, a o to nemala záujem. Rovnako nemalo zmysel znárodňovať, pretože v Tanzánii prakticky nebolo čo poštátniť.
Cesta k socializmu na tanzánijský spôsob, známa ako ujamaa, sa oficiálne datuje od zverejnenia Arušskej deklarácie v roku 1967. Z jej textu je jasné, že Nyerere odmietol komunistický spôsob vývoja, zavrhol násilnú revolúciu a diktatúru proletariátu. Revolučné metódy sa Nyereremu videli ako málo účelné. Tvrdil, že revolúcia mení len inštitúcie, nie spôsob života a myslenie ľudí. Socializmus je podľa neho spôsob života, nie strnulá spoločenská štruktúra, ktorá sa nastolí zákonmi. Okrem toho, vodca TANU tvrdil, že ten, kto sa potrebuje uchýliť k násiliu, nie je v skutočnosti socialista. Násilie nemôže podporovať ten, kto si predsavzal presadzovať v politike sociálnu rovnoprávnosť a starostlivosť štátu o všetkých ľudí.
Tvrdo pracovať
J. Nyerere hlásal, že úlohou socialistov je nielen hovoriť o socializme, ale aj žiť podľa jeho princípov. To je aj prvoradou povinnosťou vodcu TANU. Preto šiel Nyerere sám príkladom, a to nielen v morálnom zmysle slova. Keďže chcel ľudu svojej krajiny názorne predviesť, aké dôležité je konať v záujme celku, sám tvrdo fyzicky pracoval v prospech rozvoja štátu. Spolu so všetkými členmi svojho kabinetu, ktorých k tomu doslova donútil, šiel napríklad spolu s robotníkmi kopať kanály pre vodovodné potrubie, nosil tehly na výstavbu školy alebo klčoval prales kvôli získaniu úrodnej pôdy. Nyerere strhol za sebou celý národ.
Tanzánijský prezident chápal toto obdobie ako vojnový stav. Vyhlásil, že jeho krajina je vo vojne s chudobou a útlakom a riešeniu týchto existenčných otázok musí byť podriadené všetko ostatné. Málokto dnes dokáže pochopiť, že zákaz opozičných politických strán, ktorý v tom čase prezident vydal, obyvateľstvo nevnímalo ako totalitu, ale ako historickú nevyhnutnosť. Všetci verili, že je to iba prechodné obdobie, že Tanzánia sa práve takouto cestou dokáže vymaniť zo svojich problémov. Preto podporovali svojho prezidenta aj v čase, keď zvýšil pracovnú dobu na 12 hodín denne (argumentoval tým, že ak môžu ženy v domácnostiach pracovať reálne 14 hodín denne, musí adekvátne pracovné tempo zvládnuť aj muž). „Ťažká práca je koreňom rozvoja,“ znelo ústredné heslo tej doby.
Sloboda a socializmus
Skutočným cieľom J. Nyerereho bola sebestačnosť jeho krajiny. Dekolonizačný proces sa v tomto ponímaní celkom prirodzene spájal so socialistickou cestou vývoja, pretože proti tvrdým pravidlám trhu sa africké krajiny jednoducho nemohli brániť. Nyerereho heslo „sloboda a socializmus“ preto predstavuje dva neoddeliteľné pojmy. Vodca TANU sa pritom usiloval zachovať tradičné rurálne spoločenstvá, pričom dosiahol pozoruhodný stupeň samosprávy. Vytvárali sa tzv. dediny ujamaa ako „socialistické organizácie spravované tými, ktorí v nich žijú a pracujú“. Do výberu ich predstaviteľov štát vôbec nezasahoval. To, že koncept ujamaa napokon stroskotal, spôsobil najmä pád komunistických režimov vo východnej Európe. Nyerere sa s tým nikdy nezmieril a do smrti obviňoval svetové mocnosti, že implantáciou Afrike cudzích ideológií (liberalizmus, leninizmus a pod.) znemožnili slobodný rozvoj týchto krajín podľa predstáv obyvateľov čierneho kontinentu. „Prestaňte nás poučovať a nechajte nás rozvíjať sa!“ burácal ešte pred dvoma rokmi v New Yorku pri prednáške v Medzinárodnej mierovej akadémii. Vtedy Nyerere ostro kritizoval snahu západných mocností vyriešiť konflikt v Kongu. Poukázal na to, že tento štát sa dostal do svojich dnešných problémov práve vďaka zásahom Spojených štátov a Francúzska.
Julius Nyerere pôsobil na konci svojho života ako starý, rozhnevaný, ale stále rešpektovaný muž. Svet sa od jeho pokusu o africký socializmus radikálne zmenil. Kým v tom čase sa stal čierny kontinent obeťou studenej vojny, objektom necitlivého zasahovania a presadzovania cudzích záujmov, dnes je Afrika vlastne opusteným svetom. Afričania to veľmi dobre vedia a dennodenne na vlastnej koži aj cítia. Preto zostal Julius Nyerere v očiach Tanzánijčanov nie diktátorom, ale národným hrdinom, bojovníkom za slobodu svojho ľudu. Dnes je osamelá pozícia Afriky pre mnohých beznádejná. No africkí intelektuáli veria, že v samote sa dejú najzázračnejšie dobrodružstvá ducha. A napokon – víťazstvo Afriky by bolo aj pre Európu dôležitým krokom k jej vlastnému oslobodeniu.
