Ľavicoví disidenti a pravicoví ideológovia

Z politicko-realistického hľadiska ide pochopiteľne predovšetkým o provokáciu Číny, ktorú mnohí západní politici radi využijú, aby mohli svojho veľkého hospodárskeho konkurenta z Číny mentorovať aspoň za nedodržiavanie ľudských práv, keď ich tak valcuje na ekonomickom poli. Rád by som sa však zaoberal skôr spomínaným romantickým momentom udelenia Nobelovej ceny, ktorý ale chápem inak ako mnohí tendenční ideológovia a novinári.

Dávid a Goliáš

Bez ohľadu na to, aký má kto názor na ľudské práva v Číne a konkrétne na Liu Siao Poa, oceniť človeka, ktorý bojuje za humanistické ideály a stojí proti nemu štátny moloch s tisíckami platených ideológov, úradníkov, vojakov, policajtov, tajných agentov, finančných skupín a politikov, považujem za dôležité a pozitívne gesto. Disident je človek, ktorý nepatrí do žiadnej etablovanej a tendenčnej skupiny ideológov a napriek životným komplikáciám bojuje za svoje presvedčenie a za práva slabých a vylúčených. Takto možno vnímať aj chartistov z roku 1977, ktorí sa vzbúrili proti neslobode v Československu. Opäť: bez ohľadu na to, aký máme názor na ich aktivity z obsahového hľadiska, z formálneho hľadiska ide o boj Dávida s Goliášom. A vytrvalosť Dávida v boji proti navonok neporaziteľnému obrovi je z romantického hľadiska niečím nesmierne sympatickým a príkladným.

Otázka je, či takýchto disidentov možno nájsť aj v moderných demokratických spoločnostiach. Som presvedčený, že áno. No darmo ich budeme povedzme na našom území hľadať napravo, medzi priamymi ideovými nasledovníkmi Charty 77. Ideológovia, ktorí sa dnes odvolávajú na chartistické tradície, patria do kategórie etablovaných intelektuálov, ktorí zväčša obhajujú kapitalistický režim s podobným zanietením ako čínski štátni ideológovia obhajujú čínsky komunizmus, presnejšie štátny kapitalizmus. Títo naši ideológovia disponujú obrovskými finančnými zdrojmi, podporou štátu a nadnárodných korporácií, spoločenským uznaním a otvoreným priestorom v tendenčných médiách a občianskej spoločnosti.

Na Slovensku ich nájdeme na teplých a dobre platených miestečkách v solventných denníkoch a týždenníkoch, v tendenčných televíznych reláciách či v nadáciách, disponujúcich nemalými prostriedkami. Sú súčasťou veľkých ideologických aparátov a think-tankov. Ráno prídu do práce na luxusných autách, osem hodín produkujú „myslenie“ podľa konkrétnych pravicových ideologických šablón a večer sa vracajú do svojich priestranných obývačiek, kde spokojne sledujú svoje výstupy v komerčnej televízii a umelo vyfabrikovanú podporu verejnosti, ktorú pomáhajú vytvárať. Toto nie sú disidenti. Toto sú aparátnici a ideológovia režimu. Akýkoľvek romantizmus je u nich už dávno preč.

Infarkt a rakovina

Tradíciu disentu na Slovensku a v západných spoločnostiach rozvíjajú celkom iní ľudkovia. Nie sú združení v žiadnych bohatých think-tankoch, ani nedisponujú teplými miestami a luxusnými autami. Keby dali svoj intelekt do služieb režimu, mali by peniaze aj uznanie. No oni namiesto toho bojujú proti systému v mene humanistických hodnôt a ľudských práv tých, ktorí v kapitalizme tvoria väčšinu – vylúčených, chudobných a neúspešných. Títo ľudkovia väčšinou patria k podfinancovaným ľudsko-právnym organizáciám, k chudobným ľavicovým periodikám, k malým intelektuálnym skupinkám bez zdrojov, peňazí či publicity v mainstreamových médiách. Zvolili si život vydedencov a disidentov. Kvôli hodnotám a presvedčeniu obetovali svoj lepší životný štandard. A síce ich nikto neprenasleduje v tom zmysle, ako prenasledovali disidentov za bývalého režimu, pomsta „demokratického“ kapitalistického systému je rovnako sladká. Nezavrú ich do väzenia, no znemožnia ich inak: nedostanú prácu, vylúčia ich zo spoločenskej diskusie, sú objektom štvavých kampaní, výsmechu a opovrhnutia.

Bývalý režim sa voči disidentom správal ako infarkt – zasiahol náhle a tvrdo. Zasiahol, uväznil, prenasledoval. Tak ako dnes v Číne. Súčasný režim sa voči disidentom správa ako rakovina – nenápadne a takmer neviditeľne človeka rozkladá a nivočí. Berie mu dôstojnosť, napáda jeho integritu. Bez viditeľných trestov a bombastických procesov ho necháva hniť v pozícii, do ktorej ho nenápadne vmanévruje – v pozícii chudobného akademika, nezamestnaného novinára, odsúdeniahodného extrémistu, či nepoužiteľného rojka. V tejto pozícii sa ocitli všetci, ktorí bojujú proti systému, či už alterglobalisti, socialisti, humanisti, utopisti, anarchisti  a ďalší a ďalší intelektuáli a aktivisti. Na rozdiel od etablovaných ideológov si dovolili niečo neslýchané – neprestali štrngať kľúčmi po novembri 1989. Oni „štrngajú“ ďalej – proti novým elitám, proti novým nespravodlivostiam. 

Noví „boľševici“

Osudy týchto novodobých disidentov sa omnoho viac podobajú osudu  Liu Siao Poa. Nesedia v čínskom väzení, no sú uväznení vo foucaultovskej spoločnosti dozerania. A nevzdávajú sa napriek tomu, že sú v drvivej menšine. Na intelektuálnom poli bojujú s celým štátnym aparátom, s početnými tímami mainstreamových nadácií a think-tankov, s mediálnymi úderkami a dobre situovanými ideológmi režimu. Bojujú sami, bez pomoci a len prostredníctvom svojho rozumu, hlasiviek a pera. Prečo to robia? Pre hodnoty a ideály. Tak ako Liu Siao Po. Na rozdiel od neho im však nikto neprizná ani len status disidenta, status bojovníka, status hrdinu.

Naopak, do pozície disidentov a hrdinov sú prostredníctvom mediálnych hier navonok vmanévrovaní režimoví intelektuáli, ktorých síce režim rozmaznáva, no ktorí sa aspoň z formálneho hľadiska snažia podobať na svojich disidentských predchodcov z čias Charty 77. Vydávame ich v tmavom štýlovom televíznom štúdiu v oprášených sakách s cigaretkou, neoholených, so strapatými vlasmi, s romantickými gestami, naučenými frázami. Robia všetko preto, aby pôsobili ako predstavitelia undergroundu. Oni však nie sú v podzemí, ale na výslní režimu, ktorý ako režimistickí technokrati tak zaťato obhajujú. Oni nie sú ako Liu. Oni sú skôr ako Mao.

Disidenti majú moju úctu

Ak teda vyjadrujem svoju úctu k všetkým disidentom, nevyjadrujem úctu tým, ktorí sa s najväčším krikom hlásia k tradícii Charty 77. Vyjadrujem ju voči tým, ktorí sú skutoční disidenti a ktorí sú naozaj v undergrounde. Pre mnohých to možno bude prekvapenie, ale časy sa zmenili – dnes sa už disent nenachádza vpravo, ale vľavo. Tam je dnes ríša intelektuálnej slobody a úprimnosti. Tam je dnes ríša politického romantizmu a hrdinstva. Poznám viacerých intelektuálov a aktivistov, ktorí obývajú túto ríšu. A hoci sa s nimi v mnohom nezhodnem a nie všetci sú moji priatelia, súčasný disent na Slovensku si vážim stokrát viac než etablovaných režimistických ideológov, analytikov a hayekovcov, ktorí nemajú s bývalými zaslepenými a netvorivými ideológmi marxizmu-leninizmu spoločné len jedno: že nie sú marxisti.

Pokiaľ vnímame Nobelovu cenu za mier udelenú čínskemu disidentovi nielen z realistického, ale aj z romantického hľadiska, potom je to vyjadrenie uznania voči všetkým ľuďom, ktorí dnes žijú v pozícii disidentov. Voči všetkým tým, ktorí vlastný komfort obetovali v mene ideálov. Takýchto ľudí je na Slovensku zúfalo málo. A je pre mňa cťou, že mnohých z nich poznám osobne. Želám si byť ako oni a vždy pre mňa budú tou najväčšou inšpiráciou.

Foto: Alfred Nobel
Autor foto: BlatanWorldcom

Foto: Liu Sioa Po – Nobelova cena za mier 2010
Autor foto: BlatanWorldcom